jablko

Presídlenci

Rozhorúčenou hotelovou izbou sa šíri sladkastá vôňa. V panvici na jednoplatničke praská olej, Aňa do nej ukladá pirôžky. Cesto si vymiesila v hrnci - raz v ňom varí polievku, inokedy kašu. Na úzky písací stôl rozsypala múku, z hmoty v hrnci natrhala kúsky, potom ich na zamúčenej ploche poroztláčala prstami. Valček nemá. Naplnila cesto lekvárom, vyformovala bochníčky akurát tak do dlane. “Variť v izbách nie je povolené. Ale povedala som pracovníkom hotela: Mám tri deti, nemôžem inak,” otáča Aňa pirôžky v oleji. A tak z písacieho stola hotelovej izby odložila nepotrebné veci. Napríklad telefón. Komu by volala? A za čo?

Text: Stanislava Harkotová. Fotografie: Dávid Hanko a Stanislava Harkotová.

Toto je Anina domácnosť – tri postele, rozkladacia pohovka, písací stolík, kreslo, lampa, televízor. Hrniec. Rodinný portrét na vyblednutej vytapetovanej stene, schnúca bielizeň za prasknutým sklom balkónových dverí. Práčku nemá, perie ručne vo vani hotelovej izby. Husté svetlé vlasy s ružovým prelivom si zopne do spony a pustí vodu. Dnes tečie len studená.

Aňa je jednou z 1,3 milióna ukrajinských vnútorných presídlencov. Pochádza z Luhanska, no už niekoľko mesiacov žije v Užhorode. Do Užhorodu, mesta v bezprostrednej blízkosti slovenskej hranice, som sa vybrala zistiť, ako sa žije presídlencom, ktorí opustili domovy pre boje na východe Ukrajiny. Tak ako ďalšie dva milióny ľudí, ktoré naďalej žijú v blízkosti vojny, sú odkázaní na dodávky pomoci.

Financovanie krízy je nedostatočné. A to i napriek tomu, že Ukrajina je podľa Úradu OSN pre koordináciu humanitárnej pomoci momentálne v počtoch vnútorných presídlencov svetovou osmičkou. Humanitárny akčný plán pre Ukrajinu hovorí o potrebe minima 280 miliónov eur. Na pomoc rodinám však smeruje len 30 percent zo základného balíka, ktorý určujú medzinárodné humanitárne štandardy.



Osemtisíc kilometrov

Sláva kedysi najhonosnejšieho hotela v západoukrajinskom Užhorode Zakarpatia zapadala prachom. Aj v čase vrcholiacej sezóny zvykol zívať prázdnotou, hudobníci zasa hrať pre poloprázdnu reštauráciu. Až donedávna. Ruch do jeho chodieb vniesol ozbrojený konflikt.

Prvé rodiny vnútorných presídlencov z Donbasu prišli vlani počas leta. Ľudia z miestnych dobrovoľníckych mimovládok dávajú punc legendy predovšetkým poschodiu číslo 8. Ním to začalo. Poschodie v pohybe. S kočíkmi pred izbami. Poschodie, pre ktoré sa robili, a stále robia, zbierky šatstva, plienok, potravín. Potom poschodie 11, kočíky už vidno aj na poschodí číslo 9. Dnes žije v hoteli s výhľadom na zlaté a modré kupoly Chrámu Krista Spasiteľa 22 rodín.



Medzi nimi i rodina Anny a Sergeja. V hotelovej izbe žijú s tromi deťmi. Dvaja chlapci, chodia do škôlky, a 1,5-ročné dievčatko. Kristínka. Keď mala sedem mesiacov, opustila rodina Luhansk. Dátum si pamätajú – 31. júl 2014. Keďže bolo príliš riskantné prechádzať demarkačnú líniu na západe, vydali sa smerom na východ – do Ruska.

„Život tam? Absolútne bez perspektívy,“ vraví Sergej, „problémy s prácou, depresia, alkoholizmus, deprivácia.“ Sedí na posteli a pomedzi to, ako vysvetľuje, ako jeho rodinu Rusi poslali do Murmanskej oblasti, za severný polárny kruh, ponúka kávu. Aňa hneď spomenie polárnu žiaru, očami sa díva do stropu a rukou maľuje pulzujúce nebesá. Rodinu poslali k fínskej hranici za prácou. Ale práce nikde. Ani škôlok zadarmo. Potom deťom začali vypadávať mliečne zúbky. Matka zvaľuje vinu na divokú klímu.

„Kde je dnes tých 700-tisíc utečencov, ktorí opustili Donbas na začiatku konfliktu?“ pýtam sa Sergeja. Možno vie. Väčšina z nich mala v úvode tú istú trasu ako jeho rodina. Z Rostovskej oblasti ďalej do rozľahlej ruskej krajiny. „Odchádzajú. Podľa mňa je preč už 60, možno 70 percent z nich. A kde sú? Neviem.”

Sergejova rodina sa vrátila nazad. Na Ukrajinu. V ten tok precestovala osemtisíc kilometrov.
„Ste tu šťastní?“ zaujíma ma.
„Neviem. Občas mi je ťažko, keď idem po meste s deťmi a ľudia bezstarostne jedia zmrzlinu, alebo sedia v kaviarňach,“ povie Aňa.



Definícia poruchy

Keď sa Tatiana Chorošilova smeje, v lícach má jamky. Keď plače, nechá slzy voľne lícami stiecť, potom ich s pôvabom utrie hánkami. Plače len vtedy, keď hovorí, že nechce z Ukrajiny odísť. Za Tatianou sme sa vybrali, pretože život presídlencov pozná azda najlepšie. Pomáha im, je zároveň jednou z nich. V Užhorode býva od vlaňajšieho leta. Z Donecka vycestovala spolu s dcérkou. Bezpečnosť dieťaťa bola na prvom mieste, preto sa rozhodla odísť. Za iných okolností by ostala. Veď v Donecku má rodinu, ostal otec i brat.

„Život tam má veľmi ďaleko od normálnosti. Nemôžete spať. Nikdy neviete, čo a odkiaľ priletí. Črepiny sa rozletia, neviete, kde vás čo trafí.“

Aj vtedy pred jej odchodom z mesta. Črepina rozbila okno, zaryla sa do steny. Ak by tam v tej chvíli niekto sedel, bol by to koniec.

Sedíme v kancelárskych priestoroch. S nami Kosťa, Tánin kolega z Luhanska. Založili občianske združenie Zakarpatie-Donbas. Táňa oblečená v kostýme, uhladená, pokojne vysvetľuje, ako sa dostala k združeniu, ktoré pomáha presídlencom. Kosťa hlboko ponorený v kresle, nohy prekrížené, díva sa pred seba. Akoby v duchu sčítaval predmety na opačnom konci izby. Na zemi ležia škatule s konzervami a plienkami. Možno ráta tie. Táňu preruší klopanie, vojde muž vo vojenskom mundúre. Prišiel si prezrieť obväzy. Aj tie sú naskladané v škatuliach. Sťahovacie, hrubé, tmavoružovej farby. Poobzerá, pozdraví, odíde.



Táňa plynulo pokračuje. To len ja tu nie som zvyknutá na uniformy. V Užhorode ich kde-tu vídať, ale nikdy neviete, či sú to reálni atovci (účastníci vojov na východe) alebo vojaci. Sú vraj totiž i takí, ktorí si maskáče obliekajú len tak. Pre ten pocit.
„Ako sa žije presídlencom?“ pýtam sa.
Tatiana to zhrnie v troch vetách.
„Keď sme nedávno pomáhali vydávať potravinové balíčky, mali sme zoznam ľudí. Telefonovali sme im a zistili, že mnoho z nich sa vrátilo naspäť domov. Pretože sa nedokázali etablovať.“ Najhoršie je, že neodchádzajú len dospelí. Odchádzajú celé rodiny, vrátane detí. Do miest ako Slovjansk či Debaľcevo.

Táňa sama vie, čo to znamená etablovať sa ako presídlenec. Keď prišla do Užhorodu, majiteľka ceny nájmu nezvyšovala. Dnes sa to chystá urobiť. Rodinný rozpočet však ďalšiu položku nezvládne. Od štátu dostávala 884 hrivien (37 eur), príspevok pre ňu plus dieťa. Takto to fungovalo pol roka. Potom štát príspevok zrušil, pretože je práceschopná. Lenže, kde nájsť poriadnu prácu, keď jej nemajú ani miestni?

„Minule sa na nás obrátila tehotná žena, ktorá prišla z Luhanska. Odporúčali jej zaregistrovať sa v Užhorode. Keď si to vybavila, zrušili sa jej iné príspevky… Ľudia sa zadlžujú. Vznikajú také dlhy, že to budú splácať ešte aj deti našich detí. To je strašná perspektíva,“ zopne Táňa dlane.

Miestne autority nepomáhajú. Rodiny presídlencov viac-menej ignorujú. Napríklad k primátorovi Užhorodu sa združenie nevie dostať už tretí mesiac. Prišlo s nápadom vziať do prenájmu malý pozemok, ktoré mesto nevyužíva. „Ak by sme mali pozemok alebo nevyužívanú budovu, dalo by sa ju z grantov rekonštruovať alebo niečo postaviť. Na prvý list nám odpísali, že pozemok nemajú, a teda nedajú. Máme pocit, že nám zamietnu aj druhú žiadosť,“ vraví Tatiana. Košťa si myslí, že pozemky už môžu byť zajednané. Alebo miestne autority skrátka nestíhajú vybavovať žiadosti. „Mali by si ale uvedomiť, že my sa bez nich nevieme pohnúť ďalej a mestu priniesť niečo z našej strany.“

Akoby spoločnosť prechádzala poruchou. Aká je to porucha? Táňa vraví, že je ťažké ju definovať, lebo ona sama je ňou zasiahnutá. „Môžete mať naštudovaný pojem krízy, ale žiť ju, to je iná vec. Prestanete byť profesionálom.“ O poruchách toho vie Táňa veľa. Donedávna ešte pracovala ako psychologička v jednej z doneckých poradní. Podľa mňa aj preto odpozorovala, podľa akého kľúča si presídlenci v meste vybrali práve Užhorod. Najďalej od vojny, no stále doma na Ukrajine.



Kto je proti nám, je banderovec

Toto by mohla byť scéna ako z filmu: Na streche paneláka sedí snajper s bazukou. V prázdnych budovách prebiehajú rabovačky. Do stále obývaných domov vchádzajú separatisti.

Do Sergejovho bytu reálne vošli. Zjavili sa traja. Doma bola Aňa.
„Čo chcete?“ spýtala sa ich.
„To je vojenské tajomstvo,“ odpovedali.

Sergej opisuje, čo ho zachránilo pred naverbovaním. Najsamprv to, že ho všetci v okolí poznali. Pre okolie bol ten, čo zamestnáva ľudí. Kedysi mal vlastnú firmu, dve autá, tri byty. Zakrýval domy strechami. Dnes nemá ani auto, ani byt a robí príležitostné fušky za 100 hrivien (4 eurá). Potom ho zastavili na ulici. Namierili naňho zbrane – rukami napodobňuje ako. Zadržali ho. Polámali mu rebrá, rezali do prstov. Ale aj tak sa nepridal. Povedal: Dnes sa pridať nemôžem, mám tri deti, keď bude rodina v bezpečí, prídem. Neprišiel. Niektorí sa pridali. Ale už nie sú medzi nami. Podľa Sergeja sa pridávali napríklad chlapi s neresťami, najčastejšie alkoholom. Aj chlapi, ktorým sa ťažko žilo. Boli dlho bez práce, doma chorá matka. Za boj sa vraj núkalo 400 dolárov. Pridávali sa aj takí, ktorí uverili, že Ukrajinu ovládol fašizmus, Američania, Únia.



„Donbas bol bohatý región. Pôda, infraštruktúra. Potom začali zatvárať podniky, zvyšovala sa nezamestnanosť, začala padať životná úroveň, veľkú časť kapitálu začal zaberať Kyjev. Potom prišlo vyprovokované referendum,“ vraví Sergej. Rusko sa podľa neho začalo obávať, že sa Ukrajina otočí k Západu. A hranice prekročilo tým, že do krajiny vyviezlo zbrane a začalo ľuďom motať hlavy propagandou. Prídu banderovci, podrežú deti, obesia ženy.

Prišli ruskí inštruktori, ktorí učili chlapov narábať so zbraňami. Rozniesli sa rozprávky, ako bude dobre. Sergej vedel, ako vyzerá život v Rusku, rečiam o veľkých platoch, bezplatných školách, nemocniciach neveril. Potom prišla akási miestna diktatúra. Nikoho sa nič nepýtala, postavila ľudí pred fakt. Akísi chlapi behali po meste a pýtali sa: Kto je proti Rusku? Ukrajina dala medzi obyvateľov a chlapov s otázkami znamienko rovná sa. Armáda vystrelila. Bomba, bum, osem mŕtvych. Propaganda mohla ukázať prstom: Vidíte, prišli vás zabiť.

Potom chlapi i ženy čistili v Sergejovej štvrti starý sovietsky protibombový kryt. Kládli vedľa seba lavice, na ne matrace, deky. Na nich luhanské rodiny prespávali v podzemí mesiac, aj Sergejova rodina. Po dvoch týždňoch sa pivnica ocitla bez zdroja svetla. Keď sa minuli aj sviečky, vyrábali ženy „lívočky“. Lampáše. Z vaty a slnečnicového oleja. Deti z krytov vychádzali len na 15 minút. Prebehnúť sa a rýchlo nazad. Jedli sa cestoviny a kaše varené na otvorenom ohni na ulici. Vatry tleli hneď pri krytoch. Kto išiel po vodu, nikdy sa nevedelo, či sa ešte vráti. Sergej spomenie, že boli aj obdobia, keď sa voda naberala z kaluží. A keď sa strieľalo, neraz v kryte hľadal útočisko aj vyľakaný separatista. Opásaný granátmi.



Sergej a jeho rodina odišla z mesta po mesiaci života v týchto podmienkach. Vydala sa do Ruska. Na internáte Sergej v rozhovore so sociálnymi pracovníkmi spomenul, že má rád Ukrajinu. „Ja som za Ukrajinu.“ Možno sa pritom bil aj do pŕs. Ktovie, nepýtala som sa ho. Potom prišla milícia. Upozornila ho, či vie, čo sa dnes deje na Ukrajine a má si dať na podobné nacionalistické výroky pozor. „Žijeme v 21. storočí, človek sa pripravuje na let na Mars, no rozumiete tomu?“

Sergej vraví, že na mier to na východe nevyzerá ani náhodou. Potrvá roky, možno šesť, sedem, kým sa zastavia boje. Potom ďalšie roky potrvá, kým sa mestá vybudujú nanovo. A ľudia zabudnú. Podľa neho si to uvedomujú aj chlapi a chlapci v radoch separatistov. Že sa veci vymkli spod kontroly. Cesta späť vraj pre nich neexistuje. Existuje. Ale pravdepodobne končí vo väzení. Najnižšia sadzba za vlastizradu podľa Sergeja asi pätnásť rokov.

„Videl som dokument. Niekto zrátal, že za celé dejiny ľudia nebojovali len štyri dni.“

Pomoc zhora

Štvrť Červenycja patrí v Užhorode medzi tie lepšie. Prepychové vily, vysoké ploty, veľké autá. Trávniky a na nich gýčové sochy. Medzi vilami je penzión, s ornamentmi v bráne a lampami na nádvorí. Hostinskij dim je miestom tréningov, škôlky a okrem turistov tu nocľah nachádza aj šesť rodín z Donbasu. Prevažne ženy a deti. Penzión vedie spolu s manželom Tatiana Mačabeli a zapojenie do dobrovoľníckeho hnutia berie ako misiu bohabojného človeka. Spolu s Dzvinkou Lobodou, mladou angažovanou Ukrajinkou, smerujeme za ňou, aby sme zistili, s akými predsudkami sa dnes presídlenci v meste stretávajú.

V Užhorode ich dnes žije oficiálne asi päťtisíc. Neoficiálne? Podľa Mačabeli veľa. Mnohí sa totiž nepriznávajú, že sú z východu. Majú strach z odsúdenia: lebo ten, kto opustil východ, môže byť zradca; za vojnu si môže sám a taký na západe nemá, čo robiť; to, že pred bojom utečie žena s deťmi, je pochopiteľné, u muža sa útek netoleruje – musí bojovať, musí chrániť majetok, krajinu. Aj preto sa niektorí muži z východu na západe zatvárajú pred svetom. Preto nechodia medzi ľudí, preto si nehľadajú prácu. Preto, že sa kde-tu objaví výčitka, že tí, ktorí odchádzajú na východ a bojujú namiesto nich, sa vracajú zranení. Alebo sa nevracajú.

Od niektorých ľudí o presídlencoch počujete: „Sú nevďační. Neustále sa sťažujú, že jedni dostali a oni nedostali.“ Ostatní potom stoja v ich tieni.
Od presídlencov zasa počujete: „Nikto nás nemá rád. Nikto nás nechápe. Nechcú nás tu.“
Od realitných agentov: „V dobrej viere zoženieme byt a oni nakoniec neplatia.“



Vraj sa im majitelia bytov ponosujú, že sa cítia nepríjemne, keď matky nemajú z čoho platiť a vyplakávajú, že ich predsa majitelia nemôžu nechať s deťmi na ulici. Keď realitný agent počuje ruštinu, spozornie. Keď počuje, že ide o presídlenca, ukončí hovor. Doba je ťažká.

Mačabeli vie, že nastal čas náročných chvíľ, no zároveň tvrdí, že je čas dobrých skutkov. Vysvetľuje, že patrí k veriacim ľuďom a každý dobrý skutok je vôľou Božou. „Verím, že niečo zhora vždy pomôže. Aj teraz. Máme všetko a ja ani neviem, ako je to vôbec možné. Ja nie som ten, kto tu má nad všetkým kontrolu. Nado mnou je čosi vyššie.“ V rámci združenia, v ktorom funguje – Nehemiah, biblická postava, ktorá nanovo vystavala zničené múry okolo Jeruzalema – píše granty. Peniaze sa však zatiaľ sústreďujú viac na východ, ako západ. Nedávno pomohli Holanďania. Penzión vykryl výdavky na ubytovanie a stravu na štvrťroka. Lenže stále prichádzajú noví ľudia. Daj Boh, aby sa vždy nejaká pomoc našla.

Zlý mier je lepší ako vojna

V Hostinskom dome, prekladám si sama pre seba názov penziónu, som stretla Marinu. Rovné havranie vlasy, výrazné oči. Tesne pred tridsiatkou. Vždy ma to zvádza porovnávať sa s rovesníkmi. Ale tu nepochodím, keďže Marina prežila viac a vraví, že to, čo zažila, by nikomu nepriala. Marina má dve deti, je vydatá. Pred 11 mesiacmi sa na tri dni stratil jej muž. V Luhansku, odkiaľ pochádza, mizli na začiatku konfliktu ľudia. Najmä tí z majetnejších rodín. Únosy boli na dennom poriadku. Povstalci si pýtali peniaze. Volať políciu nemalo zmysel. Nepýtam sa, koľko Marina zaplatila, aby sa muž vrátil domov živý a zdravý. Povie, o tom, že odídu z mesta, rozhodla rodinná porada po návrate manžela do piatich minút.



Vďaka známym v cestovnej kancelárii sa podarilo zohnať miestenky do neustále vypredaných vlakov. „V 21. storočí by som nikdy nepovedala, že takto budem utekať z domu. Bola to nenormálna situácia. Nikomu som nič neurobila a ja mám opustiť dom? Prešli sme 1800 kilometrov. Trikrát sme presadali,“ opisuje cestu. Marina sedí vo vlaku, má mnoho otázok, žiadnej odpovede. Kam ide, čo ju tam čaká, čo čaká deti? Hľadí na muža. Veľký pragmatik. Zrazu je v koncoch. Nemá plán. Nevie, čo bude zajtra.

Z Luhanska Marina vycestovala spolu s matkou. Tá sa však po istom čase do oblasti konfliktu vrátila skontrolovať, v akom stave sú byty. Či ešte vôbec budovy stoja. Stáli. Lenže matka sa už z Luhanska nevie dostať späť za deliace línie. Nemá priepustku ukrajinskej strany, vďaka ktorej sa môže dostať z teritória. Na to, aby ju dostala, musí vycestovať. Kruh sa uzavrel. Aj Marinina staršia sestra ostala v Luhansku. Učí na univerzite. Aby jej študentom uznali známky, musela s papiermi vycestovať z mesta a doručiť ich ukrajinskej strane. To, či ju pustili, záležalo od nálady vojakov. Na jednej aj druhej strane.

Teraz si Marina, mama a sestra telefonujú. Obe jej hlásia, že situácia v meste je zatiaľ pokojná, občas na periférii počuť streľbu. Pri Luhansku sú dva body, ktoré kontroluje ukrajinská armáda, asi 20 kilometrov od centra, zvyšok je pod kontrolou Luhanskej ľudovej republiky. Keď sa ostreľujú, rakety lietajú ponad mesto. Marina ukazovákom kreslí balistickú krivku. „Tam je dom na dome. Akákoľvek nepresnosť by znamenala tragédiu. Moja mama býva na okraji mesta, pár kilometrov od jej domu je ukrajinská pozícia. Je tam ako na dlani. Ľudia to psychicky nezvládajú. Sú z toho mŕtvice, infarkty. Susedka dostala mŕtvicu, potom jej dcéra. Sused zostal sám... Zlý mier je lepší ako vojna. Vo vojne len sedíš, čakáš, kým prestane streľba a v hlave sa ti krútia paranoidné myšlienky.“

Starosti jej robia lieky pre mamu. Potraviny, hoci štyrikrát drahšie, sa ešte dajú zohnať. Lieky nie. V štvrti, kde mama býva, bolo kedysi 12 lekární. Dnes sú otvorené dve. Sortiment veľmi obmedzený. Bylinné čaje, lieky na horúčku. Lieky nedodáva ani jedna zo strán. Matka potrebuje špeciálne injekcie. Známi po injekcie vycestovali do Ruska. S veľkými problémami sa ich podarilo zohnať a priviezť. Teraz je to už problém.

Veľký tresk

Mladá Ukrajinka, vyštudovaná filologička Dzvinka Loboda, ktorá je v meste mojím sprievodcom, pracovala donedávna na Slovensku. Vysvetliť, ako sa dostala od prekladov pre slovenskú firmu k presídlencom, vyžaduje vrátiť sa na ukrajinský Majdan.

Keď sa v Kyjeve začalo demonštrovať, ocitla sa Dzvinka mysľou inde. Až jej to nedalo. Vyzbierala posledné dni voľna len na to, aby – hoci len na deň – zažila atmosféru Námestia Nezávislosti. „Ľudia fungovali ako jeden organizmus. Každý mal svoju úlohu, ale nikto mu nepovedal, čo má robiť. Jedni robili sendviče, iní zbierali oblečenie, varili čaj,“ spomína. Prišla anexia Krymu a sklamanie, že vláda polostrov nechala tak, potom invázia na východe, konflikt. Kolegovia Dzvinke povedali, že sa prestala usmievať.



V jeseni firma prepúšťala. Paradoxne, prísť o prácu znamenalo pre Dzvinku úľavu. Osud za ňu urobil to, čo chcela urobiť dlhší čas – odísť späť na Ukrajinu. „Brzdili ma len tie neustále otázky: «A čo budeš na Ukrajine robiť? Už si tam zohnala prácu? A zoženieš vôbec nejakú? A za aký plat? » Nevedela som na ne nijako dospelo odpovedať. Iba som cítila, že chcem ísť domov.“ Len čo na sociálnej sieti priateľom oznámila: Smer Ukrajina, čakala ju správa: Hľadáme človeka na výpomoc.

A tak dnes Dzvinka pomáha. Tvrdí, že nemôže samú seba presviedčať, že sa v jej krajine nič nedeje. Deje. Všetci cítia, že klesajú k hlbokému dnu. Keď raz dosiahnu bod dna, chce byť Dzvinka pripravená na to, že nové základy bude musieť postaviť skúsená občianska spoločnosť.

„Ale zatiaľ to nepochopilo veľa ľudí,“ povie.



Dzvinke je jasné, že reformovať krajinu je beh na dlhé trate. Netreba sa podľa nej vzdávať hneď na začiatku. Len teraz začala práca. Preto pomáha organizácii Zakarpatská hromada, ktorá v Užhorode pracuje s dvomi skupinami ľudí – presídlencami a atovcami. Z frontu poslali podpísanú vlajku s telefónnymi číslami. A prezývkami: Dejepisár, Vlk, Plešina, Kompót. Guľomet. Dzvinke pripadá zvláštne, že spravodajstvo na ruských kanáloch začína „zlými správami z Ukrajiny“ a končia „dobrými správami z ruského Krymu“. Akoby presviedčali vlastných ľudí, že sa v ich krajine žije báječne. Veď si to porovnajte s Ukrajinou. „Úprimne, Rusko je už dlhší čas zrelé na svoj vlastný Majdan. Ale kto z vysokých politikov čosi také chce. Problém je, že ak by Ruskom taký Majdan naozaj zatriasol, tak to nepocítia len Rusi, ale celá zemeguľa. To by bol veľký tresk.“

Požiar

Toto je to legendárne poschodie 8. Nie je ničím výnimočné. Dve krídla, ktoré rozdeľuje vestibul pred výťahmi s veľkým označením poschodia. Keď som okolo nej prechádzala v máji, vchádzala som do Eleninej izby. Nadšene hovorila o tom, že jej najstaršia dcéra – má štrnásť rokov – príde už o pár týždňov. Dnes žije na Kryme so starými rodičmi. Elena sa tešila. V mobile mi ukazovala fotografiu dievčaťa s vlasmi až po pás. Ďalšie fotografie mala prilepené nad posteľou. Deti, svadobná fotografia, na fotografii dvaja mladí ľudia. Elena sa smiala, že to bolo pred 16 rokmi a muž má dnes predsa len o pár kíl navyše. „Tu spí,“ ukazovala. Na rozťahovacom kresle. Ona a jej dve mladšie dcéry spia vedľa. Matka sa zakaždým bojí v noci prevrátiť na posteli, aby ich nezobudila.

Takto spí Elena v hoteli Zakarpatia od decembra 2014. Užhorod ich vtedy privítal ohňom. Akoby nestačilo spálenisko v rodnom Donecku. Bolo to na Nový rok. Horelo prízemie. Ktosi im poradil zlý smer, a tak sa Elena, jej muž a deti namiesto do bezpečia dostali do epicentra požiaru. Muža a strednú dcérku zachránil hasič. Najmladšia – Zlata – sa stratila v dusne a tme. Matka za ňou. Všade kúdole dymu. Vtom požiarnik schytil matku za ruku. Spolu nasledovali hlasy, ktoré na nich kričali: Vpravo, držte sa vpravo! Zlata vonku len v pyžame. V 15-stupňovom mraze.



Elena je notárka, jej muž právnik. Najskôr pred nestabilitou utekali na Krym. S nádejou, že po letných mesiacoch boje skončia. Neskončili. Na Kryme ukrajinská notárka a právnik uplatnenie nenašli. Zákony sú už ruské. „Keď si muž hľadal v Užhorode prácu, ponúkali mu pracovné pozície za 1200 hrivien (51 eur). Lenže, ak si chcete prenajať byt, zaplatíte 2000 hrivien (85 eur),“ objasňovala mi Elena rodinnú situáciu, „zohnať ubytovanie je ešte ťažšie, keď máte deti. Byty, ktoré si môžeme dovoliť, sú zvyčajne veľmi malé a nie je tam ani nábytok. Takže zatiaľ sme tu.“

Návratu do Donecka sa bála, najmä kvôli deťom. V meste, predovšetkým na periférii, je zarytá trieštivá munícia. No zároveň sa hnevala, keď počula: Kto raz odíde, nevráti sa. „Som optimistka, verím, že sa dožijem pokojných dní.“

Mojím druhý kontaktom s poschodím číslo 8 boli detské hlasy za ťažkými závesmi. Mohlo byť krátko po desiatej večer. Albert a Daniel mali práve rozohranú kartovú partiu. Jediným zdrojom svetla, ku ktorému otáčajú obrázky na kartičkách, boli lampy verejného osvetlenia pred hotelom. Obaja sú z Donecka. Deti presídlencov. Práve im začali letné prázdniny. Bude viac času na karty. A futbal, ktorý zvyknú hrávať na kuse betónu pred pomníkom vonku pred hotelom. Ale ani škola nebola na zahodenie, hoci vstávali už o šiestej ráno, a potom maršrutkou k rieke do ruskej školy, kde sa učili i po česky. „Mluvit.“ Tak sme sa vzájomne skúšali zo slovíčok. Oni po česky, ja po ukrajinsky.„Rozumiete mi?“
„Čučuť.“
Trošku.

Tento text venujem Dzvinke Lobode, ktorá verí v spravodlivosť.



Stanislava Harkotová

Novinárka, ktorá sa prioritne venuje sociálnym a menšinovým témam, otázkam chudoby i trvalo udržateľného rozvoja. Na jablku ste od nej mohli čítať článok Keď nad nad mínovým poľom prší.

Dávid Hanko

Fotografa na voľnej nohe žijúci v Košiciach. V hoteli Zakarpatie v Užhorode fotil rodiny pre košický Úsmev ako dar.

Tento článok ste mohli čítať, lebo sa venujeme témam, ktoré považujeme za dôležité, témam, ktoré máme radi.
Pomôžte nám pokračovať v tom.

Podporte nás


Späť na tému Ukrajina