jablko

Teraz sa niekto na mňa podobá

Krátko po tridsiatke si myslíte, že máte základné hodnoty a názory ako tak sformulované. Potom sa však porozprávate s devätnásťročnou Máriou Michalovou a zistíte, že máte čo doháňať. Skúsenosť je nenahraditeľná.

Rozhovor a fotografie: Jakub Kratochvíl. Korektúra: Tímea Becková.

  1. Čo si pamätáš ako prvé?

    Nikdy neviem, či moja prvá spomienka je tá, ako sme boli na výlete s rodičmi a sestrami. Pamätám si iba moment, že sedím na aute - vtedy sme mali ešte takú srandovnú červenú škodovku - a moje sestry sedia okolo mňa. Alebo je to potom spomienka na dovolenku v Caorle, ako na nejakom móle hladkám kokeršpaniela. Neviem, ktorá z nich je moja prvá spomienka. To som mala asi rok a pol.

  2. Sú to príjemné spomienky?

    Áno. Ale na toho psa si pamätám lepšie, hladkala som mu uši, tam mal inú srsť ako inde. To je milá spomienka, aj keď si pamätám iba to ucho.

  3. My sme sa prvýkrát stretli v meste. Ja som mal asi sedemnásť rokov, ty si mala asi tri. A bola si ako z gumy, dávala si si nohu za hlavu alebo také čosi. A tvoja mama nám povedala, že to je naša Maruška. A my sme nerozumeli, že ako môže byť naša. Kedy si sa dozvedela, že si adoptovaná?

    Odkedy si pamätám, že existujem. Vždy som sa o tom s rodičmi rozprávala, možno už vtedy, keď som tomu ešte vôbec nerozumela. Vždy som vedela, že oni nie sú moji biologickí rodičia. Minimálne sa nepamätám na nejaký trápny moment, že by som sa to dozvedela, keď som mala desať rokov a bola som z toho vo vytržení. Vždy to pre mňa bola úplne normálna informácia. Ale nepamätám si presne deň, keď mi to oznámili.


2% venujtre ich deťom


  1. Ako si to brala vtedy?

    Teraz, tým, že budem mať svoje dieťa, nad tým rozmýšľam úplne inak ako pred pol rokom. Vtedy mi iba bolo jasné, že je to dosť veľká láskavosť zo strany mojich rodičov, ale nikdy som si neuvedomovala, aká ťažká láskavosť to je. Alebo koľko práce je za tým, aby všetko v rodine prebehlo v poriadku. Teraz si už uvedomujem,. koľko veľa vecí je za tým a aké to je vzácne. Je dobré si to pripomínať. S rodičmi asi najviac.

  2. Ty si to videla ako láskavosť?

    Nerozmýšľala som o svojich rodičoch ako o ľuďoch, ktorí urobili dobrú vec. Alebo o ľuďoch, ktorí ešte ani nevedia, akú dobrú vec urobili. Alebo možno ešte nikto nevie, akú dobrú, ale prišlo mi to super. Teraz to je iné.

    Veľa som o tom začala rozmýšľať, keď som začala chodiť do decáku a tráviť tam čas s jedným chlapcom. Veľmi intenzívny čas, ale aj tak to skončilo pri tom, že moji rodičia sú super a že to bola veľká láskavosť z ich strany.

  3. Prečo si začala chodiť do decáku?

    Pretože mi to prišlo ako zaujímavý projekt, niečo z čoho sa môžem veľa naučiť a aj preto, že to bol ten istý decák, v ktorom som strávila prvý rok a pol svojho života. Aj kvôli tomu bolo pre mňa zaujímavé sa tam vracať a stretávať sa s tými deťmi, ktoré už ale nemali rok a pol, ale trinásť. Sledovala som rozdiely alebo ako vyrástli, ako napríklad vyrastal ten chlapec, s ktorým som zvykla tráviť čas.

  4. Čo to bolo za projekt?

    Organizácia Voices, ktorú založili bývalí študenti z našej školy, spravila projekt doučovania detí z detského domova. To bol plán projektu, doučovanie detí, no ja som veľmi rýchlo zistila, že to má minimálny zmysel. Takže som ho asi po dvoch mesiacoch prestala doučovať a radšej sme šli spolu do divadla, na festival alebo na Dobrý trh. Pripadalo mi, že to bude mať väčší zmysel, keď je úplne jasné, že aj tak asi násobilku nikdy v živote vedieť nebude. Ja ju ho nenaučím, lebo on ju vedieť nechce. Radšej sa spolu rozprávajme o tom, ako sa dnes má alebo sa skamaráťme. Bude to mať pre neho väčší význam ako moja malá násobilka.

  5. Ty si vravela aj to, že si pozorovala, aký je iný. V čom sú deti, ktoré žijú v domove iné ako tie, ktoré žijú v rodine?

    Iné sú v tom, že ich nikto na Dobrý trh nezoberie, že sa ich nikto nespýta, ako sa majú. Inak vôbec nie sú iné, len v týchto veciach, že pôsobia, akoby mali o päť rokov menej, ako v skutočnosti majú a myslím si, že problém je len ten nezáujem. Ten môj chlapec bol však veľmi iný, mal nejakú poruchu osobnosti, čo je zvláštna diagnóza na to, že mal iba trinásť rokov. O to bolo ťažie s ním „pracovať“, budovať vzťahy, lebo to tam zohrávalo dôležitú úlohu.

  6. Vtedy si začala rozmýšľať o tom, že si adoptovaná, inak?

    Uvedomila som si „prácu“ mojich rodičov. V domove boli aj dievčatá, ktoré mali toľko isto rokov ako ja, teda šestnásť, a keď som sa s nimi rozprávala, mala som pocit, že sa rozprávam so svojou mladšou sestrou Alžbetou, ktorá je odo mňa o štyri roky mladšia. Mohla som si porovnať, že keby sa nestalo to a to, keď som mala rok a pol, tak teraz vyzerám takto. A možno je to iba veľmi dobrým intelektuálnym prostredím u Michalovcov, hahaha. Určite veľa urobí, keď sa o dieťa zaujímajú, keď to nie je iba o tom, že idem do školy a naspäť do domova a tam neviem, čo potom robím. Napríklad počúvam Rytmusa, to bolo veľmi obľúbené na chodbe, no nie je to veľmi podnetné alebo inšpirujúce. Skôr naopak, také ubíjajúce.

  7. Ako sú na tom tvoji kamaráti, ktorí sú tiež adoptovaní?

    V skutočnosti poznám iba jedného v mojom veku, s ktorým mám aj nejaký kontakt. Ostatní sú mladší, tak to neviem posúdiť. Ale určite je to veľmi iné. Napríklad ten chlapec, ktorý má rovnako rokov ako ja, by bol podľa mňa tiež iný, keby nebol v tej rodine, v ktorej je. A možno jeho rodina nie sú intelektuálni Michalovci, hahaha, ale sú to hlavne dobrí ľudia. A myslím, že on je tiež dobrý človek, má strašne veľa nápadov a vízií do života. Rozmýšľa o živote a o ľuďoch okolo seba. To je asi kľúč k úspechu, vie vidieť do budúcna, vidí zmysel v tom, čo robí, napríklad vo vzdelaní. A to je to, čo urobia rodičia, aby boli deti iné, aby videli zmysel v tom, že so sebou budú niečo robiť alebo robiť niečo vo všeobecnosti, nie iba si sťahovať a počúvať Rytmusa.

    Myslím si, že veľa z rodičov, ktorí si adoptovali deti, to aj robí, ak nie všetci vlastne.

  8. Povedali tvoj tatko s mamkou, prečo si ťa zobrali?

    Neviem, či mi povedali, prečo. Pýtala som sa ich, prečo práve ja. Ako je možné, že z dvadsiatich detí, ktoré tam plakali v postieľkach, si vybrali práve mňa. Povedali, že si ma vybrali moje sestry. Neviem, či je to úplne pravda, lebo v skutočnosti vždy, keď sa o tom bavíme, je ten príbeh trošku iný, hahaha. Predsa len, už to bolo dosť dávno. Ale asi to nebola náhoda. Nikto neprišiel s tým, že tu máte dieťa a choďte domov, akože tipos-bingo.

  9. Ale to, že prečo sa vôbec rozhodli vziať si dieťa z domova, ti nepovedali?

    Asi proste preto, že chceli, hahaha.
    A preto, že chceli nejakého chlapčeka, hahaha.

  10. No to im nevyšlo, hahaha.

    Myslím si, aspoň dúfam, že im to až tak hrozne nevadí, že nie som chlapec. Ja som rada, že nie som chlapec, hahaha.

    Ja si tiež raz v živote chcem adoptovať dieťa a neviem povedať, prečo. Asi preto, že mi to príde ako dobrá vec a je dobré posúvať nejaký mesidž ďalej. Robiť dobré veci a dávať niekomu zmysel, je dobré. Možno sa to nie vždy podarí, ale keď sa to podarí, je to super.

  11. Čo sa môže nepodariť?

    Všeličo. Teraz zrovna mi napadla jedna moja kamarátka so svojim bratom, z ktorých teda ani jeden ten zmysel nepochopili. Alebo k nim neprišiel ten mesidž. A nemyslím si, že majú zlých rodičov, len to proste nepochopili.

  12. Čo?

    Možno aj to, že aké majú šťastie?

  13. Že majú šťastie, že sú v rodine? Majú pocit, že tam nepatria?

    Ja som tiež mala pocit, že som odtrhnutá, ale to sa potom zmenilo. U nich sa to ešte nezmenilo.

  14. Kedy si mala ten pocit?

    Keď som mala asi trinásť rokov. Bol to dobrý pocit, lebo moji benevolentní rodičia ma všade púšťali. Chodila som na žúrky, do krčmy, nechodila som domov a nič som nerobila. Keď som mala trinásť rokov, tak som sa prvýkrát opila, prvýkrát som všeličo ďalšie vyskúšala a bolo to, že hahaha, aká sranda. No a niekomu tento pocit zostane.

    A práve vtedy som mala výrazne silnejší pocit, že tam nepatrím. Mala som pocit, že mi je to jedno, lebo ty aj tak nie si moja mama. Ale nebolo to veľmi dlhé obdobie.

    Zvykla som veľa rozmýšľať o svojej biologickej matke, vtedy som si myslela, že ona je určite strašne úžasná a super. Postupne to opadávalo, že ona vlastne nie je až taká super a potom, že ona vôbec nie je super a ani sa s ňou už nechcem stretnúť alebo na to nemám chuť.

    Ale vtedy, v trinástich, som sa s ňou veľmi chcela stretnúť. Keď som sa o tom bavila s mojou mamou, tak mala pocit, že na to ešte nie je najlepší čas, že ešte nie som dosť veľká, aby som vedela uniesť ten zážitok zo stretnutia s ňou. Ona to odďaľovala za mňa. Vtedy som bola veľmi nastavená na to, že: „Teraz to chcem vedieť, teraz sa s ňou chcem stretnúť a teraz je to pre mňa životne dôležité.“


„Keď sa ma niekto spýta, či sa hnevám na svoju biologickú matku, tak hovorím, že nie. Nemám sa na ňu za čo hnevať. Však som sa nemusela vôbec narodiť, nie? To je dosť veľká vec, keď ti niekto zariadi, že sa narodíš.“

  1. Vieš o nej vôbec niečo?

    Je veľmi málo vecí, ktoré sa dozvieš o svojich biologických rodičoch, keď si ich v živote nevidel. A to, čo sa dozvieš, sú väčšinou práve také veci, že tvoji rodičia, respektíve tvoja matka - ak sa vôbec vie, že kto, tak aj nejaký otec - je alkoholička a to je tak všetko. To povedia každému tretiemu dieťaťu, ktoré sa na to opýta. A tie ďalšie veci, ktorých je podľa mňa strašne veľa a sú dôležitejšie ako to, že je niekto alkoholik, tak tie ti už nikto nepovie. Rôzne veci si viem predstaviť, nie sú to príjemné predstavy, určite to nie je niekto, kto vedie super život so svojím super manželom a so svojimi tromi super deťmi a bývajú, ja neviem, niekde na Dlhých dieloch v novostavbe, hahaha.

    No, neviem sa vcítiť do jej situácie, lebo si neviem prestaviť, že by som čakala dieťa, o ktorom viem, že ho nebudem vychovávať. U mňa to vôbec neprichádza do úvahy, ani si to neviem predstaviť, že teraz porodím svoje dieťa a niekomu ho dám. Že na, zoberte si ho. Proste, lebo ja ho nedám. Alebo že mi ho nejaká sociálka, alebo niekto iný zoberie. Neviem aká to musela byť situácia. Asi jej to nebolo úplne príjemné ako matke, ale asi nemala na výber. Tak neviem.

    Keď sa ma niekto spýta, či sa hnevám na svoju biologickú matku, tak hovorím, že nie. Nemám sa na ňu za čo hnevať. Však som sa nemusela vôbec narodiť, nie? To je dosť veľká vec, keď ti niekto zariadi, že sa narodíš, hahaha. V tej chvíli aj ty pre to musíš niečo urobiť, ale minimálne si to nepamätáš. To je veľká vec, dať niekomu život a niekedy to možno aj stačí. Možno si myslela niečo ako: jej bude lepšie, keď sa narodí. A bolo. Je mi lepšie. Ona v tej chvíli asi urobila najviac, ako dokázala. A za to sa na ňu nemôžem hnevať. Myslím si, že k nej budem cítiť ešte čosi iné po pôrode svojho dieťaťa, keď budem vedieť, čo to obnáša, hahaha. Potom ju asi budem úplne milovať, hahaha. Možno ju aj vyhľadám a poďakujem sa jej, už iba za to, že som sa narodila.

    Veľa ľudí sa hnevá na svojich biologických rodičov, ale ja v tom vlastne nevidím nijaký zmysel. Keby som sa hnevala, asi ma to zbytočne obťažuje. A ešte k tomu sa mám hnevať na niekoho, koho som v živote nevidela a asi ani v živote neuvidím. To je také akési hlúpe.



  1. Aká je tvoja rodina?

    Moja mama je super. Myslím si, že som vždy bola jej chránenec. Aj keď som robila zle, tak väčšinou si to odniesol niekto iný a nie ja. Ja som bola, myslím si, pre ňu taká vzácna alebo čo. Neviem, či to bolo úplne najlepšie riešenie, ale možno je to tak v poriadku. Moja mama je prísna a očakáva výsledky. A to sa mi páči, možno ani tak nie kvôli nej, ale kvôli sebe, lebo potom si mnohé uvedomím. Keď vidím, že moja mama so mnou nie je spokojná, tak mám potrebu niečo urobiť, aby mňa nežralo, že moja matka má so mnou nejaký problém. Myslím si, že očakáva všetko, ale aj všetko dá. Chce alebo očakáva, že budem taká aj taká a že urobím toto aj toto, ale ona urobí všetko pre to, aby som to urobiť mohla. Napríklad chcela, aby jej deti vedeli po anglicky, tak im päť alebo desať rokov platila súkromné školy. Alebo chcela, aby som vedela hrať na husle, tak mi ich kúpili.

  2. Tatko?

    Tatko je úplne špeciálny. Mne sa hrozne páči, ako nás vychovával. On toho nepovie veľa, ale keď už povie, tak to úplne stačí. Napríklad, keď mi prvý trimester tehotenstva bolo na nič a niečo som riešila v Artfore, prišla som za ním. Nemusel toho hovoriť veľa, povedal možno dve vety, ale tie vety boli vtedy úplne najlepšie. To stačilo, aby návšteva u neho bola plnohodnotná.

    Okrem toho, (že si myslím,) že robí dobré veci a za to ho obdivujem, tak je určite aj dobrý otec.

  3. Sestry?

    Moje tri sestry sú každá úplne iná. Za posledné tri mesiace som sa veľmi zblížila so všetkými. Najviac asi s Veronou.

  4. Si veriaca?

    Myslím že hej.

  5. Ako to?

    Moji rodičia s nami od začiatku riešili tieto témy, že my sme kresťania a veríme v Boha, ale nikdy to pre mňa nebolo nejako strašne dôležité. Potom neskôr to začalo byť dôležité, ale vždy to bolo iba o tom, že si myslím, že nejaký Boh existuje, ale nepotrebujem na to ani veľmi chodiť do kostola alebo si čítať Bibliu, alebo riešiť, že či som katolíčka, protestantka alebo neviem čo. Vždy to bolo iba o tom, že Boh existuje a tam sa to akoby končilo.

  6. Ak niekto číta tento rozhovor pekne poporiadku, tak sa ešte nedozvedel, že si Rómka. Pamätám si jednu z tvojich viet, keď si mala asi šesť rokov. Vyliezli sme spolu na múrik a mne z neho spadla teniska. Keď som sa chystal dole, predbehla si ma so slovami: „My Cigáni vieme dobre zachraňovať.“ Kedy si to začala vnímať?

    To išlo ruka v ruke s tým, že som adoptovaná. Tak isto to so mnou moji rodičia vždy riešili. Bolo by to také trápne, keby neriešili, lebo je to dosť očividné, asi by som si to čoskoro všimla sama. Myslím, že moji rodičia z toho nikdy nerobili drámy. Proste to bola úplne normálna informácia ako to, že dnes na raňajky bude chleba s maslom. Som adoptovaná a som Cigánka.

    Keď som bola mladšia, tak mi to vadilo. To bolo vtedy, keď som mala trinásť, keď bola moja biologická matka najlepšia na svete a všetci ostatní boli idioti a len ja som bola majster sveta. Možnože keby som bola Maďarka a bývala by som v Bratislave, tak mi to vadí rovnako.

    Bolo to zvnútra. Nebolo to kvôli nejakým hrozným zážitkom, že by mi niekto ublížil zato, že som Cigánka. Povedali mi všeličo, ale to väčšinou neboli veci, ktoré by sa ma dotýkali. Mne vtedy vadilo všetko, čo sa týkalo mojej osoby. Vadilo mi, že mám kučeravé vlasy, vadilo mi, že mám veľký nos a krivé zuby, proste mi vadilo všetko, aj to, že som Cigánka.

    Navonok som s tým nemala veľký problém, lebo väčšinou si to ľudia ani nemysleli. Aj teraz, keď sa prejdem po Bratislave, v centre na mňa drvivá väčšina ľudí hovorí po anglicky. Bol taký čas, keď mi to vyhovovalo, že si myslia, že nie som Slovenka. A s tými ľuďmi som sa rozprávala aj pol hodinu po anglicky a pritom im vôbec nedošlo, že viem po slovensky. Bolo celkom zábavné, ale teraz to už proste nerobím. Keď sa so mnou niekto začne rozprávať po anglicky, tak im oznámim, že sa so mnou môžu rozprávať aj po slovensky, lebo som Slovenka. Už sa mi to stalo asi miliónkrát, ale vždy ma to prekvapí.

    Raz sa mi stalo, na festivale, že som sa prechádzala a nejaký týpek na mňa zakričal „kaj džas?“ po cigánsky. Ja som skoro odpadla, lebo to bolo asi prvýkrát v živote, čo niekto sám od seba prekukol, že som Cigánka. Vlastne mi to bolo veľmi príjemné, že to povedal. Potom som sa ho prekvapene spýtala: „Že to si ako vedel, že som Cigánka?“ a on, že to videl, nie? Asi pre to niektorí ľudia majú cit, alebo neviem, možno je jeho žena Cigánka, alebo má adoptované dieťa, hahahhahahaa. Ten moment prekvapenia bol super.

  7. Ako vnímaš, keď sa píše o Rómoch v novinách?

    Ja som si to od istej chvíle prestala čítať. Mám pocit, že tam furt píšu to isté. Keď to napíše niekto, koho poznám, tak si to prečítam. Mám pocit, že je to taký zamotaný kruh. Veľa sa o tom píše a každý chce napísať čosi nové alebo to napísať inak, ale v konečnom dôsledku píšu aj tak o tom istom, lebo tá problematika je stále rovnaká, lebo čo tam nové napíšeš? Pamätám si nejaký článok, ktorý som si čítala, vytočil ma a vtedy som si povedala, že už si nebudem čítať veci o Cigánoch, lebo ma to iba nasiera.

  8. Ty vieš po rómsky?

    Neviem a hrozne sa za to hanbím. Už som sa to stokrát chcela naučiť, ale zdá sa mi to akési ťažké, hahahahah.

    Mám aj slovníky, ale ja sa tak neviem učiť jazyky. Musím sa učiť tak, že idem na to miesto a tam sa to naučím. Tak niekedy pôjdem do cigánskej osady na dva mesiace a naučím sa po cigánsky.

  9. Tebe to učenie v škole veľmi nešlo, čo?

    Nešlo, lebo sa mi nechcelo. Vždy som to flákala. Nemala som pocit, že sa musím učiť, radšej som chodila na koncerty, ale napríklad teraz, tie posledné dva roky na strednej, mi na tom začalo záležať. Na tom, že mám chodiť do školy a učiť sa, lebo je to vlastne dobré, niečo vedieť. Že je fajn nebyť úplne sprostý. Ale viac sa teším na vysokú školu. Budem sa učiť veci, ktoré ma naozaj budú zaujímať.

  10. A ako je to s vysokou školou?

    No chcela som ísť na vysokú školu do Škótska, ale pôjdem na vysokú školu v Bratislave, čo asi nebude také super.

  11. Do Škótska si chcela ísť na akú školu?

    Chcela som tam študovať sociálnu prácu. Keby som to študovala v Škótsku, mala by som z toho asi iný zážitok, ako keby som to študovala tu, v Bratislave. Ale keďže je situácia takáto, tak som si tu vybrala odbor predprimárne vzdelávanie. Hlavne preto, že som kedysi robila v škôlke s malými deťmi. Pravdepodobne to nie je vec, ktorú by som chcela robiť celý svoj život, ale chcem to študovať preto, že ma to zaujíma.

  12. Čo ťa na tom zaujíma?

    Deti. Zaujíma ma, ako sa vyvíja mozog, napríklad. Od toho, ako sa niekto narodí, až po to, keď je veľký. Zaujímajú ma ľudia, tak som si povedala, že začnem od detí. A možno sa raz dopracujem k tomu, že budem pracovať s ľuďmi.

  13. Mala si ísť na školu do Škótska, no čakáš dieťa. Aký to bol pocit?

    Pocit, že ma zobrali na tri školy do Škótska, alebo že som tehotná, hahaha?

  14. To, že si tehotná.

    Vedela som, že to nie je dobré, no ešte som nevedela, ako veľmi, hahaha. Bola som veľmi prekvapená, ale naraz som ani nebola prekvapená, lebo veď to sa len tak nestane, niečo sa pred tým muselo udiať. Niekde vzadu som mala, že taká možnosť existuje, ale pripadala mi absurdná. Lebo mne sa to určite nestane. Vôbec som s ňou nepočítala. Bol to veľký kindersurprise. A musela som sa rozhodnúť, čo spravím. To mi na tom celom prišlo úplne najťažšie. Teraz sa rozhodni za niekoho, kto sa ešte nenarodil, či sa narodí, alebo nie. To bola celkom blbá situácia. Tak som vlastne začala hneď rozmýšľať, čo spraviť. Možnosti boli iba dve, buď sa narodí, alebo nie. Vybrať si z nich, to bolo to ťažké.

  15. Hm, a ako to dopadlo?

    Jediný, s kým som sa o tom rozprávala, bol otec toho dieťaťa a až potom, keď som bola rozhodnutá, aj s nejakými inými ľuďmi. Oni hovorili všeličo, ale ja som už vedela, že to dieťa sa narodí. Ani neviem, čo zavážilo. Asi som mala pocit, že tá druhá možnosť nie je správna, že by to nebolo dobré rozhodnutie. Možno by mi bolo ešte horšie, keby som bola v Škótsku, na nejakej super škole so super ľuďmi a super učiteľmi na super odbore. A potom by som išla do nejakej cigánskej osady k niekomu, kto má pätnásť detí a cítila by som sa ako úplný debil, lebo ja som neviem prečo pred tromi rokmi svoje dieťa zabila, lebo sa mi to zrovna nehodilo, lebo som potrebovala ísť do Škótska, aby som teraz mohla byť tu.

    Ešte som si predstavila situáciu mojej sestry Verony a tú jej Žofiu. Že to je vlastne super. Že tá Žofia je proste super. A že bude asi oveľa lepšie budiť sa s tým, že prvé čo uvidím, bude moje decko, ako s tým, že sa budem s niečím vyrovnávať najbližších päť alebo koľko rokov.

  1. Aby sme to nenaťahovali, tak sa ešte stretneme inokedy. A budeme pokračovať. Možno mi z toho, keď si túto šupu, čo si mi teraz porozprávala, prečítam, vyvstanú nejaké otázky, ktoré mi teraz nenapadajú, lebo som blbý. A možno sa čosi zmení, tak to dokončíme inokedy. Môže byť?

    Fajn.

  2. Ešte mi povedz, ako sa máš?

    Teraz sa mám dobre. Počasie vždy ovplyvní to, akú mám náladu. A to je trochu blbé. Ale dnes je pekne, tak je to fajn. Dúfam, že túto vlastnosť po mne nezdedí moje dieťa. To by potom mala v živote ťažké. Bolo by to hrozné , keby sme potom. keď prší, boli doma dve a obidvom by nám bolo blbo, hahaha.

  3. Si šťastná?

    Nemám byť prečo nešťastná, takže asi som. Teším sa na Miu. Teším sa, keď už bude vonku. Že s ňou bude sranda ako so Žofiou, ale to ešte bude trvať „nejaký ten pátek“, najprv to s ňou nebude veľká sranda. Ale možno s ňou bude sranda, no ona o tom ani nebude vedieť, hahaha.

  4. Už má meno?

    Hahaha, už mala toľko mien, ale teraz už snáď má posledné. Chcela by som, aby sa volala Mia. Teda chcela by som, aby sa volala aj inak - Gertrúda a ja by som ju volala Gerda, hahahaha.

    Už som na ňu zvedavá. Teším sa na ňu.





V rozhovore sme pokračovali 20. januára, keď mala malá Mia niekoľko mesiacov.
  1. Keď sme sa stretli v lete, vravela si, že sa tešíš na to, keď ju budeš môcť chytiť a vidieť.

    To čakanie na ňu mi prišlo strašne dlhé a nekonečné. Keď som ju konečne držala na rukách a mohla ju pohladkať, bolo to neuveriteľné ako úplný zázrak, zázrak života.

  2. Si unavená?

    Dnes som hrozne unavená. Ale som unavená aj tak celkovo. Predtým som bola unavená, lebo som žúrovala a teraz som unavená, lebo mám dieťa. To je taká lepšia únava. Mám z toho lepší pocit, ako keď som unavená zo žúrky, hahaha.

  3. Aké je to byť mama?

    Je to úplne super. Všetko. To dieťa je super, to aké je, to ako vyzerá, ako sa chová, to, ako vonia, čo robí. Ale je to aj vyčerpávajúce, stresujúce. Je to zatiaľ najťažšia úloha, akú som dostala, hahaha. Najťažšia úloha, akú si viem predstaviť, a pritom asi aj najlepšia. Je to taká zvláštna kombinácia.

    Ťažké na tom je, že mám pocit, že musím byť pre to dieťa najlepšia a sú situácie, keď si myslím, že to tak nie je. Tie situácie, keď mám pocit, že to nezvládam alebo že nie som dosť dobrá matka, alebo že nie som dosť schopná, sú najťažšie. Ale to mi len tak občas napadne, nie je to tak stále. A vtedy mám taký pocit, že ooooojejdeee, do čoho som sa to namočila, veď mám takéto dieťa - „Čau Mia, si dojedla? Poď si odgrgnúť. Si šťastná?“

  4. Čím je pre Teba rodina?

    Teraz je pre mňa moja rodina všetko, teda Mia, Martin a Lukáš. Tým teraz žijeme najviac. Kým je ona taká maličká, tak vlastne úplne všetko, čo robím a nad čím rozmýšľam a čo plánujem, sú veci, ktoré sa týkajú rodiny. Nie je to tak, že teraz idem napísať projekt alebo spraviť niečo pre svoj osobnostný rozvoj, lebo sa mi chce. Ale idem spraviť čosi pre svoju rodinu, aby sa moje dieťa a moje druhé nevlastné dieťa a môj muž mali dobre, a tým pádom som sa aj ja mala dobre.

  5. Keď sme sa rozprávali v lete, tak si vravela, že keď si čakala Miu, začala si inak rozmýšľať o svojej biologickej mame. Ako je to teraz?

    Aj pri pôrode som nad tým rozmýšľala. Keďže som rodila dlho, tak som mala dosť času rozmýšľať nad rôznymi vecami a toto bola jedna z nich. Aký to musel byť človek tá moja mama alebo že ako to vôbec dokázala, dať do toho toľko energie, len aby to dieťa bolo na svete, všetko absolvovať a potom sa na to vykašľať, dokázať sa na to vykašľať. Že po tom všetkom, - a nie je to málo podľa mňa - po tom, ako privedieš niekoho na svet, sa ho vzdať. Odísť. Neviem si predstaviť, že by som sa po Miinom 23 hodinovom pôrode zdvihla a odišla, že dovi, už ma to prestalo baviť, hahaha. Potom som o nej rozmýšľala z tej druhej stránky, že áno, vykašlala si sa na to, ale toto si zažila, aby som sa ja narodila a to je super.

  1. Chcela by si mať ešte deti?

    Určite. Je to taký zázrak a to je krásne. Je super sa pozerať, ako sa učí nové veci, že sa smeje, že sa teší, že nás rozoznáva. Občas mám aj pocit, že vyzerá trochu ako ja, nie len ako tatino. Ja som sa nikdy na nikoho z mojej rodiny nepodobala a teraz sa niekto podobá na mňa, to je úžasné. A keď budem mať niekedy ďalšie deti, tak sa tiež budú na mňa podobať, viacej ľudí sa na mňa bude podobať.

  2. A chcela by si mať aj také, ktoré sa na teba nebude podobať?

    Áno, chcela a to bude tiež super. Mám pocit, že by som chcela posúvať ten mesidž ďalej. Chcela by som mať ešte nejaké svoje dieťa a potom by som si chcela dieťa adoptovať.

  3. A ako sa vlastne máš?

    Zvláštne, ako často sa ma to ľudia pýtajú. Myslím, že sa mám dobre. Mám sa dobre, lebo mám dieťa, o ktorom každý hovorí, že je krásne. Lebo mám zdravé dieťa a teším sa z toho. Ale pri tom som z toho aj unavená a niekedy mám chuť vykašlať sa na všetko, kúpiť fľašu vína a ísť s kamošmi niekam k Dunaju, tam sa hrozne ožrať a ísť domov a na druhý deň spať do dvanástej. Pritom to nemôžem urobiť. Keď Mia nevie zaspať a mne sa už krížia oči a som z toho uspávania unavená a Mia vrieska, tak vtedy mi to tiež napadne, že by som šla niekam s kamarátmi. Sú také a také dni.

    Niekedy mám chuť urobiť čosi také, čo by bolo primerané môjmu veku, hahaha, a to by bolo asi toto.

  4. Mať dieťa nie je primerané tvojmu veku?

    To je individuálne. Každý by povedal niečo iné. Je to primerané, lebo aj keby nebolo, tak už to nezmeníme. Mia je tu a ja som jej mama. Niekto by povedal, áno je to super, som pripravená na to byť mama v dvadsiatich rokoch a niekto by povedal, nie, nie je to super, ešte by som chcela mať dva roky na to, aby som sa mohla ožierať s mojimi kamarátmi. Asi to má každý inak. Ale ja by som si kľudne ešte dala také dva roky s kamošmi, mať ešte nejaký priestor. Lebo som bola niekoho dcéra a potom som hneď bola niekoho matka. Asi by bolo super, keby medzi tým bol nejaký čas viesť samu seba. Mňa niekto viedol 18 rokov a teraz mám ja viesť Miu. Možno keby som mala priestor viesť chvíľu samu seba, bolo by jednoduchšie viesť potom Miu alebo by som v tom možno bola istejšia. Možno by som bola dospelejšia, hahaha, keby som tam mala ten čas vyriešiť samu seba.

Mária Michalová

Mária Michalová má 20 rokov. Jej adoptívnymi rodičmi sú Vladimír a Jana Michalovci. Má tri sestry. Po štúdiu na bilingválnom gymnáziu sa jej narodila dcéra Mia. Diaľkovo študuje na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Ako dobrovoľníčka sa venovala deťom v detských domovoch.

Tento rozhovor ste mohli čítať, lebo sa venujeme témam, ktoré považujeme za dôležité, témam, ktoré máme radi.
Pomôžte nám pokračovať v tom.

Podporte nás


Späť na tému Rodina