Keď človek vidí big band zložený z vozíčkárov, očakáva najmä dojatie a súcit. V skutočnosti zažije srandu a zábavu. Ako to robíte?

Šimon Orest: Ľudia sú väčšinou naozaj nastavení na to dojatie. Očakávajú, že budeme hrať strašne zle a napriek tomu budú hovoriť, aký je to zázrak. Ale my robíme všetko pre to, aby sme hrali dobre a aby sa ľudia bavili. Cielene pritom používame čierny humor na náš vlastný účet. Keď si dokážeme strieľať zo seba, a prípadne aj z divákov, tak drvivá väčšina z nich začne cítiť, že sú s nami na jednej lodi.

Ladislav Angelovič: Myslím, že aj tu sa to celkom podarilo. Vzhľadom na čas nebolo ľudí až tak veľa (koncert sa uskutočnil napoludnie – pozn. redakcie), ale atmosféra bola výborná.

Čí to bol vlastne nápad, založiť takúto kapelu?

Šimon Orest: Asi môj. Keď som pred dvadsiatimi rokmi nastúpil ako vychovávateľ v Domove mládeže Jedličkovho ústavu v Prahe, tak som tam našiel veľa ľudí, ktorých trávili svoj voľný čas dosť pasívne. Ja som sa vtedy intezívne venoval hudbe a zdalo sa mi vhodné ponúknuť to aj študentom z ústavu. A ako hovorí tuto Láďa, postupom času sa nám to trochu vymklo z rúk. (Smiech.)

Na pódiu očakáva človek sentiment a dostane zábavu, tu v backstage očakáva zábavu a narazí na až strojovo fungujúci mechanizmus. Nie je to zvláštne?

Šimon Orest: Takto vyzerá práca zohraného tímu. Preto je aj zvuková skúška rýchla, aj odchod z pódia je rýchly. Každý má nejakú úlohu a vie, čo má robiť. Kto sa nemôže angažovať fyzicky, má na starosti organizačné veci a podobne. Práve takto sa môžu ľudia s hendikepom začleniť do spoločnosti. Niekto je na vozíku, ale ovláda päť svetových jazykov. Iný má ľahší mentálny hendikep, ale vie doplniť papiere do kopírky a urobiť všetkým kávu. To najdôležitejšie je, že sa na nich musíte spoľahnúť.

Vy osobne pôsobíte veľmi striktným až prísnym dojmom. Vyžaduje si vedenie takejto kapely vyslovene razantný prístup?

Šimon Orest: O nijakej inej takejto kapele neviem, takže nemám odkiaľ čerpať skúsenosti s odlišným prístupom. Fakt je, že u nás tento prístup funguje a samozrejme čím väčšiu partiu ľudí máte na starosti, tým jasnejšie a stručnejšie povely musíte používať. Je to jednoducho funkčný systém. Ide o to, aby veci fungovali rýchlo a tak, ako majú. Mne bolo od začiatku jasné, že ak vytvoríme nejaké hudobné teleso, tak to rozhodne má byť kapela a nie nejaká arteterapia.

Ladislav Angelovič: Ak môžem doplniť, tak Jedličkov ústav je vynikajúce zdravotnícke zariadenie pre ľudí s hendikepom, ale často tam od človeka za celý jeho život nikto nič nevyžaduje. Pretože on je predsa hendikepovaný. Ale skúsenosti z The Tap Tap ukazujú, že možnosti ľudí s hendikepom sú oveľa väčšie, než si myslia oni sami alebo ich okolie, napríklad rodičia. Tí majú pocit, že ich dokonale poznajú, ale pretože nikdy neskúsili byť prísnejší, tak ani poriadne nevedia, čo v tých svojich deťoch v skutočnosti majú.

Šimon Orest: Presne tak. Teraz to napríklad riešime s jedným novým členom kapely, ktorého rodičia sa dožadujú špeciálneho prístupu. A ja sa im snažím vysvetliť, že jednak skutočne nie sme terapia, ale kapela, a jednak, že špeciálne nároky sú vždy až tá posledná možnosť. Až keď vieme, že sa ten človek dostal na hranice svojich možností. Dovtedy sa snažíme o jednotný prístup a naše dve základné pravidlá sú, že chodíme všade načas a vždy plníme, čo sme sľúbili.

A čo keď niekto mešká alebo nesplní to, čo splniť mal?

Šimon Orest: To riešime normálnymi peňažnými pokutami. Z tých peňazí, ktoré by inak človek dostal za koncert. A týka sa to aj mňa, dnes som si napríklad musel dať dve stovky za to, že som nenasadil včas veci na facebook. Nerobíme to radi, ale pri tom množstve ľudí sa nejaká pokuta vyskytne prakticky na každom koncerte. Jedna z veľkých výhod finančného odmeňovania je možnosť finančných pokút.

Ladislav Angelovič: A zisťujeme, že to funguje aj v prípade ľudí s ľahším mentálnym postihnutím. Okolie si o nich často myslí, že takmer na nič nereagujú, ale na pokutu reagujú úplne rovnako, ako všetci ostatní.

Šimon Orest: V tomto majú tie striktné pravidlá výnimočnú terapeutickú hodnotu. Woody Allen alebo Groucho Marx raz povedal že by nikdy nechcel byť členom klubu, ktorý by ho prijal za člena. Povedané ešte jednoduchšie, nikto nestojí o členstvo v spolku, do ktorého sa dostane každý. A práve do spolkov, v ktorých neplatia nijaké pravidlá, sa môže dostať naozaj hocikto.

Rozumieme tomu správne, že za tou vašou prísnosťou je vlastne názor, že človek na vozíku má nielen rovnaké práva, ale aj rovnaké povinnosti ako človek na nohách?

Šimon Orest: Bavme sa o partnerstve. Bavme sa o normálnom partnerskom vzťahu. Veľa ľudí v tých pomáhajúcich profesiách sa časom vyčerpá, pretože do nich prichádzajú s romantickou predstavou o tom, ako budú niekomu oveľa slabšiemu pomáhať. Stanú sa rukami, nohami, očami aj ušami, stanú sa sluhami. Na nejaký kratší čas je to veľmi napĺňajúce, lebo nemáte pochybnosti o tom, že je to potrebné. Ale ak sa z toho neviete v jednej chvíli vymaniť, ak neviete pristupovať k tým, ktorým pomáhate, bez sentimentu ako k partnerom, ak neviete povedať nie, tak sa stanete otrokmi tej práce. Potom príde únava, reči o vyhorení a podobne. V skutočnosti je problém najmä v tom že tie pomáhajúce profesie sú preplnené ľuďmi, ktorí by potrebovali pomôcť predovšetkým sami sebe.