Jablko na festivale Pohoda 2016
Jablko pôjde na Pohodu už tretíkrát. Minulé roky sme sa viac ako na hudobný program sústredili na všetko ostatné. Tak to bude aj tento rok. Nech sa páči. Takto vidíme dvadsiatu Pohodu my.
Je to super, stretnúť sa
V sobotu na Pohode vystupovalo pre mnohých neznáme meno: Ernest Ranglin & Friends. Najskôr to vyzeralo nenápadne, no po pár tónoch sa k pódiu prihrnuli davy, aby sledovali 84-ročného Ernesta Ranglina na gitare – ktorý hrával s Bobom Mareleym – a jeho kapelu zloženú z mnohých hviezd jazz-u a ska. Ernest rozhovory už novinárom nedáva, no po ich koncerte na trenčianskom letisku sme sa porozprávali s vokálistom Cheikh Lō-m zo Senegalu, ktorý práve vydal nový album.
-
Na začiatku sme si neboli istí, či budeme môcť mať tento rozhovor, lebo nám bolo povedané, že ste veľmi unavení. Aká bola vaša cesta na Slovensko?
Dobrá. Bola veľmi dobrá.
Včera sme sa zobudili v Berlíne o piatej ráno po predchádzajúcom koncerte. Šli sme sem lietadlom, hodina a pol autom na cestách, kým sme prišli na hotel. Iba dve hodiny na hoteli, kým prichádzame sem na zvukovú skúšku a hráme. Všetci sme unavení, ale je to “dobrá” únava. Dobrá hudba. -
Ako sa vám páčil váš koncert tu na Pohode?
Koncert bol fajn, bol okej. Pretože... je to fúzia, americký basák (Ira Coleman), Ranglin je z Jamajky, saxofonista je Angličan (Courtney Pine), klávesista zo Švajčiarska (Alex Wilson), ja som zo Senegalu, Tony Allen z Nigerie – vidíš – ide o spojenie. Pre mňa je to o spoznávaní hudby. A je to super, stretnúť sa.
-
Ako ste sa dali dokopy? Všetci individualisti – hviezdy vo svojom obore…
Myslím, že sme sa prvýkrát stretli na turné v Austrálii a na Novom Zélande. Bol rok 1994. Boli sme na tej istej šnúre, festivaly, koncerty a 22 rokov neskôr sme tu všetci spolu.
-
A ako sa vám páčili diváci? Na začiatku to nevyzeralo bohvieako, no po prvej piesni sa to začalo plniť a ľudia sa zabávali.
Ja viem. Ľudia čakajú, najskôr nevidia nikoho na pódiu. Sedia v rohu, rozprávajú sa, čakajú. A potom počujú “bam-tu-tu-da-bam” a všetci si povedia: “Á je čas!” Je to krásne.
-
Táto šnúra je ohlásená ako “rozlúčková šnúra” Ernesta. Ako sa hudobník, rozhodne, že už je čas, že stačí?
Je to pre Ranglina; treba si uvedomiť, že má 84 rokov. Mnoho hudobníkov v jeho veku na pódiách už ani nehrá, nie je to jednoduché. Pre mňa je to česť. Myslím, že každy rozmýšla nad tým, že chce ešte čosi viac zanechať. Robiť viac hudby. Je to aj osud. Niektorí hudobníci zomrú vo veku štyridsať, niektorí vydržia do päťdesiatky, niektorí skončia po trdisiatich rokoch a nikto ich nepozná. Dobrí hudobníci, oni sú dobrí ľudia, majú dobrú dušu.
-
Mali ste nejaké vlastné hviezdy, osobnosti, na ktoré ste vzhliadali alebo vás inšpirovali, keď ste vyrastali?
Keď som bol malý chlapec, mal som iba dvadsať rokov, začal som v Burkina Faso bubnovať. To bol rok 1975. Teraz, v máji, som oslavoval 40 rokov hrania hudby. V septembri budem mať 61 rokov.
-
Nikdy sa nebudíte tak, že toho máte plné zuby?
Nie nie, nikdy. Pre mňa je hudba to, čo robím so svojím životom. Chodil som do školy no kvôli hudbe som prestal študovať. Viem bubnovať, to je všetko.
-
A čo robíte vo voľnom čase? Je to stále ozaj iba o hudbe?
Relaxujem. Som s bratom, cestujem do iných krajín, do Seneglu snavštíviť rodičov, ľudí. Kde-tu si zahrám mariáš. Chodím spať neskoro. Moj život je noc. Rozmýšlam, píšem, hrám si na svojej gitare. Problémom je potom občas moja žena, lebo spím dlho a ona chce aby som vstal.
-
A čo potom? Iba hovoríte: “Daj mi ešte päť minút, daj mi ešte päť minút”?
(Smiech.) Presne tak.
-
Hovorili ste, že je tomu už 40 rokov, čo robíte hudbu. Čo vás inšpiruje pokračovať? Na Slovensku mladí ľudia často striedajú prácu, často niečo vyštudujú, potom robia iné…
V živote potrebujete mať akýsi projekt. Ja robím 40 rokov hudbu. Ale môj projekt je vyrobiť domov, kultúru, hudbu, stále dokola. To je môj projekt