Na začiatku sme si neboli istí, či budeme môcť mať tento rozhovor, lebo nám bolo povedané, že ste veľmi unavení. Aká bola vaša cesta na Slovensko?

Dobrá. Bola veľmi dobrá.
Včera sme sa zobudili v Berlíne o piatej ráno po predchádzajúcom koncerte. Šli sme sem lietadlom, hodina a pol autom na cestách, kým sme prišli na hotel. Iba dve hodiny na hoteli, kým prichádzame sem na zvukovú skúšku a hráme. Všetci sme unavení, ale je to “dobrá” únava. Dobrá hudba.

Ako sa vám páčil váš koncert tu na Pohode?

Koncert bol fajn, bol okej. Pretože... je to fúzia, americký basák (Ira Coleman), Ranglin je z Jamajky, saxofonista je Angličan (Courtney Pine), klávesista zo Švajčiarska (Alex Wilson), ja som zo Senegalu, Tony Allen z Nigerie – vidíš – ide o spojenie. Pre mňa je to o spoznávaní hudby. A je to super, stretnúť sa.

Ako ste sa dali dokopy? Všetci individualisti – hviezdy vo svojom obore…

Myslím, že sme sa prvýkrát stretli na turné v Austrálii a na Novom Zélande. Bol rok 1994. Boli sme na tej istej šnúre, festivaly, koncerty a 22 rokov neskôr sme tu všetci spolu.

A ako sa vám páčili diváci? Na začiatku to nevyzeralo bohvieako, no po prvej piesni sa to začalo plniť a ľudia sa zabávali.

Ja viem. Ľudia čakajú, najskôr nevidia nikoho na pódiu. Sedia v rohu, rozprávajú sa, čakajú. A potom počujú “bam-tu-tu-da-bam” a všetci si povedia: “Á je čas!” Je to krásne.

Táto šnúra je ohlásená ako “rozlúčková šnúra” Ernesta. Ako sa hudobník, rozhodne, že už je čas, že stačí?

Je to pre Ranglina; treba si uvedomiť, že má 84 rokov. Mnoho hudobníkov v jeho veku na pódiách už ani nehrá, nie je to jednoduché. Pre mňa je to česť. Myslím, že každy rozmýšla nad tým, že chce ešte čosi viac zanechať. Robiť viac hudby. Je to aj osud. Niektorí hudobníci zomrú vo veku štyridsať, niektorí vydržia do päťdesiatky, niektorí skončia po trdisiatich rokoch a nikto ich nepozná. Dobrí hudobníci, oni sú dobrí ľudia, majú dobrú dušu.

Mali ste nejaké vlastné hviezdy, osobnosti, na ktoré ste vzhliadali alebo vás inšpirovali, keď ste vyrastali?

Keď som bol malý chlapec, mal som iba dvadsať rokov, začal som v Burkina Faso bubnovať. To bol rok 1975. Teraz, v máji, som oslavoval 40 rokov hrania hudby. V septembri budem mať 61 rokov.

Nikdy sa nebudíte tak, že toho máte plné zuby?

Nie nie, nikdy. Pre mňa je hudba to, čo robím so svojím životom. Chodil som do školy no kvôli hudbe som prestal študovať. Viem bubnovať, to je všetko.

A čo robíte vo voľnom čase? Je to stále ozaj iba o hudbe?

Relaxujem. Som s bratom, cestujem do iných krajín, do Seneglu snavštíviť rodičov, ľudí. Kde-tu si zahrám mariáš. Chodím spať neskoro. Moj život je noc. Rozmýšlam, píšem, hrám si na svojej gitare. Problémom je potom občas moja žena, lebo spím dlho a ona chce aby som vstal.

A čo potom? Iba hovoríte: “Daj mi ešte päť minút, daj mi ešte päť minút”?

(Smiech.) Presne tak.

Hovorili ste, že je tomu už 40 rokov, čo robíte hudbu. Čo vás inšpiruje pokračovať? Na Slovensku mladí ľudia často striedajú prácu, často niečo vyštudujú, potom robia iné…

V živote potrebujete mať akýsi projekt. Ja robím 40 rokov hudbu. Ale môj projekt je vyrobiť domov, kultúru, hudbu, stále dokola. To je môj projekt

Keď človek vidí big band zložený z vozíčkárov, očakáva najmä dojatie a súcit. V skutočnosti zažije srandu a zábavu. Ako to robíte?

Šimon Orest: Ľudia sú väčšinou naozaj nastavení na to dojatie. Očakávajú, že budeme hrať strašne zle a napriek tomu budú hovoriť, aký je to zázrak. Ale my robíme všetko pre to, aby sme hrali dobre a aby sa ľudia bavili. Cielene pritom používame čierny humor na náš vlastný účet. Keď si dokážeme strieľať zo seba, a prípadne aj z divákov, tak drvivá väčšina z nich začne cítiť, že sú s nami na jednej lodi.

Ladislav Angelovič: Myslím, že aj tu sa to celkom podarilo. Vzhľadom na čas nebolo ľudí až tak veľa (koncert sa uskutočnil napoludnie – pozn. redakcie), ale atmosféra bola výborná.

Čí to bol vlastne nápad, založiť takúto kapelu?

Šimon Orest: Asi môj. Keď som pred dvadsiatimi rokmi nastúpil ako vychovávateľ v Domove mládeže Jedličkovho ústavu v Prahe, tak som tam našiel veľa ľudí, ktorých trávili svoj voľný čas dosť pasívne. Ja som sa vtedy intezívne venoval hudbe a zdalo sa mi vhodné ponúknuť to aj študentom z ústavu. A ako hovorí tuto Láďa, postupom času sa nám to trochu vymklo z rúk. (Smiech.)

Na pódiu očakáva človek sentiment a dostane zábavu, tu v backstage očakáva zábavu a narazí na až strojovo fungujúci mechanizmus. Nie je to zvláštne?

Šimon Orest: Takto vyzerá práca zohraného tímu. Preto je aj zvuková skúška rýchla, aj odchod z pódia je rýchly. Každý má nejakú úlohu a vie, čo má robiť. Kto sa nemôže angažovať fyzicky, má na starosti organizačné veci a podobne. Práve takto sa môžu ľudia s hendikepom začleniť do spoločnosti. Niekto je na vozíku, ale ovláda päť svetových jazykov. Iný má ľahší mentálny hendikep, ale vie doplniť papiere do kopírky a urobiť všetkým kávu. To najdôležitejšie je, že sa na nich musíte spoľahnúť.

Vy osobne pôsobíte veľmi striktným až prísnym dojmom. Vyžaduje si vedenie takejto kapely vyslovene razantný prístup?

Šimon Orest: O nijakej inej takejto kapele neviem, takže nemám odkiaľ čerpať skúsenosti s odlišným prístupom. Fakt je, že u nás tento prístup funguje a samozrejme čím väčšiu partiu ľudí máte na starosti, tým jasnejšie a stručnejšie povely musíte používať. Je to jednoducho funkčný systém. Ide o to, aby veci fungovali rýchlo a tak, ako majú. Mne bolo od začiatku jasné, že ak vytvoríme nejaké hudobné teleso, tak to rozhodne má byť kapela a nie nejaká arteterapia.

Ladislav Angelovič: Ak môžem doplniť, tak Jedličkov ústav je vynikajúce zdravotnícke zariadenie pre ľudí s hendikepom, ale často tam od človeka za celý jeho život nikto nič nevyžaduje. Pretože on je predsa hendikepovaný. Ale skúsenosti z The Tap Tap ukazujú, že možnosti ľudí s hendikepom sú oveľa väčšie, než si myslia oni sami alebo ich okolie, napríklad rodičia. Tí majú pocit, že ich dokonale poznajú, ale pretože nikdy neskúsili byť prísnejší, tak ani poriadne nevedia, čo v tých svojich deťoch v skutočnosti majú.

Šimon Orest: Presne tak. Teraz to napríklad riešime s jedným novým členom kapely, ktorého rodičia sa dožadujú špeciálneho prístupu. A ja sa im snažím vysvetliť, že jednak skutočne nie sme terapia, ale kapela, a jednak, že špeciálne nároky sú vždy až tá posledná možnosť. Až keď vieme, že sa ten človek dostal na hranice svojich možností. Dovtedy sa snažíme o jednotný prístup a naše dve základné pravidlá sú, že chodíme všade načas a vždy plníme, čo sme sľúbili.

A čo keď niekto mešká alebo nesplní to, čo splniť mal?

Šimon Orest: To riešime normálnymi peňažnými pokutami. Z tých peňazí, ktoré by inak človek dostal za koncert. A týka sa to aj mňa, dnes som si napríklad musel dať dve stovky za to, že som nenasadil včas veci na facebook. Nerobíme to radi, ale pri tom množstve ľudí sa nejaká pokuta vyskytne prakticky na každom koncerte. Jedna z veľkých výhod finančného odmeňovania je možnosť finančných pokút.

Ladislav Angelovič: A zisťujeme, že to funguje aj v prípade ľudí s ľahším mentálnym postihnutím. Okolie si o nich často myslí, že takmer na nič nereagujú, ale na pokutu reagujú úplne rovnako, ako všetci ostatní.

Šimon Orest: V tomto majú tie striktné pravidlá výnimočnú terapeutickú hodnotu. Woody Allen alebo Groucho Marx raz povedal že by nikdy nechcel byť členom klubu, ktorý by ho prijal za člena. Povedané ešte jednoduchšie, nikto nestojí o členstvo v spolku, do ktorého sa dostane každý. A práve do spolkov, v ktorých neplatia nijaké pravidlá, sa môže dostať naozaj hocikto.

Rozumieme tomu správne, že za tou vašou prísnosťou je vlastne názor, že človek na vozíku má nielen rovnaké práva, ale aj rovnaké povinnosti ako človek na nohách?

Šimon Orest: Bavme sa o partnerstve. Bavme sa o normálnom partnerskom vzťahu. Veľa ľudí v tých pomáhajúcich profesiách sa časom vyčerpá, pretože do nich prichádzajú s romantickou predstavou o tom, ako budú niekomu oveľa slabšiemu pomáhať. Stanú sa rukami, nohami, očami aj ušami, stanú sa sluhami. Na nejaký kratší čas je to veľmi napĺňajúce, lebo nemáte pochybnosti o tom, že je to potrebné. Ale ak sa z toho neviete v jednej chvíli vymaniť, ak neviete pristupovať k tým, ktorým pomáhate, bez sentimentu ako k partnerom, ak neviete povedať nie, tak sa stanete otrokmi tej práce. Potom príde únava, reči o vyhorení a podobne. V skutočnosti je problém najmä v tom že tie pomáhajúce profesie sú preplnené ľuďmi, ktorí by potrebovali pomôcť predovšetkým sami sebe.