Vždy znovu ma udivuje, ako môže človek, ktorý celý život odmieta zlo, spáchať samovraždu. Rakúsky spisovateľ Stefan Zweig, vo svojej dobe jeden z najznámejších spisovateľov, to spravil. Ako syn židovského textilného obchodníka utiekol - aké hnusné slovo útek pri takej príležitosti - pred silnejúcim fašizmom v Európe, do Brazílie, kde ukončil dobrovoľne svoj život. Bolo to ešte v roku 1942.

Dva roky predtým vznikala Šachová novela. Príbeh tajomného hráča šachu, ktorý je zapojený do partie so šachovým majstrom počas plavby z New Yorku do Buenos Aires.

Myslíte, že človek, ktorý utiekol pred fašizom a ukončil svoj život, lebo neuniesol zlo, ktoré sa zdalo byť neporaziteľné, by len tak písal o šachovej partií? Nie. Nepísal. Tajomný hráč je obeťou fašizmu a okolo jeho mučenia sa odohráva celý príbeh. Podivuhodného mučenia samotou.

Až vtedy som si uvedomil, aký diabolsky zmysluplný, psychologicky vražedne vymyslený bol tento systém hotelovej izby. V koncentračnom tábore by som bol musel hádam fúrikovať skaly, kým by som ruky nemal doťaté do krvi a nohy v topánkach odmrznuté, bol by som ležal natlačený s dvoma desiatkami ľudí v smrade a chlade. Ale bol by som videl tváre, bol by som mohol zízať na pole, na káry, na strom, na hviezdu, na čosi, čosi, zatiaľ čo tu stálo okolo mňa večne to isté, to príšerne rovnaké. Nebolo tu nič, čo by mohlo odpútať moje myšlienky, moje bludné predstavy, moje chorobné rekapitulácie. A práve to chceli - mal som sa dusiť a dusiť vlastnými myšlienkami, kým ma nezadusia a ja sa už nezmôžem na nič, iba na to, aby som ich nakoniec vypľul, aby som vypovedal, vypovedal všetko, čo chceli počuť…

A ako to súvisí s tým, že vedel hrať šach lepšie ako šachový majster, hoci ho niekoľko rokov nehral? To nemôžem teraz prezradiť, ale Stefan Zweig to v Šachovej novele napísal.