Aké to je, keď sme priveľmi iní?

Každý sme iní. To je snáď každému úplne jasné. Ešte aj jednovaječné dvojčatá sa niečim malilinkým líšia. Znamienkom, pehou alebo pokazeným zubom. Čo nie je jasné je, že aj keď sme veľmi iní, môžeme byť štastní. Aj keď sme iní tak veľmi ako Johannes Jensen. Johannes Jensen je totiž krokodíl. A ako všetci dobre vieme, krokodíly majú veľké chvosty a veľa zubov a čudnú zelenú kožu. Ale o to až tak nejde. Ide skôr o to, že sa Johannes z toho cíti veľmi nešťastne.

“Niekto má chvost a niekto nie,” začal doktor Hora.
“Jeden je taký, druhý onaký. Každý sme iní. Ja, napríklad, mám dosť veľké uši.”
…a tiež veľký nos, napadlo Johannesovi Jensenovi. Nepovedal to však nahlas. Len si to pomyslel.

Knižka vojnového reportéra Henrika Hovlanda Johannes Jensen má pocit, že je iný sa dotýka všetkých ľudí, ktorí mali v detstve pocit, že sú krokodíl. A tým, ktorí taký pocit v detstve nezažili, rozpráva o tom, aké je to, cítiť sa tak. Knižku nežne a čisto nakreslila Torill Kove, ktorá v roku 2007 dostala Oscara za animovaný film The Danish Poet. Ilustrácie v knižke sú pútavé. Na každú stranu sa dá pozerať dlhšie, ako čítať jej text. Ak má dieťa dosť predstavivosti, môže si na základe toho, čo sa na obrázku deje predstavovať, čo je za rohom, kto, čo robí a hovorí a čo sa bude ďalej diať. Ilustrácie sú zaujímavé aj pre velkáčov. Je tu funkčné spojenie textu a ilustrácie, jedno s druhým sa dobre dopĺňa. Na piatej-šiestej strane (strany nie sú očíslované, veď načo pre deti) vám dôjde, že to je dojímavý príbeh o krokodílovi a jeho inakosti. Ale našťastie, je to rozprávka a tak sa všetko dobre skončí… a zistíme, že aj keď sme iní, tak môžme byť ŠPECIÁLNI a tým pádom šťastní.