Šťastným má robí to, že moja rodina prežila
“Verím v deň súdu i vo večný život, avšak začínam veriť aj v hrôzostrašnosť umierania - v strach z temna, ktoré neprepustí čo i len lúč svetla.”
Meša Selimović: Smrť a derviš
Text, videá a fotografie: Stanislava Harkotová a Jakub Kratochvíl.
Na prelome rokov 1992 a 1993 sa v hlbokých pozdĺž Driny pred zimou a ostreľovaním v štyroch bosnianskych enklávach — Kamenica, Cerska, Žepa a Srebrenica — ukrývali tisícky rodín. Z kamenných úkrytov vychádzali len počas nocí. Hľadali zatúlané zvieratá a spod snehu vyhrabávali zvyšky trávy, aby mali čo jesť. Pod ťažkou paľbou srbských jednotiek žili od leta, odrezané od dodávok potravín a liekov. Ich pokusy o útek marilo ťažké delostrelectvo a mínové polia.
Takmer každá ambícia vytvoriť humanitárne koridory do Tuzly, ktorá bola v pohnutých vojnových časoch pre moslimských Bosniakov synonymom slobodného územia, zlyhávala. O srbských koridoroch pre civilistov začali predstavitelia Úradu Vysokého komisára pre utečencov dokonca hovoriť ako o “koridoroch etnického čistenia”. Do obliehaných miest sa nevedeli dostať Červený kríž, agentúry OSN, nikto.
Srbov sa podarilo v decembri 1992 zlomiť Lekárom bez hraníc. Ich belehradský koordinátor Eric Dachy skontaktoval samotného lídra bosnianskych Srbov Radovana Karadžića. List adresoval “váženému pánovi prezidentovi” vediac, že Karadžić nečíta korešpondenciu, ktorá nezačína prezidenským oslovením. “Ako lekár som si stopercentne istý, že ste si vedomý toho, v akej núdzi sú vaši ľudia,” napísal psychiatrovi Karadžićovi Dachy. Pred sebou mal jediný cieľ - dostať sa za frontovú líniu do obliehanej Srebrenice. Karadžić s odkazom, že “predsa len ide o zložitú vec”, nakoniec kývol, a tak 7. decembra do mesta v sprievode ukrajinských vojakov z OSN vstúpil konvoj zdravotníkov. Našiel davy špinavých a hladných ľudí.
O tri mesiace neskôr prichádza do Srebrenice, v ktorej sa v tom čase tiesnilo 30-tisíc ľudí, aj konvoj vedený francúzskym generálom Phillipom Morillonom. Po dlhom čase nebolo počuť srbské delostrelectvo, a tak z úkrytov vybehli deti: niekoľko desiatok sa ich na ihrisku neďaleko školy sústreďuje na hru, vtom medzi ne padá granát, nad ihriskom sa vznáša čierny dym. V nemocnici panuje chaos, pred zdravotníkmi krvácajú ľudia, na dlážke ležia dve dievčatá s dolámanými nohami, vzlykajú, jeden z lekárov - Belgičan Georges Dallemagn - beží za Morillonom, hovorí mu, aby sa prišiel pozrieť, ako vyzerá vojna. Generál vstupuje do nemocnice, má krátky prejav, po ňom odchádza, pretože nedokáže sledovať, čo sa okolo neho deje. Lekári operujú, hoci nie sú chirurgovia, dávajú pacientom transfúzie používajúc vlastnú krv. V ten večer sa im podarí zachrániť dvoch ľudí. O dva dni neskôr - 13. marca - predstupuje Morillon pred obyvateľov Srebrenice, ktorí bránia konvoju odísť z mesta: “Nebojte sa, budem s vami.”
12. apríla 1993 srbské ostreľovanie opäť nabralo na sile. V srebrenickej ošetrovni končí stovka ťažko zranených ľudí. 15. apríla sa už bombarduje intenzívne, Srebrenicu opúšťa v konvoji UNHCR časť tímu Lekárov bez hraníc. Konvoj odchádza prázdny. Bosnianske autority odmietajú povoliť evakuáciu utečencov do času, kým neevakujú vojakov, ktorých vážne poranili v bojoch pri udržaní mesta.
16. apríla 1993 sa zo srebrenickej enklávy stáva bezpečná zóna.
Klotjevac, júl 2015
Vozovka kopíruje Drinu už od Zvornika. Čím viac sa kľukatí v smere na juh, tým viac sa zužuje, mení sa na prašnú, potom kamenistú, od dedinky Milići je už celkom rozbitá a chvíľami sa stráca. Míňame Zelený Jadar, kde kedysi drevársky priemysel živil takmer dvetisíc obyvateľov srebrenického kraja. Vlani tu otvorili továreň na palety, ktorá dala prácu zhruba štyridsatim ľuďom.
Míňame aj odbočku do blízkej Srebrenice a serpentínami na šírku jedného auta schádzame cez vyľudnené usadlosti Gladovići a Radoševići k úpätiu Perućackej priehrady. Víta nás cintorín a rozstrieľaný a vypálený rodinný dom - zimovisko pre stáda tunajšieho pastiera. Sme v cieli - Klotjevac.
Koncom 60. rokov minulého storočia vybudovali na rieke Drina vodnú elektráreň. Os jazera tvorí hranicu medzi Srbskom a Bosnou a Hercegovinou. Zo srbskej strany sa doň vnárajú strmé, husto zalesnené svahy vápencových hôr. Z bosnianskej strany sa pozvoľna vynára krasová krajina s lúkami a hustými lesmi. Práve tu začiatkom 70. rokov vyrástla dedina a letovisko. Ľudia pracovali na poliach alebo v továrňach v Zelenom Jadare či v Potočari. Pred vojnou ich tu žilo šesťsto, po nej sa do zničenej dediny vrátili dve rodiny.
Jednou z nich je rodina Abdullaha Mešanovića.
Dule
Na lúky pod dubovým lesom chodieva Abdullah Mešanović pásť ovce. Dule, tak ho tu všetci poznajú. Všetci - jeho rodina a sused. Do Klotjevacu sa po vojne vrátili len oni. "Je tu problémov, koľko len chceš. Prečo by sa vracali?" povie Dule, "žijú vo svete, kde im je lepšie. Aj ovce vedia, kde je lepšia tráva. Keď ju nájdu, tam sa idú napásť.”
Je sparné leto, slnko je vysoko a stádo hľadá kúsok tieňa, v ktorom by sa ukrylo. Dule, statný muž s razantným hlasom, zvykne ovce rozohnať na pašu už zavčas rána, no dnes mešká. Na gazdovstve má hostí - dve desiatky študentov z celého sveta, ktorí do Klotjevacu pricestovali v rámci medzinárodnej letnej školy. V Bosne hľadajú odpovede na otázku, ako sa postkonfliktným spoločnostiam darí nachádzať zmier. Prvých pár dní strávili v Sarajeve, teraz ich lektori majú v pláne sprevádzať priestorom vojnou vyľudnenej oblasti.
Napriek hornatému terénu je okolie dediny úrodné. Miestni vždy chovali ovce a kravy, pestovali kukuricu, zemiaky, zeleninu. Vody je tu dosť, vo vápencových vrchoch je množstvo prameňov. Niektoré z nich sú obradnými miestami, niektoré si domáci zviedli k domom. Keď Dule hovorí o obilí, v jeho hlase počuť hrdosť, keď utíchne, kochá sa krajinou. „Široko ďaleko nie je žiadna továreň, vzduch je úplne čistý. Kedysi sa tu žilo krásne. Zimy boli mierne, sneh sa držal len na vrcholoch hôr. A dole boli ľudia, susedia, kamaráti. Bolo veselo. Teraz som tu len ja a moja rodina. Celý deň chodím s ovcami po horách, nad lesom mám salaš, no nikoho nestretnem. Keď náhodou, tak k nemu hneď bežím. Aby som sa porozprával.“
Psy zaháňajú ovce do zničeného domu. Žil v ňom muž, ktorému brat zomrel v náručí a ktorému zabili oboch synov, keď sa pokúšali cez lesy utiecť do neďalekej Srebrenice. “Chvíľu, po vojne, tu žila jeho matka, no už zomrela. Nemá sa sem kto vrátiť. Nemajú sa prečo, všetko by museli postaviť nanovo,” povie Dule.
Sám najlepšie vie, čo to znamená. Keď sa pred trinástimi rokmi do Klotjevacu vrátil, rozložil si stan, opravil dom, zohnal ovce, kravy a koňa, postavil senníky a stajne, a neskôr kúpil tamić - malú dodávku. “Prišli akísi ľudia z UNDP (Rozvojový program OSN) pozrieť sa, ako tu žijem. Keď videli, že som spoľahlivý, dali mi traktor a dve ovce, nejaké francúzske, sú celkom iné ako ostatné. Poď, musím ich zavrieť.“
Vojna
Na Klotjevacom zapadá slnko, vrcholy skalísk, ktoré kedysi Dule po rúškom tmy schádzal v mokasínach nesúc na chrbte náklad potravín, sa ponárajú do šera. So strácajúcim sa svetlom sa miestne rozpadnuté domy menia na temné ruiny. Tí, ktorí vojnu prežili, sa do nich báli vrátiť. Prístupové chodníky k nim bosniansko-srbské vojenské skupiny zamínovali. Ani dnes nie sú mnohé bezpečné, v krovinách, ktoré domy prerástli, je množstvo nevybuchnutej munície a oblaky svätojánskych mušiek.
Len v Duleho dome je život. Spoločná večera, ktorý s nevestou pripravila Izeta, Duleho žena, nadchýna hosťov, chvália pečenú papriku plnenú mletým hovädzím mäsom, chlieb pečený v kapustových listoch, koláče z domáceho ovocia. Hrá hudba, dievča z Grécka učí tancovať chlapca z Pakistanu. Ostatní sa postupne pridávajú, nakoniec už tancujú všetci. Aj Dule. Aj učiteľ z univerzity v Sarajeve. Zvláštny nočný pohľad: V okruhu 20 kilometrov panuje úplné ticho, všade len husté lesy a rieka, a tu - v Duleho a Izetinom dome - radosť.
Keď sa dotancovalo, Dule sa rozhovoril.
Vojna prišla do Klotjevacu najprv cez jazyky tunajších chlapov. Časť z nich zbehla z juhoslovanského vojska, vedeli, že sa čaká na nasadenia vojakov v Chorvátsku. No chlapi bojovať nechceli, tvrdili: Toto nie je naša vojna. Lenže o vojne sa zrazu viac a viac hovorilo aj vo fabrike, sem-tam v rádiu. Potom prišli do moslimskej dediny Srbi tvrdiac, zbierame lovecké pušky, treba ich prečistiť a premazať. Chlapi zbrane odovzdali, Srbi ich už nikdy nevrátili.
“Bolo to v lete v roku 1992,” povie Duleho syn Huso. V dedine sa rozhorel prvý vojnový oheň. Údolím sa najsamprv niesol hluk kamiónov, ktoré sa štverali vrchmi na druhej strane jazera. Na vrchole vápencovej skaly sa rozložili dve skupiny, každá na opačnej strane hrebeňa. Tretia zostala dolu v údolí. Krátko pred útokom sa Perućacom rozhliehal hvizd signálov.
“Keby sme nepočuli kamióny, neprežili by sme,” povzdychne si Izeta. Kým sa vojaci škrabali na vrchy, skryla sa jej rodina v kamennom úkryte v lese. Potom armáda spustila paľbu. Medzi prvými zničila mešitu - dnes sú pri mieste, kde stála, len náhrobky. Do Duleho záhrady sa triafala raketami a granátmi. Ľudia v Klotjevaci sa ostreľovaniu snažili brániť balvanmi, ktoré kopili pred domami. Skaly mali odrážať muníciu. Nepomohlo. Prežiť pomáhala len tma. Pod jej rúškom sa Klotjevčania vyberali na polia a hľadali zvyšky úrody. Na lúkach zasa zvieratá, ktoré ešte nezasiahol granát.
Útek do Srebrenice
Rok od začiatku ostreľovania, skrývania sa v lesoch a krasových jaskyniach sa už v Klotjevaci nedalo vydržať. Izeta sa s deťmi vydala za pomocou do Srebrenice, ktorej v tom čase už prischol status bezpečnej zóny. Bola zima, no v pivnici domu, v ktorom našli útočisko, sa nedalo zakúriť. Keď sa aj oheň rozhorel, zvyčajne rodiny na povrch vyhnal dym. Srebrenica praskala vo švíkoch, život v nej sa stal neznesiteľným. Po neustálom presúvaní z miesta na miesto skončila Izeta s deťmi vždy v obliehanom meste, bola priamo pri jeho páde v júli 1995.
“Ten strach bol nesmierny. Všade bola panika. Nikto netušil, čo sa bude diať, kedy príde na rad. Medzi dav ľudí vtedy hodili granát, všade bola krv. Doteraz si pamätám na dievča… Nebolo zranené, ale bolo úplne zakrvavené. Šaty malo doslova postriekané krvou.” Holanďania podľa nej nikoho neochránili. “Okolo nás chodili četnici a spolu s nimi aj holandskí vojaci. To v nás nevzbudzovalo vôbec žiadnu dôveru.”
Duleho matke zabili pred očami oboch bratov. Po vojne jej ktosi zo žartu povedal, že začne vojna. Žena skolabovala, dostala porážku. Dodnes má v okolí Srebrenice mnoho ľudí problémy so srdcom a nervami. Aj Huso sa dlho po vojne ľakal. Izeta hovorí, že sa plašil ako zajac. Jeho rannú mladosť poznačil život v neustálom strachu. Raz mu v Žepe ako 15-ročnému chlapcovi jeden Srb povedal: Si tak akurát na podrezanie.
O spravodlivosti a šťastí
Dule hovorí, že keby mala začať znovu vojna, siahol by si bez zaváhania na život. Skočil by do jazera. Vojnu by si už nikdy nechcel zopakovať. Už nikdy viac nechce so strachom behať po lese, vidieť umieranie, jesť trávu.
“Bol som bežný človek” povie, “Ale potom som prežil strašné veci. Videl som deti bez nôh, rúk. Držal som také dieťa. Zomrelo mi na prsiach. Viem, že sa to nedá pochopiť. Ja už nikdy nebudem žiť normálne. Ale pamäť je v istom zmysle požehnanie. O týždeň zabudnem, že som o svojom príbehu niekomu hovoril.”
Keď sa lúčime a vydávame na cestu do Srebrenice, posledné slová, ktoré si s ním vymeníme, sú o spravodlivosti a šťastí. V Klotjevaci hovoria, že spravodlivosť je cnosť, ktorá dokáže vznikať len medzi ľuďmi. Je to prosté dodržanie slova. Je to odovzdávanie si poznatkov. Je to pomoc jeden druhému. Je to rada. Spravodlivosť je rešpekt a rovnosť.
A šťastie? “Šťastným má robí to, že moja rodina prežila,” povie Dule, “šťastným ma robí to, že som to tu odznovu postavil svojimi vlastnými rukami. Šťastným ma robí to, že môžem svoj život zdieľať s inými, že žijem v mieri, že si môžem sadnúť pred dom, dívať sa na vnučky.”
Exprezidenta bosnianskych Srbov Radovana Karadžića uznal 24. marca 2016 haagský Medzinárodný tribunál pre vojnové zločiny v bývalej Juhoslávii vinným v 10 z 11 bodov obžaloby, vrátane genocídy v súvislosti so srebrenickou masakrou. Odsúdil ho na 40 rokov väzenia. Generála Ratka Mladića, ktorý v júli v roku 1995 obsadil Srebrenicu a stál za masakrou vyše 8000 mužov a chlapcov, čaká rozsudok na budúci rok.