Pripomínať si 21. august 1968 je tento rok dôležitejšie než kedykoľvek predtým, uctiť si 112 obetí tejto veľmi krátkej vojny. Oslovili sme preto zopár ľudí a spýtali sme sa ich, ako to vidia oni. Od pätnásťročnej študentky až po ľudí, ktorí August zažili.

Ľudmila Kolesárová

Ľudia akoby na zločiny z roku 1968 zabudli, akoby odpustili. Veď tie tanky, ktoré nahnali ľuďom a deťom hrôzu, nás predsa nepozabíjali. Zabiť slobodu a budúcnosť nie je dosť strašné? Môj otec bol špičkou vo svojom odbore a po tom, čo sa verejne postavil proti vstupu vojsk a metódam KSČ, skončil na dvadsať rokov ako agronóm na družstve. Bol silný a skvelý, ale na smútok v jeho očiach nezabudnem. Až keď odišli ruské tanky, odišlo aj poníženie. Vasiľ Biľak a jeho ruská cháska pokazili státisíce životov. Smutné na Slovensku je, že nedokážeme žiadneho politika, ktorý zločiny na ľuďoch pácha, odsúdiť. Že človek ako Biľak dožil v kľude a luxuse. A nie je jediný, všakže? Absurdné je aj to, že teraz, keď sú hlavne tankov namierené na ľud Ukrajiny, práve niektorí z nás nevidia, že sa deje niečo ešte horšie. Krajina, ktorej vládne mafia, nesloboda a chudoba chce diktovať ľuďom inej krajiny ako majú žiť. A po prejave v Jalte vieme, že by chcela diktovať celému svetu. Nepáči sa mi to.

Jakub Julény

filmár
Spomínam si na prázdniny, ktoré som trávil na Sliači u starej matere pred revolúciou. Rovno oproti jej bytu bývala rodina ruského vojaka, ktorý bol odvelený na Slovensko, ako predstaviteľ vojenskej inteligencie po 68, tak povediac "za odmenu". Boli to veľmi srdeční ľudia a čo si spomínam tak okupáciu odsudzovali a ostali medzi nami a nimi vrúcne vzťahy. Aj sa u nás asi pred 10 rokmi zastavili na návštevu, čo bol dosť silný zážitok. Mali dcéru, ktorá bola asi o desať rokov staršia ako ja. Na dvore na mňa dohliadala počas hier na pieskovisku. Nepamätám si, že by oplývala nejakými imperiálnymi chúťkami na moje hrady počas kýblikovania. Čiže sa ma ten 68 rok dotkol asi týmto spôsobom. Preto nemám tendencie, ktoré sa vyskytujú aj v súčasnom diskurze, prehnane paušalizovať nejakú Ruskú mentalitu na základe toho, kto tam momentálne vládne. Ako Tatarka hovorí aký: "pojebaný globálny činiteľ„. Skôr mám strach z toho ,že náš "pojebaný guberniálny činiteľ„ už posiela bozky na východ. Odkaz 68 roku pre nás a pre dnešok najlepšie vystihol Judr. Roman Kvasnica, keď povedal, že problém Slovákov je v tom, že sa tu vyskytuje stále veľa ľudí schopných napísať pozývací list. Výroku dalo za pravdu aj pozvanie pána Putina na oslavy SNP.

Andrej Palko

herec národneho divadla v Košiciach
O auguste 1968 viem pomerne veľa, ale naštudoval som si to sám. Myslím si, že ani Česi ani Slováci nemajú bezhraničný záujem o slobodu, či dodržiavanie prirodzeného práva, a preto to tak aj dopadlo. Ľudia sa zľakli, lebo išlo zrazu o život. Čo sa týka súčasného stavu na Ukrajine, tak tam až tak veľkú paralelu nevidím, pretože východná časť Ukrajiny je inakšia, ako tá západná a podľa môjho názoru, by bolo dobré, keby sa rozdelila na dva štáty. Nie je to síce ideálne riešenie, ale iné (okrem utopistického) mi nenapadá. Čo sa týka nejakého ponaučenia pre Čechov a Slovákov zo 68 roku, tak je to úplne zbytočné, pretože sme sa nijako nezmenili – slobodu a demokraciu si vážime ako zemiaky na váhe. Ja osobne by som však bojoval, keby nás niekto napadol či okupoval. A hoci nie som expert na zahraničnú politiku, Rusko a aj Rusov (ktorých som stretol) nemám rad. Sú strašne agresívni a ešte k tomu aj na to hrdí. Európska únia je síce tiež v pekných sračkách, ale to je predsa iný príbeh. A mrzí ma, keď počujem mladých vzdelaných ľudí ospevovať Putina. Aj keď si nemyslím, že on je ten jediný zlý, skôr si myslím, že on robí to co musí, aby ho rusky ľud nezožral. S Rusmi sa dá ozaj asi dohodnúť len so zbraňou v ruke. PEACE!

Jana Shemesh

novinárka žijúca v Izraeli
Narodila som sa sedem rokov po roku 1968. Bola perestrojka, keď som doma v príborníku našla kópiu básničky o tom, ako Husák nesie v ruksaku Rusákov. Nerozumela som, len mi povedali, aby som to, preboha, nikde nerecitovala. Potom v roku 1989, sme počúvali krylovky a pochopili to, čo nám rodičia naznačovali.
Žijem v krajine, kde je veľa Rusov, a keď im rozprávam o tankami prerušenom sne, väčšinou nechápu. Nikto im o tom nerozprával, o nejakom "malom", pármiliónovom bratskom národe, ktorý v priebehu jednej noci stratil ilúzie a potom ďalších dvadsať rokov žil v pokrútenej realite zohnutých chrbtov.




Aj preto, že nás tých dvadsať rokov tak poznačilo, nechápem, prečo sú stále ľudia, ktorí výbojné aktivity Ruska podporujú. Mojim známym z bývalého ZSSR ich obludnosť pochopiteľne nedochádza, ale myslím si, že tí, čo ich zažili na vlastnej koži by mohli byť ostražitejší.

Milena Prekopová

riaditeľka nadácie Polis
V auguste 1968 som nemala ani tri roky, ale v mysli sa mi matne vynára konvoj obrnených tankov, ktorý sa skoro ráno presúval pokojnou dedinkou. Sledovali sme ho u starých rodičov spoza okna... Demokratizácia spoločnosti, ktorú s nádejou sľubovala Pražská jar, bola Moskvou zastavená. Odchod Alexandra Dubčeka bol začiatkom „normalizácie“, ako nazvali komunisti snahu vrátiť vývoj pred rok 1968. Sprevádzali ju obete na životoch, živé pochodne, nová vlna emigrácie, bezcharakternosť všadeprítomných príslušníkov tajnej služby, strach, ľahostajnosť, okupantské vojská na našom území, trauma. Režim sfanatizovaný ideológiou a spupnosťou mocnárov celú spoločnosť ešte ďalšie dve desaťročia klamal a dusil. Z vlasti sa mu podarilo vyhnať mnohých zakázaných intelektuálov.

Disidenti a exulanti pomáhali ľuďom prostredníctvom samizdatu a západného rozhlasového vysielania (Slobodná Európa, Hlas Ameriky, BBC, Vatikán) objavovať pravdu. Ako prvý pomenoval podmienky, ktoré v režime vládli, Václav Havel v otvorenom liste vtedajšiemu generálnemu tajomníkovi ÚV KSČ Gustávovi Husákovi. K disidentom a členom Výboru na obranu nespravodlivo stíhaných prechovávam za ich odvahu a boj s diktatúrou pokrytectva zvláštnu úctu.

46 rokov od okupácie Československa Sovietmi okupuje časť Ukrajiny Rusko, pričom anexiu Krymu nazýva Vladimír Putin referendom. Mocenské úsilie ruského prezidenta po zverejnení jeho minulotýždňového prejavu v Jalte na Kryme naháňa strach a naliehavo vyzýva klásť si otázky, či chceme usilovať o pravdu a hrdo prehlbovať svoju slobodu (i za cenu drahšieho plynu) alebo mať pred domom rinčiace tanky. 21. august 1968 pre mňa stále zostáva silným historickým mementom.

Tomáš Prištiak

dokumentarista, novinár
O auguste ´68 viem z rozprávania. Veľakrát som sa stretol s ľuďmi, ktorí ho zažili a vždy mi títo ľudia hovorili o pocite zrady, sklamania, zmarenej šance na niečo lepšie. Niekto, kto sa roky tváril, že nás chce chrániť, sa zrazu zľakol kúska našej slobody. V Rusku je podľa mňa dodnes akýsi koktejl strachu a moci. Včera mi jeden postarší pán povedal, že Rusko nikoho nepotrebuje, pretože všetko má. Nechtiac to vlastne vystihol. Človek nemusí byť odborník na medzinárodné vzťahy, aby videl, že národ, ktorý si myslí, že nikoho nepotrebuje, skrýva v sebe akýsi strach. Keď všetko máš, dá sa o veľa prísť. Preto nikdy nevylučujem, že sa to môže opakovať, a možno sa tak už aj stalo.
To, že dnes pomerne málo ľudí vie, čo sa odohralo 21. augusta nepokladám za desivé, pretože to nie je úplne bežná schopnosť človeka - vidieť samého seba v širšej histórii. Ale zamieňať si úplne dobro a zlo, mýliť si aroganciu s bratstvom, to sa mi prijíma dosť ťažko.

Júlia Kozáková

študentka gymnázia
Dátum 21. august je síce zapísaný v učebniciach dejepisu, ale nie je mu prikladaný, v porovnaní s inými dátumami, žiaden špeciálny dôraz, čo je myslím chyba, pretože na Slovensku a v Česku je stále veľa obyvateľov, ktorých sa tento dátum týka. Keby nebolo môjho otca, ktorý je teraz v pokročilom veku, no vtedy mal 22 rokov, tento dátum by mi až tak veľa nehovoril. Rozprával mi o tom, že bežní ľudia vôbec nechápali prečo a čo sa vlastne deje. Žili normálny život, no zrazu im ho niekto narušil veľmi netradičným spôsobom. Veľa jeho kamarátov emigrovalo do Kanady či Austrálie.

Peter Zajac

literárny vedec
Moje vtedajšie pocity najlepšie opisuje veta Milana Šútovca: Na ulici stáli tanky a smrdeli. Okupácia Československa v auguste 1968 pre mňa spravila zo sovietskych osloboditeľov okupantov. Dostala sa do príkreho rozporu s ideou slobody, ktorú so sebou nieslo Slovenské národné povstanie. Zároveň znamenala pre mňa definitívnu rozlúčku s predstavou, že komunistický režim je reparovateľný. Všetko, čo nasledovalo potom, bolo dvadsaťročím potupy, poníženia, straty. Tento pocit sa mi vrátil v živej podobe pri pohľade na dnešnú Ukrajinu. Veľmi želám Ukrajincom, aby si vybojovali slobodu a nemuseli opakovať našu skúsenosť neslobody. A nám, aby sme zbabelo nevykrikovali, že sankcie proti Rusku nás poškodzujú. Sú cenou našej dnešnej slobody.

Dzvinka Loboda

slovenčinárka z Ukrajiny
Kto vie čo znamená sloboda? Iba ten, kto ju stráca. Kedy za ňu skutočne bojujeme? Iba vtedy, keď ju chcú zobrať. Ako by už nebolo, ale dejiny ukazujú, že skutočná sloboda sa nedá zastaviť. Som presvedčená, že v roku 1968 každý, kto prepísal, vymazal názov ulice či redakcie novín, zmenil dopravné značky, aby takým spôsobom zabránili, alebo aspoň, skomplikovali cestu sovietskym okupačným vojskám, začali otvárať ventil s čerstvým vzduchom pre svoje národy. Na vlastnej koži sa Slováci a Česi mohli presvedčiť čo stojí táto obeta. Áno, niekoľko generácií doplatilo svojou zónou pohodlia, aby sa ich potomkovia postupne učili dýchať z plných pľúc. Dúfam, že si to uvedomuje a váži každý Slovák i Čech.. Mier vo vašich domoch bezprostredne záleží od toho, čo vás naučila staršia generácia. Inak to funguje na severovýchode Európy. Právny nástupca ZSSR – súčasné Rusko, sa stále nenaučilo uznať svoje chyby a aj dnes podobne ako vojská Varšavskej zmluvy v roku 1968 odtrhlo v marci 2014 kus Ukrajiny, aby zachránilo svoj neosocialistický systém pred spojením s NATO a šírením „zhubného“ vplyvu Západu... „Záchrana“ neľudského systému obmedzovaním slobody a vojenskými operáciami sa vždy končí rovnako – jeho pádom. Trpezlivosť, vytrvalosť a dobrá pamäť je to, čo potrebuje každý z nás v tomto svete. Píšte knihy, nakrúcajte filmy, rozprávajte doma a v školách svojim deťom aj samým sebe čo vás stála sloboda. Nech sa konečne naučíme byť vďační a múdri, aby sme prestali šliapať na tie isté hrable.

Katarína Hradská

historička
V auguste ´68 som mala 12 rokov. V tú noc, keď do našej krajiny vtrhli okupačné vojská, som toho veľa nechápala. Len to, že ktosi cudzí je na našom území, že prišli tanky a vojaci majú nabité samopaly. Veľmi som sa bála, že bude vojna. A keď mi otec povedal, že nastanú ťažké časy, uverila som mu. V ten august som „zdospelnela“. Pochopila som, že politika je odporná špinavá hra, do ktorej zatiahli milióny ľudí, ktorým nahovorili, že vojská prišli preto, aby nás zachránili, aby sme neprišli o výdobytky socializmu (bez ľudskej tváre), aby nás ochránili pred tým, čoho sa Rusi báli už vtedy najviac: túžby niekoho po samostatnosti, po vlastnej ceste životom, zodpovednosti za seba samého. Nemohlo sa predsa stať, aby hegemóna opustili jeho „vlastní“, všetci sme museli držať pekne pokope, aj keď nasilu. Vymknúť sa z radu rovnalo sa smrti. Dnes znova myslím na to, čo bolo pred 46 rokmi: na zmarené životy, na bezmocnosť, aj na tú potupu. A hľadám spojitosť so súčasnosťou: situácia na Ukrajine je pre Rusko veľkým výkričníkom i otáznikom zároveň. Najsmutnejšie na tom je, že dejiny sa stále opakujú a zabíjajú pritom svoje vlastné deti. Z toho si nikto nechce vziať ponaučenie.

Zuzana Mojžišová

scenáristka
V ´68 som mala tri roky a veku zodpovedajúcu schopnosť pohotovo reflektovať okolo sa valiace dejinné udalosti, o ktorých sa doma v jednom kuse rozprávalo. A tak, keď ulicou hrkotali Dzúrove tanky, vyklonila som sa z okna a nadšene kričala: "Naši Ruši idú!" Odhliadnuc od skutočnosti, že vtedy (náhodou) nešlo o ruské tanky, skrýva sa v tej detskej vete pre mňa dodnes kus správne vystihnutej reality: aj sú tí Rusi nejakým spôsobom naši, ale zároveň na nás idú silou. A robia to tak aj mnohým iným.

Pavel Sibyla

šéfredaktor magazínu MONO
Pochádzam, nazvime to, zo sedliacko-robotníckej rodiny, čo neznamená, že by sa v nej o politike nehovorilo. No to, že sa starý otec či rodičia živili prácou na poli alebo vo fabrike, im dodávalo odstup a sebaistotu, že aj keď bude najhoršie, dokážu sa uživiť. Ich vnímanie šesťdesiatehoôsmeho nebolo nepodobné vnímaniu invázie zvyškom spoločnosti - boli nahnevaní na Rusov a Dubček im bol sympatický. Určite má význam pripomínať si august 1968 aj dnes, pretože veľa Slovákov sa v súvislosti s konfliktom Ukrajiny s Ruskom vyjadruje v tom zmysle, že je prirodzené, ak veľká krajina rozhoduje, čo môže a čo nemôže malá susedská krajina robiť (napr. vstúpiť do EÚ, NATO). Pochybujem však, že by to isté hovorili v ´68, keď sa Sovietsky zväz rozhodol, že treba v Československu urobiť poriadok. Zmenilo sa odvtedy niečo?




Porovnávať správanie Rusov vtedy a dnes je lákavá téma, ale je to nezmysel, ktorý nevedie k žiadnemu poznaniu. Vedie iba k tomu, že vo veľkej krajine rozhoduje o vojenskej operácii na cudzom území vždy hŕstka ľudí a ak sú šikovní, dokážu masu presvedčiť, že to bol skvelý nápad, na ktorý môžu byť hrdí. Ak je pre nás nejaké poučenie spred 46 rokov, tak potom nasledovné: aj keď sme malá krajina, vždy by sme sa mali postaviť za právo inej malej krajiny rozhodovať o vlastnom osude. Preto, že je to správne a tiež preto, že raz sa aj my môžeme ocitnúť v situácii, keď o nás bez nás bude chcieť rozhodovať nejaká veľmoc. A padne nám dobre, ak sa nás zastane iná krajina, hoci to na výsledku nemusí nič zmeniť.

Stanislava Harkotová

reportérka Aktuálne.sk
Vždy sa mi páčila fotografia Ladislava Bielika, na ktorej stojí pred hlavňou sovietskeho tanku muž. Inštalatér Emil Gallo na nej odhaľuje hruď, čosi kričí. Vôbec nepôsobí odovzdane. Ani radikálne. Vyzerá ako človek, ktorý sa len spravodlivo nahneval, keď išiel okolo. Nemyslím, že chcel obetovať život. Ja skôr verím, že v ten augustový deň zamieril za vojakmi, aby im ponúkol riešenie, ktoré mu zišlo na um. Vždy, keď na tú fotografiu hľadím, vidím len tú nahú, presvetlenú ľudskú hruď. Také hrude by sa opäť zišli. Lebo i dnes znovu všetko stojí a padá na charaktere človeka, na jeho schopnosti premýšľať o pravých riešeniach. „Chýba nám morálna fantázia,“ povedala mi nedávno kamarátka, literátka, keď sme sa zhovárali o situácii na Ukrajine. Má pravdu. Chce to znovu raz ponúkať riešenia namiesto odovzdanosti alebo radikalizácie. Ako ich – v mojej fantázii – myslel Emil Gallo.

Karol Voleman

kníhkupec z Košíc
Narodil som sa štyri roky potom, takže osobnú skúsenosť nemám, ale pomenovanie Rusi bolo odvtedy vnímané ako nadávka. Staršia generácia sa po tejto skúsenosti obsadenia vojskami po období spoločenského uvoľnenia obávala, že to tak dopadne aj v osemdesiatomdeviatom. Ale to už komunistický blok krachoval. Myslím, že počas normalizácie pomerov v sedemdesiatych rokoch museli stratiť všetky ilúzie všelijaký reformisti a strane, a tým aj štátu zostali vo funkciách už len blbci a najmä pragmatici, iným slovom prospechári. Oni a ich deti, mnohé vyštudované v moskovských školách zahraničného obchodu a diplomacie, sú, bohužiaľ, dodnes slovenskou vládnucou "elitou". Preto som rád, že sme aspoň v NATO a EÚ. Hádam to putinovcov dostatočne odradí od ďalšieho postupu smerom do Európy.

Olja Triaska Stefanovic

fotografka zo Srbska
Môj otec je veľký rozprávač. Na staré kolená si poriadil vinicu, skoro takú istú čo aj dedo mal a práve tam najradšej rozpráva príbehy. 21.8.1968 mal 22 rokov, ešte nepoznal moju mamu a práve v ten deň sa vrátil zo Slovinska na pár dní domov lebo dostal voľno z povinnej vojenskej služby. Povedal mi, že keď prišiel do našeho mesta, ktoré leží na brehu Dunaja, nestretol žiadneho muža. Len ženy boli na ulici. Mal na sebe uniformu Juhoslovanskej armády a suseda mu na ulici povedala že všetci muži sú mobilizovaní do armády, že sa nevie kde, ani prečo, ani koľko dlho zostanú, ale sú niekde za Dunajom. Jeho mama, moja babka sa bála či dedo má čo jesť lebo keď je hladný je veľmi nervózny tak celý deň bola ona nervózna a varila. Sused mal televízor, jediný na ulici a tam videl správu, že Rusi okupovali Československo a že sú tanky v Prahe. Hneď na to v rádiu dali správu že na tisíce ľudí v Belehrade vyšlo von na ulice aby prejavilo protest proti Rusom a solidaritu voči Československu. Masové demonštrácie a transparenty boli všade v Belehrade v nasledujúcich dňoch. Vo vinici, kde mi rozprával tento príbeh povedal, ako Tito silno kritizoval Rusov, keď povedal že okupácia Československa je len ruská potreba zaštítiť Čechov proti nebezpečenstvu, ktoré cítili len Rusi a ktoré nikdy neexistovalo. Juhoslávia v roku 1968 bola veľká krajina a prejavila a ukázala veľkú solidaritu voči Československu.

Fedor Blaščák

filozof
V máji tohto roka mi Viktor Jerofejev v Kyjeve vysvetľoval, že nemá zmysel racionálne rozoberať ruskú televíziu, lebo správy, ktoré vysiela sú ako "rozprávka" a v nej Rusko v hlavnej úlohe kladného hrdinu, ktorý zachraňuje (nový ruský) svet. Informácie sa tam zjavujú z ničoho nič ako nejakí "škriatkovia na pníku." 9. júla 2014 sa Vladimír Putin stretol v Kremli s rabínmi z Európy aj Izraela, kde im povedal: "Viete, človek by nemal byť len hlúpy, ale mal by mať v sebe aj dosť hanby, aby nepopieral to, čo sa naozaj stalo, hoci práve nehanebnosť často vedie k vytýčeným cieľom. Koniec koncov, už Goebbels vedel, že 'čím nepredstaviteľnejšia lož, tým skôr jej ľudia uveria.' A ono to fungovalo. Bol to talentovaný muž."
A s odkazom na Goebbelsov výrok ešte dodal, že "musíme urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sme zabránili týmto, doslova kriminálnym praktikám.
Ak bol Goebbels "talent", Putin je potom "géniom" farizejstva. A v porovnaní s nimi Machiavelli len amatér.

V auguste 1968 sa v Sovietskom zväze vysielali zábery západonemeckých tankov na hraniciach s Československom. Noviny písali o " fašistoch a ich imperialistických prisluhovačoch" ohrozujúcich socializmus. Mnohí vtedajší sovietski vojaci dodnes veria tomu, že nás sem v auguste 1968 prišli pred nimi ochrániť. Veď dobre. Každopádne, z nepriateľského postoja československej spoločnosti ostali vojaci celkom dezorientovaní, na archívnych záberoch im to dodnes vidno na očiach. Ako si to vlastne sami v sebe a pred sebou vzájomne vysvetľovali nevedno. No celkom isto im to veľmi nešlo a aj preto sa z ulíc rýchlo stiahli do súkromia kasárni. Tam nemohli diskutovať s oponentmi, čítať necenzurované noviny, ani používať zdravý a už vôbec nie kritický rozum. Ten sa v armáde všeobecne nepripúšťa.

Pritom nosenie uniformy je len vonkajším rozdielom medzi slobodou a poslušnosťou. Jedným z odkazov augusta 1968 je, že existujú aj iné, oveľa významnejšie a pre propagandu v službách diktatúr tiež oveľa nebezpečnejšie rozdiely, ktoré vo výsledku z niektorých slobodných občanov spravia nepriateľov vlastného (totalitného) štátu. A tí ostatní sa v ňom zas len nejako poslušne zariadia.

Jedno z pevných spojení medzi augustom 1968 a augustom 2014 je aktivovaný mechanizmus, ktorý premieňa realitu na rozprávku - presnejšie povedané, 46 rokov od seba vzdialené roky spája puto nehanebnej ruskej propagandy. Nezabúdajme pri tom, že hanba je morálna kategória. V tejto súvislosti nemôžem zabudnúť ani na slová ruského disidenta Andreja Sacharova, ktorý povedal, že "najracionálnejší postup je vždy postup morálny, lebo ten je - koniec koncov - najpragmatickejší."

Rozum ale nie je všeliek. Vždy vie dobre slúžiť aj chytrákom a farizejom, ktorých vzťah k dôvodom organizuje potreba mať aspoň nejaké - v zmysle porekadla: "všade dobre, dogma najlepšie". Nejaká (dobrá) dogma je základom každej propagandy, jej funkciou zas produkcia rozprávok a mýtov. V nich sa svet stáva čierno biely. Mýticky svet je svetom bez otázok. Intelektuálna romantika.

Odkiaľ sa ten "škriatok na pníku" vlastne vzal?

Rozum postupuje správne len ak sa takpovediac "nezastaví pred ničím" - ak nás učí (donekonečna) rozlišovať medzi dobrými a ešte lepšími dôvodmi - t.j. intelektuálnej veľkorysosti. Po nej druhou najdôležitejšou vlastnosťou rozumu je naša schopnosť meniť názory - t.j. intelektuálna poctivosť.

A potom tu máme ešte sféru emócií, domov dogiem najdogmatickejších.