jablko

Chceli by sme s Jablkom pokračovať. Podporte nás vašimi 2% z dane.

Najzásadnejší rozhovor o našom školstve

Učila na cirkevnej škole, na jednom z najlepších slovenských gymnázií, na škole pre telesne postihnutých. Pracovala na školskej inšpekcii, aj na ministerstve školstva. Po všetkých týchto skúsenostiach vravela, že školstvo sa dá najlepšie meniť z pozície učiteľa a že európske granty, naše školstvo deformujú. Spolu so synmi vytvorila školský informačný systém, elektronickú triednu knihu a rozvrh. Rozhovor s Annou Gottweisovu sme robili v júni 2013. V novembri po ťažkej chorobe zomrela.

Nie je ťažké vidieť, že sa školstvo potrebuje zo svojho dna pozviechať. Málokto však vidí to, čo vedela učiteľka matematiky Anna Gottweisová. Žiadna podpora, nech je akákoľvek veľkorysá, podľa nej nemôže byť úspešná, pokiaľ sa neupriami na to hlavné – človeka. Firmy a štátne dotácie nemôžu správne rozhodovať o spôsobe výuky, to môže len silná individualita, človek - učiteľ. Pri ňom je treba začať záchranu, podporovať jeho kreativitu a neklásť mu pod nohy prekážky, ktoré vysávajú zvyšky entuziazmu. Anna Gottweisová bola učiteľka s veľkým srdcom a silným slovom, ktorej názorom neotriasol ani štátny, ani žiadny iný systém. Našla spôsob návratu k počiatočným hodnotám vzdelania a učiteľstva, ktorý je síce behom na dlhú trať, no po pevnej hrude.

Otec mi povedal, že ak chcem učiť a nestratiť pri tom svoje presvedčenie, musím si vybrať predmet, ktorého obsah nezávisí od tohto presvedčenia. Matematika nikdy nenútila prispôsobiť sa.

  1. Kedy ste sa rozhodli byť učiteľkou?

    Už v detstve som sa hrávala na učiteľku. Môj otec bol tiež učiteľom, zároveň aj inžinierom, elektrotechnikom, ktorý učil o elektrických strojoch a prístrojoch na priemyslovke v Banskej Bystrici. Ten učiteľský základ bol vštepený asi už v génoch. Otec však musel v päťdesiatych rokoch opustiť nielen svoju prácu, ale aj svoje mesto.

  2. Prečo?

    Z politických dôvodov. Jeden z jeho žiakov ho obvinil z kazenia socialistickej výchovy mládeže tým, že vodil svoje vlastné deti do kostola. Odišiel do Bratislavy. Tu pracoval v dopravnom podniku a popritom písal učebnicu, ktorá sa ako prvá slovenská učebnica vôbec preložila do češtiny. V Československu to bol veľký úspech, jeho knižka sa potom používala dlhé roky. Mám pocit, dokonca to už ako učiteľka viem, že celý život trpel tým, že nemohol učiť. Preto som chcela ísť učiť ja, ale nikdy som nechcela matematiku.

  3. To vám nevyšlo.

    Otec mi povedal, že ak chcem učiť a nestratiť pri tom svoje presvedčenie, musím si vybrať predmet, ktorého obsah nezávisí od tohto presvedčenia. Na matematiku a fyziku ma nasmeroval práve on. Po štyridsiatich rokoch učenia si myslím, že mal pravdu – svoju mienku som nikdy nemusela obchádzať. Matematika ma nikdy nenútila prispôsobiť sa. Aj keď bolo zo začiatku ťažké si zvyknúť, dnes som mu za jeho radu vďačná.

  4. Vyrastali ste v Bratislave?

    Absolvovala som strednú školu na Vazovovej ulici. Myslím si, že v mojom živote nebolo nudnejšie obdobie, než časy na strednej škole . Keby som sa tam nezaľúbila do svojho manžela, neviem si predstaviť, ako to obdobie prežijem. Vtedy som už bola pevne rozhodnutá, že chcem učiť. Ako vysokoškoláčka som začala učiť v škole pre telesne postihnuté deti. Zaujímavé je, že rovnako po mojom odchode na penziu ma v priebehu týždňa oslovil pán riaditeľ zo školy na ulici Mokrohájskej, aby som prišla učiť tam. Takže som svoje 40 ročné učenie začala aj zakončila učením telesne postihnutých detí.

2% venujtre ich deťom

  1. Kde ste učili po revolúcii?

    To bolo zvláštne obdobie. Po revolúcii som sa náhlila na ministerstvo, s entuziazmom pre zmeny, ktoré sme konečne mali zahájiť, no po desiatich mesiacoch som zistila, že z ministerstva sa mi nikdy nič nepodarí zmeniť. Chcela som sa vrátiť učiť, ale vtedy ma už nikto nechcel. Človeka z ministerstva v škole vnímajú ako škodnú. Preto som sa presunula na školskú inšpekciu, kde som pôsobila štyri roky. Zmeny som sa pokúsila tvoriť odtiaľ. Ani odtiaľ sa to však nedalo. Paralelne som asi pätnásť rokov pracovala ako lektorka v Metodickom centre, potom som sa rozhodla učiť na alternatívnych školách. Na cirkevnej som bola deväť rokov zástupkyňou. Odtiaľ som odišla, pretože to veľmi nevyšlo a vrátila som sa ako učiteľka do štátnej školy.

  2. Toto vyzerá dosť beznádejne. Prešli ste možno všetky školské inštitúcie a všetky typy škôl. Všade ste chceli čosi zmeniť. A vždy odišli s tým, že sa to nedá.

    Vôbec to nie je beznádejné. Má to pointu. Ja som presvedčená, že najviac sa dá zmeniť z pozície učiteľa. A myslím, že z pozície učiteľa sa mi toho aj najviac podarilo.

  3. Myslíte to, ako tí učitelia z mestečiek, ktorých sem privezú autobusmi, aby tu štrajkovali na námestiach a potom išli na nákupy?

    Nie. Vôbec nie. Myslím to tak, že niečo chcem urobiť. A urobím to.

Synovia vymysleli program na vytváranie rozvrhov, ktorý sa dnes používa vo viac ako 140 krajinách sveta. A to všetko z našej kuchyne. Mala som šťastie, že som mala synov, ktorí boli ochotní pomáhať.

  1. Tak ako?

    Chcela som zmeniť to množstvo papierovania, a tak som začala s administratívou. (Smiech) Nútila som svojich synov, aby mi s ňou pomohli. Keďže sa venovali programovaniu, pomohli mi novým spôsobom. Administratívu neorganizovali ručne za mňa. Dnes môžem s hrdosťou povedať, že vyvorili systém, ktorý sa používa v každej slovenskej škole. Okrem toho vymysleli program na vytváranie rozvrhov, ktorý sa dnes používa vo viac ako 140 krajinách sveta. A to všetko z našej kuchyne. Mala som šťastie, že som mala synov, ktorí boli ochotní pomáhať.

  2. Aký je to program?

    Je to školský informačný systém na zapisovanie známok. Keď chce riaditeľ dať pokyn učiteľom, aby zapísali známky do žiackej knižky, tak im povie, aby ich zapísali do ASC, pričom ASC je softwarová firma môjho manžela, pod ktorou program do škôl distribuujeme (smiech). Zľudovelo to.

  3. Ako ste vašich synov k tomu „prinútili”?

    Mám troch synov, v tomto mi pomáhali dvaja. Začalo sa to tak, že som doma písala čosi do školy - učiteľ musí strašne veľa písať - a moje deti sa vypytovali, kedy bude večera. Odpovedala som im, že ak mi pomôžu, bude aj večera. Teraz sa smejeme na tom, že som ich vydierala. Ale celkom tak to nebolo. Oni už vtedy študovali informatiku na vysokej škole a boli tam v čase, keď mali ozaj dobrých učiteľov. Nevyžadovali od nich, aby sedeli na hodinách, na ktorých byť nemuseli. Nevyžadovali od nich formálnu prítomnosť na vyučovaní. A samotné programovanie ich veľmi bavilo. Vytvorenie rozvrhu je jeden krásny matematický problém. Ako študenti sa s tým bavili. Takýto vývoj by dnes málokto zaplatil.

  4. Rozvrh bol vždy taká čudná nástenka s mnohými riadkami v zborovni.

    To, čo si pamätáte zo zborovne, som ja ako učiteľka matematiky vyrábala. Elektronický rozvrh vyzerá presne tak isto. V minulosti bolo veľa elektronických rozvrhov, ktoré boli programátorsky dobre urobené, ale nepoužiteľné pre bežného učiteľa. Tak sme sa s chalanmi dohodli, že oni budú sledovať, ako rozvrh ručne vytváram ja: strihala som kartičky, farbila ich, prepisovala, organizovala. Ich úlohou bolo moju prácu naprogramovať.

  5. To znie skvelo.

    Máme veľkú knihu ďakovných listov z celého sveta. V jednom, ktorý nás potešil najviac, je napísané, že náš program má pedagogickú dušu. Samozrejme však funguje na úžasne zložitom matematickom algoritme. Teraz nevyzdvihujem svojich synov, program s nimi robil ešte ich spolužiak, ktorý pracoval na matematickom algoritme, aby sa rozvrh dokázal generovať.

Administratíva učiteľov neskutočne zaťažuje. A čo viac, inšpekcia ju krvopotne kontroluje, hoci aj oni sami musia vedieť, že je to blbosť.

  1. A ako je to s inými programami uľahčujúcimi administratívu?

    Pán Čaplovič mal geniálne vystúpenie, kde tvrdil, že za 13 miliónov dostal na 3 CD rezortný informačný systém, ktorý spravuje celú školskú administratívu. Ten je však vo veľkej miere zbytočný. Je pravdou, že vytvoriť takýto celistvý systém vôbec nie je jednoduché. Ale je bezpredmetné vytvárať všetko nanovo, keď sú veci už dávno pripravené a fungujú efektívne. Školy už majú dáta, ktoré rezortný informačný systém vo svojom základe potrebuje a väčšina týchto dát je obsiahnutých v ASC agende, našom programe. Ten však nevznikol preto, že my sme chceli niečo predať a zarobiť. V prvom rade vznikol kvôli mojej únave z večného písania. Neskôr sa prirodzene vyvíjal aj na komerčnej báze, aby sme programátorov, ktorí ho udržiavali, boli schopní zaplatiť. Teraz je už rozšírený o elektronickú triednu knihu, na ktorú prišli požiadavky zo zahraničia. Triedna kniha je vyvinutá tak, aby neexistoval učiteľ, ktorý by jej nerozumel a nedokázal v nej pracovať. Mnohé školy ju aj používajú, zatiaľ funguje v testovacej prevádzke.

  2. A funguje to správne?

    Nie celkom, narážame na problém. V zákone je napísané, že triedna kniha musí byť na povinnom tlačive. To tlačivo však obsahuje deväť predpísaných hodín, aj keď sa na škole učí povedzme iba 5. Pre učiteľa to znamená štyri zvyšné hodiny, políčka, ktoré musí vyčiarkať. Každý deň. Do tlačiva sa zapisujú aj chýbajúci, pretože dochádzku treba zaznamenať. Chýbajúci žiaci sa značia na jednej strane preto, aby škola mala informácie, či žiak je alebo nie je v škole, ale podľa mňa aj preto, aby rodič doma vedel, či dieťa chodí, alebo nechodí na vyučovanie. Ak by sa tieto údaje zaznamenávali elektronicky, akonáhle by učiteľ odklikol, že žiak chýba, rodičia by na stránke okamžite videli, kedy dieťa nemajú v škole. Je to účinný spôsob, ako predchádzať záškoláctvu. Uľahčila by sa aj učiteľova práca. Vo chvíli, keď by učiteľ elektronicky označil, že žiak chýba, viac by nemusel hodiny a hodiny zrátavať dochádzku za deň, za týždeň, za žiaka, za triedu, za mesiac, proste by to nemusel robiť, počítač by to uzavrel zaňho.

  3. V čom je teda problém?

    V tom, že táto verzia nevyzerá ako klasické, predpísané tlačivo. Ale má to zmysel, nebudeme predsa nanovo vyrábať tlačivo, ktoré je nefunkčné a vyžaduje od učiteľa únavné vyčiarkavanie prázdnych čiar. Nebudeme sa usilovať nefunkčné papierové tlačivo preniesť do elektronickej podoby. Naša snaha je úplne opačná. Chceli by sme vytvárať elektronickú podobu klasifikácie, ktorá sfunkční školskú analýzu,vedenie absencie, témy preberaného učiva podľa tematických plánov, atď…

  4. Kto tie staré tlačivá vyžaduje?

    Učitelia na nás tlačia, že chcú, aby bolo všetko v zmysle zákona. Pochopiteľne, na predpísanom tlačive. A to je problém. Bola som zarazená, ako rýchlo pán minister dokázal znovelizovať zákon, ktorý sa týkal opravy maturitných skúšok, ale zariadiť to, aby všetky byrokratické sprostosti zo zákona vypadli, o to akoby záujem nebol. Administratíva učiteľov neskutočne zaťažuje. A čo viac, inšpekcia ju krvopotne kontroluje, hoci aj oni sami musia vedieť, že je to blbosť.

  5. Ako sa vaše programy dostali do škôl? Ako sa vám podarilo dostať do štátneho kolosu?

    Postupne. Každý program má spočiatku svoje chyby. Občas spadne, občas sa zasekne, preto sme ho na testovanie ponúkali zadarmo. Skúšala som ho u nás v škole. Keď niečo vytvoríte, automaticky tomu obetujete nielen veľa času, ale aj financií. Program sme neskôr chceli aj predať, tak sme vyrábali farebné plagáty, škatuľky, cédéčka, nálepky a začali sme ho rozosielať do škôl. Za poštovné sme dali tisíce. Výsledok bol biedny. Išlo to pomaličky. Chodili sme na výstavy, vyhrali sme prvé miesto na Pedagogike v Bratislave, neskôr v Poľsku a aj v Čechách. Nakoniec išiel náš rozvrhový program do škôl v rámci Infoveku ako multilicencia.

  6. Nie sú takéto centrálne dodávky problémom?

    Teraz si budem protirečiť, ale musím. Často, keď sa niečo školám ponúkne za symbolickú cenu, tie tomu pozornosť nevenujú. Čo školy za dlhý čas podostávali, to tam dodnes majú a môžu používať. No mnohé z nich si ani nepamätajú, že vôbec niečo dostali.

    Myslím, že centrálne dodávky sú obrovským plytvaním. Je jedno, či tým myslím náš rozvrh, či učebnice, či Planétu vedomostí. Jednoducho to, čo sa kúpi centrálne, hoci aj za oveľa nižšiu cenu, sa tým, že je to multilicencia, v školách nevyužije. Takže si myslím, že ak by nejaké ministerstvo chcelo urobiť aspoň niečo efektívne, tak by malo zrušiť centrálne nákupy čohokoľvek. Od učebníc počnúc, software-om končiac.

  7. Ako by to vyzeralo potom?

    Myslím, že na toto by mal byť Ústav informácií a prognóz školstva, ktorý si má určiť svoj rozpočet, financie na učebnice a vyrátať, koľko z toho všetkého môže dať jednej škole. Jedným klikom by sa mali distribuovať peniaze na školu s tým, nech sa škola sama rozhodne, či učebnicu kúpi, alebo ak nie, nech zaplatí učiteľom tony pracovných listov, ktoré si sami vyrábajú.

  8. Vy si to viete predstaviť v praxi?

    Štyridsať rokov som učila matiku bez učebnice. Jednoducho sa mi ani jedna nezdala byť vhodná pre žiakov, ktorých som práve učila. Aj dnes vidíte často, že mnoho učiteľov si na výuku pripravuje materiály v elektronickej podobe, podľa seba. Miesto kúpy učebnice by sa im to malo iba zaplatiť.

    Dnes je aktuálna kauza s novou učebnicou matematiky, ktorá nijakým spôsobom nenadväzuje na tie predchádzajúce, ktoré mali celkom inú koncepciu. Keby som si ja mala vybrať, tak túto deviatacku učebnicu nedám žiakom v žiadnom prípade ani do ruky. Nedokázala by som podľa nej učiť. Metodiku tej učebnice nepovažujem za dobrú. Postavila sa proti nej jednota matematikov, sťažnosť na ministerstvo napísala pracovníčka predmetovej komisie zo Štátneho pedagogického ústavu. Aj Lev Bukovský, slovenský matematik a profesor, povedal, že táto kniha útočí na duševné zdravie našich detí. To je dosť vážne verejné vyjadrenie.Napriek tomu sa veľkej časti učiteľov učebnica páči, lebo sa z nej ľahšie učí. To, že je zlá, to je iná vec, dôležité je, že sa z nej ľahšie učí. Čiže časť učiteľov, ktorým ide o dobro seba, chváli učebnicu do neba.

    Takáto učebnica putovala za štátne peniaze do všetkých škôl. To je zlé. Malo by to fungovať voľnejšie - tí, ktorým sa páči, nech dostanú možnosť si ju kúpiť, no tí, ktorým sa nepáči, nech si môžu kúpiť inú. Napríklad my v našej škole budeme mať aj učebnice, ktoré dáva štát cez štátnu dodávku, ale učiť sa chystáme z učebníc od profesora Hejného, ktoré za vlastné peniaze kúpime z Čiech.

  9. Spomenuli ste vašu školu. Aká je to škola?

    Nie je to môj vlastný projekt, je to skôr plnenie osobného sna, na ktorom participujem len okrajovo. Iniciátorom je Peter Halák z Indície, ktorý posledné roky úspešne organizuje konferencie pre učiteľov, ktoré majú za cieľ ich sieťovanie a spájanie. Pred dvomi rokmi bola konferencia v Poprade, po ktorej sme sa veľmi entuziasticky rozchádzali. Vtedy som učiteľom - štyridsiatnikom povedala: „Neporozmýšľali by ste nad nápadom založiť školu, ktorá by fungovala podľa toho, čo tu hovoríme? Podľa toho, aký prístup k žiakom a k rodičom by sme chceli mať? Už sa mi zdá, že to vieme pekne povedať, ale bolo by dobré preniesť to do praxe." To som už bola na penzii.

  10. Vyzerá to, že sa vám to podarilo.

    O dva roky neskôr, v čase, keď som bola úplne na dne, keď som kolabovala z chemoterapie, mi pán Halák zavolal. Povedal, že mu vŕta v hlave, čo som povedala o prenášaní myšlienok do praxe a spýtal sa, či by som s ním spolupracovala pri vytváraní takejto školy. Vedel, že som chorá. Podľa lekárov som už rok a pol mala byť niekde inde. Povedala som mu, že to, čo viem a to čo môžem urobiť, urobím, no neviem dokedy… Stretli sme sa partia šiestich ľudí, každý z nás je iný. Od mladých a bláznivých, napríklad Davida Králika, ktorý mi môže byť synom, až po mňa, čo môžem hrať rolu starej mamy. Začali sme sa schádzať s pevnou zásadou - nechceme školu pre biznis. Takých je dosť súkromných. Chceli sme školu na realizáciu našich snov, ale hlavne školu, ktorá bude učiť v záujme detí. Chceme školu, ktorá bude súkromná, ale nebude otrokom zákazníkov, čiže rodičov. Nebude ako niektoré súkromné školy, kde rodič platí a učiteľ skáče, ako sa jemu zachce pískať. V našej škole by sme chceli uskutočniť to, o čom hovoríme a to, o čom ja dvadsať rokov snívam.

  11. Je dnes ľahké založiť novú školu?

    Čaplovič povedal, že novú školu nepodpíše. Podarilo sa nám to vyriešiť inak - istý zriaďovateľ bol ochotný zriadiť našu školu ako alokované pracovisko jeho školy. Podarilo sa nám to zrealizovať do decembra 2012, čiže podľa starého zákona to možné bolo. Podľa novelizácie od januára 2013 by sme už neboli úspešní. Teraz požiadame o oddelenie od školy. To sa dá. Začíname iba s prvákmi, čiže je to čisto stratový podnik, čo sa týka financií. Len s prvákmi však pracujeme zámerne - so žiakmi, učiteľmi aj rodičmi by sme chceli začať pracovať úplne iným, novým spôsobom. Máme ambíciu projekt začať tu, v Bratislave, a postupne z neho vytvoriť - keď teda nájdeme tú správnu cestu a spôsob, ako zrealizovať to, čo máme v hlave - sieť škôl po Slovensku. Ja sa na to budem môcť potom zhora pozerať (smiech).

  12. Verím, že sa vám to podarí celé zrealizovať.

    Keď som ochorela, všetko som prijala a bola som vďačná, že choroba prišla až teraz a nie skôr. Mala som pocit, že sa mi splnili všetky sny, ktoré som v živote mala. Tento môj školský sen som totiž odložila nabok ako jednu z túžob, ktoré už nemám silu naplniť. A v tej chvíli, keď som bola fyzicky na dne a už som odchádzala, mi zavolal Peťo s otázkou, či do toho idem. Vtedy som si povedala, že existuje predsa ešte jeden dôležitý sen, ktorý stojí za naplnenie.

  13. Čo bolo najťažie?

    Zaujímavý bol ten prvý kontrast - my sme si povedali, že nechceme školu vytvárať pre peniaze a zárobok, no napriek tomu bolo prvým predpokladom jej dobrého fungovania nájsť dobrého učiteľa. To znamenalo, že sme ho museli aj dobre zaplatiť. Nakoniec nás však najviac prekvapilo, aké je ťažké nájsť dobrého učiteľa.

  14. Nie sú?

    Nie sú.

  15. Ako ste hľadali dobrého učiteľa? Aké sú kritériá?

    V prvom rade to jednoducho musí chcieť robiť, mal by mať ku škole vzťah. Nemôže svoju prácu brať ako zamestnanie. Škola je v tomto špecifická – nechcem preháňať tým, že práca v nej je poslaním, no učiteľ musí mať svoju prácu minimálne naozaj rád. Deti by mal mať rád tiež a je dôležité, aby bol tvorivý. My nechceme kopírovať existujúce modely školy, napríklad presné zvonenie. Nechceme, aby mal žiak presne 45 minút matematiku, potom po desiatich minútach mal opäť 45 minút slovenčinu a po piatich rovnakých hodinách odchádzal s plnou taškou. Nechceme, aby domov nosil domáce úlohy, s ktorými sa potom až do večera bude s rodičmi trápiť. Naša predstava, ktorú bude ťažké zrealizovať, je jednoduchá: chceme, aby dieťa chodilo do školy žiť. Aby nechodilo do školy s pocitom, že si to tam musí odtrpieť, potom doma trpieť naďalej nad domácimi úlohami a dúfať, že mu aspoň hodinka ostane na vlastný život.

    Je zaujímavé, že každé dieťa ide do prvej triedy nadšené, no už ako druháčik je oduté a do školy sa mu nechce. Môj vnuk, tretiak, mi druhý deň po začiatku školského roku, keď som ho zobrala do mesta na zmrzlinu povedal: „Hanka, škola je hrozná." Pýtam sa, prečo je tá škola hrozná? Povedal mi, že oni si celý deň podpisovali zošity, značili si predmety, že toto je slovenčina, meno, trieda… Zavrieť chlapca hneď po prázdninách do školy, kde si celý deň len podpisuje zošity, mi pripadá byť úplne choré.

Ak by EÚ projekty boli napísané dobre, tak by sa peniaze premietli aj do platov učiteľov, alebo do zvyšovania kvality vzdelávania. Lenže peniaze sa premietnu z veľkej časti do firmy, ktorá ich presadzuje a tvorí projekty, a do školstva sa takmer vôbec nedostanú.

  1. Ako vnímate situáciu v školstve?

    Nie je na tom dobre. A nie je to len slovenský problém, ale svetový. Spoločnosť sa vyvíja rýchlejšie, ako to školstvo dokáže reflektovať. Je to kolos, ktorý nejakou zotrvačnosťou funguje a zmeniť v ňom niečo je veľmi ťažké. Nechceme si priznať, že ani celkom presne nevieme, čo a ako chceme meniť. A keďže to nevieme, tak tápame. Chýba nám pokora priznať si, že zmeny potrebujeme. Nemôžeme čakať, že ministerstvo, politická strana, alebo nejaká organizácia prinesie požadovanú veľkú zmenu. Od ľudí v školstve by sa malo vyžadovať, aby tú zmenu hľadali. A tu prichádza otázka špecificky slovenská, či ministerstvo vytvára dostatočný priestor na hľadanie týchto zmien. Obávam sa, že ministerstvo ide presne proti tejto filozofii. Že chce zmeny nariadiť. A to je zlé.

  2. Vedia vôbec na ministerstve, o aké zmeny by malo ísť?

    Nevedia. Stačí sledovať vyjadrenia pána ministra, keď jeden deň niečo povie, druhý deň to poprie, tretí deň poprie aj to, že to povedal a štvrtý deň urobí niečo presne naopak. Je to aj vec pokory. My naozaj presne nevieme, aké zmeny dnes budú pozitívnymi zmenami v budúcnosti.

  3. Ako to myslíte?

    Vypukla aféra so zvýšením počtu žiakov v triedach a hneď sme iba čierno-bieli. Jedni sú za, iní proti. Pritom je to súce serióznej debaty, či má táto spoločnosť možnosti a sily, aby mala triedy s desiatimi žiakmi, alebo nie? Budú sa kvalitnejšie vzdelávať desiati žiaci s frustrovanou učiteľkou, ktorá je na hranici biedy, alebo dvadsiati piati s motivovanou učiteľkou? Myslím, že tí s motivovanou.

  4. Kto by sa tomu mal venovať?

    Čo robí Ústav informácií a prognóz? Za roky, čo tento ústav existuje, nevidím, že by nejaké seriózne prognózy robil.

    Učitelia a školy sú zaťažení štatistikami, ktoré každoročne musia tomuto ústavu posielať. Preto by som čakala, že oni vypracujú skutočnú analýzu o tom, či naša spoločnosť má, alebo nemá na to, aby mala triedy s dvanástimi žiakmi. Ja si myslím, že na to nemáme.

  5. Koľko ústavov podobných Ústavu informácií a prognóz (ÚIPŠ) má slovenské školstvo? Potrebujeme ich?

    Priamo riadené organizácie ministerstvo určite potrebuje. Ale nie nefunkčné, ako je to teraz. Ak by ÚIPŠ v zmysle prognóz stanovil zo štatistiky dáta, tak by sa učitelia s ministerstvom nemali prečo hádať o tom, na koľko žiakov v triede spoločnosť má. Keď si spomeniem na prácu metodických centier spred pár rokov, tak v zborovni bol každý mesiac zoznam udalostí, z ktorých si učiteľ mohol vybrať, na aké školenie či seminár pôjde. Počet metodických centier sa zdvojnásobil, ale v zborovni ani na internete informácie o akciách nenájdete. Je to preto, lebo pracovníci metodických centier sú vyťažení organizovaním projektov Európskeho sociálneho fondu (ESF) a učitelia sa veľmi často sťažujú, že tieto projekty sú len formálne.

  6. Čo by mali robiť metodické centrá?

    Metodici majú ponúkať servis učiteľom, ale to nerobia. Nová učebnica sa síce vydá, no nie je k nej pripravený jediný seminár. Konferenciu pre učiteľov musí zorganizovať nezisková organizácia, lebo metodické centrum, ktoré to má priamo v náplni, na to buď nemá ľudí, čas, alebo záujem… neviem. Ak tie organizácie nemajú byť zbytočné, tak ich musíme sfunkčniť.

  7. Vraveli ste, že v minulosti to fungovalo, no teraz už nie. Kedy nastala zmena?

    Školstvo vo veľkej miere pochovávajú Európske sociálne fondy. Všetci metodici pracujú na vzdelávaní, ktoré je čiastočne preplatené z ESF. Otázka je, či je to účelné, či z toho učitelia niečo majú, alebo to existuje len formálne. Nedá sa všetko zovšeobecniť, nie je všetko negatívne, ale je tam veľa premrhaného. Tým pádom metodici prestali plniť funkciu špecifického servisu pre školy.

  8. Ako by to malo byť?

    Napríklad, existuje nová metodika profesora Hejného. Ako je možné, že sa jej nikto zo slovenských metodikov nechytil, keď ju po celom svete preberajú? Na Slovensku nie je jediný človek, ktorý by sa podujal tomuto venovať. Nakoniec sa toho bude musieť chytiť nezisková organizácia, lebo školské organizácie sú nefunkčné. Je otázne, či to naozaj nie je lepšie robiť cez neziskové organizácie. Ak nezisková organizácia zabezpečí školenie k určitej metodike, tak nech školy dostanú od ministerstva iba peniaze, ktorými môžu disponovať.

  9. Ako pôsobia peniaze EÚ na naše školstvo?

    Je to asi to najhoršie, čo sa nám mohlo stať. Ak by EÚ projekty boli napísané dobre, tak by sa peniaze premietli aj do platov učiteľov, alebo do zvyšovania kvality vzdelávania. Lenže peniaze sa premietnu z veľkej časti do firmy, ktorá ich presadzuje a tvorí projekty, a do školstva sa takmer vôbec nedostanú. Častokrát sa doslova vyplytvajú.

  10. Ako to funguje?

    My napríklad robíme e-learnigový portál, ktorý poskytujeme slovenským školám a učiteľom. Všetkým zadarmo, je funkčný a je naviazaný na školský informačný systém. Keď v rámci ESF vyjde nejaká modernizácia vzdelávania, tak si školy zapisujú projekty na e-learningové vzdelávanie. Iná firma im za pár desiatok tisíc eur vyrobí portál. Uplynú dva roky, portál však stále nie je hotový, vtedy sa obrátia na nás. Kúpia od nás rovnaký systém za 200 eur a škole to predajú za 5000. Tie peniaze zoberie nejaká firma, ktorá ich len administratívne prešupne k sebe.

    Čiže projekt sa vyvíja dva roky, medzitým sa minú peniaze a projekt sa zastaví nedokončený. Navyše sa zistí, že sa vyrábalo to isté paralelne na päťdesiatich iných školách.

  11. Prečo to tak je?

    Je to chyba vypisovania projektov a chyba v rozdeľovaní peňazí. Neviem, kto je autorom tejto myšlienky, ale páči sa mi: Sme súčasťou EÚ, pripravujeme absolventov pre trh EÚ, nie pre slovenský trh. Náš absolvent môže ísť robiť kdekoľvek, ale učiteľ, ktorý absolventa vychováva, je na Slovensku zaplatený podstatne menej, než v ktorejkoľvek inej európskej krajine. Prečo by sa projekt EÚ nedal napísať inak? Všetci v únii máme pripravovať absolventov pre rovnaký trh, tak nech aj učitelia sú zaplatení rovnakou mierou, nech je to kdekoľvek v únii. Prečo by sa projekty nedali napísať tak, aby sa peniaze využili na platy učiteľov. Hoci aj s podmienkami, ktoré by kritériá zúžili. Nezvýšili by sa platy všektým učiteľom bez rozdielu, ale povedzme niektorým vybraným školám, ktoré robia konkrétne to a to, alebo učiteľom, ktorí robia to a to. Len nech idú priamo na platy. Nech sa peniaze neprelievajú do firiem.

  12. Aké sú tie projekty teraz?

    ÚIPŠ napríklad vymyslí projekt, v rámci ktorého všetky zapojené školy dostanú interaktívne tabule. Dovolím si povedať, že tieto tabule nijakým spôsobom podstatne nezvýšia kvalitu vzdelávania. Keby sa tie peniaze za interaktívnu tabuľu dali učiteľovi, možno by bol motivovanejší a ochotnejší kvalitu svojej práce zvýšiť. Mal by viac možností venovať čas škole. Miesto toho si chodí zarábať peniaze niekde na vrátnicu, na pumpu, upratovaním, alebo nejakou inou nekvalifikovanou prácou. Chyba je v spôsobe, ako sú projekty zapísané. Často mám dojem, že všetky projekty majú konkrétny zámer, a to účelovo prečerpať peniaze.

  13. Hovorili ste, že ak by peniaze z projektov išli učiteľom, bolo by to lepšie, učitelia by boli aktívnejší a viac motivovaní. Sú učitelia na Slovensku naozaj takí dobrí?

    Nedá sa to vôbec generalizovať. Obávam sa, že dobrí učitelia zo škôl odchádzajú. A nielenže neprichádzajú noví, dobrí učitelia, ale už ani pedagogický smer nechodia študovať dobrí študenti. A to je dlh, ktorý zanechávame ďalšej generácii. Myslím si, že nech by tu bola akákoľvek osvietená vláda, nech by sme v školstve hoci aj prudko zbohatli, nemôžeme čakať, že o rok, o dva, na tom budeme lepšie. Systém je skutočne na dne, a týka sa to najmä kvality personálneho obsadenia. Neverím tomu, že by sa aj v prípade budúcich najpozitívnejších rozhodnutí skôr ako o desať rokov situácia mala šancu zmeniť. Regenerácia si žiada veľa času, no musí začať kvalitným, tvorivým, zanieteným, mladým človekom, ktorý pôjde študovať pedagogiku a naozaj aj vyštuduje.

  14. Ako je to s pedagogickými školami?

    No to je tiež otázka… Kto ho tam bude učiť, keď už sa odhodlá študovať? Lebo aj na školách je personálny deficit. Absolvent nastúpi do školy a potrebuje čas na skúsenosti a prax. Čiže keby sme dnes urobili superdobré rozhodnutia, napríklad naliali do školstva peniaze, zmenili legislatívu, aby poskytla slobodu a priestor pre kreativitu učiteľov, tak výsledky môžeme čakať najskôr o desať rokov. A to som ešte asi veľký optimista. Mám pocit, že sme 20 rokov strávili v mylnom očakávaní, že niekto rozhodne, niekto to zariadi, nejako sa to urobí… Určite nie.

Učitelia sú unavení a to je deficit, ktorý trestuhodne zanechávame nasledujúcej generácii. Nechcem sa nikoho dotkúť, ale slovenskí učitelia sú vysatí z energie. A noví učitelia sa nedajú očakávať zajtra.

  1. Ako k administratíve pristupujú učitelia?

    Na školeniach, ktoré robím pre učiteľov, sa o tejto téme rozprávame. Tým, že je to online školenie, často povedia to, čoho by sa bezprostredne obávali. Ja sa ich vždy pýtam, prečo robia v škole veci, ktoré považujú za negatívne. Všetci odpovedajú, že im to riaditeľ príkázal. A ja sa pýtam ďalej: „Prečo vám to riaditeľ prikázal?" Niektorí nevedia, prečo im to riaditeľ prikázal, pritom sú si vedomí toho, že robia blbosti. Druhá polovica odpovie, že preto, lebo sa to musí. „A pýtali ste sa, prečo sa to musí?“ Niektorí tvrdia, že sa to musí, lebo to inšpekcia vyžaduje, to však z veľkej časti nie je pravda. Čiže buď ich riaditeľ zavádza a skrýva sa za inšpekciu, alebo sám si žije v strachu, že by inšpekcia mohla tieto blbosti podľa neho vyžadovať.

  2. Je to až takéto zlé?

    Toto sa mi stalo konkrétne minulý týždeň. Celá skupina učiteľov do jedného odpovedala rovnako, zhodli sa na tom, že robia hlúposť, s ktorou strácajú čas. Zapisujú známky aj do elektronickej žiackej knižky, aj do papierového hárku. Všetci tak robia preto, lebo im to vedenie káže. Tak im vravím: asi máte zlé vedenie, niečo s tým vedením urobte. Vedenie si vás neváži, pretože vám nakazuje robiť zbytočnú, dehonestujúcu prácu. Hovorím im, nerobte do triednej knihy štyristo nezmyselných čiar pravítkom. Skúste to dať urobiť žiakovi, a rodič vás zažaluje, že ste porušili práva dieťaťa. A má pravdu. No keď učiteľovi káže riaditeľ urobiť 400 zbytočných čiar do triednej knihy, učiteľ to bez váhania urobí a nanajvýš si pofrfle.

  3. A prečo to riaditelia vyžadujú? Nemajú znalosť, že to tak nemusí byť alebo sa niečoho boja?

    Z rôznych dôvodov. Mnohí sú na tom tak zle, že nemajú tú znalosť. Myslím si, že väčšina radšej učiteľom nakáže zbytočnosť, len pre prípad. Na vedľajšej škole to možno nejaký inšpektor niekedy pred desiatimi rokmi vyžadoval.

  4. Ako sa to dá robiť inak?

    My sme si pred tromi rokmi odskúšali projekt, volal sa Bezpapierová škola, do ktorého sa školy mohli prihlásiť. Samozrejme, inšpekcia sa rozbehla práve po školách, ktoré sa zapojili. Prišla na školu v obci Bošany, kde je riaditeľkou pani Kontúrová. Najprv vypukla panika. Nemala žiadnu pedagogickú dokumentáciu v papierovej forme. Inšpekcia vždy pred samotnou kotrolou spíše zoznam: toto, toto, toto, toto mi všetko predložte. Inšpekcii sa potom vymedzí miestnosť, a riaditeľ pripraví obrovský štós vyžiadaných papierov na kontrolu. Triedne knihy, klasifikačné hárky, triedne výkazy, katalógy, všetko, čo škola má mať. Pani Kontúrová nič v papierovej forme nemala. Existuje vyhláška číslo 326 z roku 2008, kde je napísaná veta: „Pedagogická dokumentácia sa vedie písomne alebo elektronicky." Ona mala odvahu a sebavedomie tejto vety sa chytiť. Pripravila inšpektorkám päť počítačov a povedala im: „Pripravila som vám dokumenáciu nie v papierovej, ale v elektronickej podobe, lebo vyhláška mi to umožňuje." Ponúkla im pri tom pomoc, všetko im vysvetlila a inšpekcia nemohla nič namietať.A bolo to v poriadku. Nakoniec o tom urobila po celom Slovensku sériu prednášok. Lenže riaditelia väčšinou nemajú odvahu. Radšej tých učiteľov papiermi zavalia.

  5. Akú máte skúsenosť s riaditeľmi? Akí sú to ľudia?

    Je úzka skupina riaditeľov, ktorých mená sú už na Slovensku známe. Neboja sa o svoje riaditeľské miesto a sú schopní sa verejne vyjadriť k problémom. Napríklad pani Kontúrová a pani Chlupiková sú dámy, ktoré vždy povedia, čo sa im nepáči a vždy majú správne argumenty.. Bohužiaľ, je aj veľa riaditeľov, ktorí svoj názor vyjadrujú iba v úzkom kruhu, no verejne nikdy. Existuje asociácia riaditeľov gymnázií, ktorá by mala byť vzdelanostnou špičkou. Jednému z týchto riaditeľov som položila otázku: „Máte asociáciu, schádzate sa, prečo nevyjadríte, čo vás trápi, prečo neprotestujete?" Na to mi nemenovaný pán riaditeľ povedal: „Neurobím to, lebo zajtra by som nebol riaditeľom."

    Všimnite si verejné vyjadrenia. Pani Repčíková z asociácie súkromných škôl vystúpi v médiách, vyjadrí svoju mienku, svoje stanovisko, bojuje za vec, o ktorej je presvedčená, že je dobrá. Z asociácie štátnych škôl je ticho. Práve oni by mali prísť s iniciatívou. Oni, riaditelia, by sa mali spojiť a zmeniť to.

    Niekedy mám pocit, že posledná veľká zmena riaditeľov sa odohrala po revolúcii.

  6. Spomínali ste odvážne riaditeľky, ale inak ste hovorili o riaditeľoch mužoch.

    Často je na škole jeden muž a ten sa stane riaditeľom. Ale keď si to prepočítate, aká je pravdepodobnosť, že práve ten jeden muž, čo ostal, bol najlepší? (Smiech).

  7. Prečo je v školstve málo mužov?

    Oni tam v podstate nie sú. Sú iba na ozdobu. (Smiech)

  8. Vraveli ste, že ak má niekto niečo v školstve zmeniť, tak sú to učitelia. Vy ste mali to šťastie, že máte šikovných synov, ktorí vám pomohli. Ale nemá každý takých synov. Mladí učitelia nemajú deti vôbec. Ako môžu zmeniť školstvo oni?

    Nemusia k tomu vyvinúť software. Dnes vo svete existujú naozaj rôzne metodiky, s ktorými sa učiteľ môže stotožniť a používať ich. Metodiku učiteľovi žiaden zákon nepredpisuje. Vysvetlím to na matematike. Môžem si vybrať, či pôjdem smerom pani Kolbaskej a jej deviatackej učebnice. Žiak v nej dostane poučku - ktorá v učebnici ani nie je správne napísaná – naučí sa ju naspamäť a potom si to, čo si zapamätal, nacvičí na riešení príkladu. To je klasická metodika vyučovania matematiky. Ako učiteľ si ju môžem pokojne zvoliť. Alebo sa môžem iniciatívne zaujímať o nové metódy, ktoré fungujú vo svete a fungujú lepšie. Môžem si vybrať metodiku, napríklad profesora Hejného, a kontaktovať sa s ľuďmi, ktorí ju používajú.

  9. Sú v metodikách veľké rozdiely?

    Sú a myslím, že výberom metodiky sa dá zmeniť veľa. Ak človek začne učiť iným spôsobom a jeho učenie naozaj niečo s deťmi urobí, tak mám pocit, že zmení najviac. V matematike môže napríklad zmena učenia ovplyvniť to, ako sa deti naučia rozmýšľať, argumentovať, ako sa naučia hľadať a identifikovať pravdu, dokazovať ju. A to je tá podstata, ktorú deti v škole musíme naučiť. Matematika to však sama nezaručí. Systémom poučiek, vzorových príkladov a cvičení sa žiaci nič nové a originálne nenaučia. Možno sa naučia používať algoritmické myslenie. Ale tejto spoločnosti chýbajú ľudia, ktorí dokážu úspešne rozmýšľať, argumetovať, ktorí dokážu naozaj hľadať pravdu. Je potrebné, aby ľudia chápali, že keď im niekto povie čosi, s čím nesúhlasía, nemajú automaticky na osobu útočiť akoby bola ich triednym nepriateľom. Len kvôli tomu, že má iný názor. My nevieme diskutovať. Práve diskutovať sa dá krásne naučiť vďaka matematike. Učiteľov to však stojí veľmi veľa námahy. Veľmi veľa energie. Otázkou je, kde ju majú čerpať. Keď nemajú peniaze na to, aby si išli zaplávať na plaváreň, nemajú na to, aby si kúpili knihu, nemajú na .týždeň, aby si mohli v piatok večer prečítať niečo zaujímavé, nemajú ani na čerpanie energie. Učitelia sú unavení a to je deficit, ktorý trestuhodne zanechávame nasledujúcej generácii. Nechcem sa nikoho dotkúť, ale slovenskí učitelia sú vysatí z energie. A noví učitelia sa nedajú očakávať zajtra.

  10. Akú zbytočnú robotu môže každý učiteľ od zajtra prestať robiť, aby bol menej vyčerpaný?

    Je mnoho formálnej administratívy, ktorej sa môže vzdať, a nebude mať žiadny problém. Mňa zaujal Martin Mojžiš, keď vyzval učiteľov, aby štrajkovali ignorovaním byrokracie. Oni to môžu urobiť aj teraz, aj kedykoľvek. Ale neurobia to z dôvodu, ktorý som už spomínala: lebo riaditeľ povie. Hoci aj zajtra môžu prestať písať známky do papierových klasifikačných hárkov. Môžu ich zrušiť. Existujú protiargumenty, ktoré obhajujú rodičov našich rómskych detí, ktorí nemajú doma internet. Preto by vraj malo byť dôležité známky evidovať fyzicky v triednej knihe. A ja sa ich opäť pýtam, ako sa ten Róm dostane k známkam svojich detí zapísaných do klasifikačného hárku? No nijako, nemôžete mu predsa poslať triednu knihu domov, aby ste mu ukázali známky. Známky z triednej knihy sa musia zvlášť prepísať na ďalší papier. A túto prácu robia opäť učitelia. A ide o všetky školy a všetkých slovenských žiakov, bez ohľadu na etnickú či sociálnu príslušnosť. Keď rodič príde do školy na rodičko, musí dostať známky svojich detí, no učiteľ mu nemôže dať celý klasifikačný hárok. Známky musí vypísať. Ak ich dá na internet, tak x užívateľov internetu svoje známky vidí okamžite a všetkým ostatným ich učiteľ jedným kliknutím môže vytlačiť a rozdať.

  11. Ako to funguje?

    My sme tlačivá na rozvrh navrhovali podľa toho, ako boli školy zvyknuté. Kopírovali sme to, čo už optimálne fungovalo. Sú tam rôzne tlačové zostavy určené pre riaditeľa, pre žiaka, učiteľa, rodiča, či celú triedu.. Tak, ako sme ich navrhli, ich používajú v 140 krajinách sveta na státisícoch školách. Nikdy sme nedostali sťažnosť na tlačivo, jeho formu a funkčnosť, zo žiadnej z týchto krajin. Obsahuje všetko, čo by vám mohlo napadnúť. Z našich škôl však dostávame desiatky telefonátov kvôli tomu, že naše tlačivo nekopíruje oficiálne tlačivo vydané spoločnosťou Ševt, schválené Ministerstvom školstva, ako vzorové tlačivo na rozvrh. Na vzorové tlačivo by si však škola rozvrh písať nemohla, lebo sa doň jednoducho nezmestí. Keď tlačíte rozvrh z nášho programu a potrebujete doňho vtesnať napríklad triedu rozdelenú na šesť skupín, riadok sa automaticky natiahne. Kolónka v oficiálnom tlačive sa nenatiahne nijako. Nikdy by ste do nej nevmestili triedu, ktorá sa delí na skupiny. Napriek tomu naše školy chcú, aby sme skopírovali tlačivo schválené z ministerstva. Sme jediní zo 140 krajín sveta, ktorí s týmto majú problém. Riaditelia sa opäť zaoberajú hlúposťou, predpísanými tlačivami. Potom sa stáva, že nám učiteľ píše a sťažuje sa, ako celú sobotu a nedeľu zbytočne prepisoval rozvrh z počítača na papier. Lebo to riadieľ chcel mať vpísané v oficiálnom tlačive.

Učiteľskú prácu môže robiť iba človek, ktorý naozaj nie je preťažený, nie je unavený, nie je zdeformovaný, nie je rukojemníkom systému

  1. Váš otec musel z Banskej Bystrice odísť. Vy sa tam teraz s vašou školou vraciate.

    (Smiech) To mi ani nenapadlo. Ale je to pekný príklad toho, že veci stále môžu fungovať, že sa stále môže niečo podariť. My sme alokované pracovisko inej školy. Mnohokrát som sa pýtala, čo z toho, že nás podporuje, má zriaďovateľ. V skutočnosti vôbec nič, ak nie robotu navyše s rozhodnutiami, ktoré zatiaľ musia všetky prechádzať jeho školou. Funguje to však na báze dôvery, v náš projekt verí a verí tiež v ľudí. Je ochotný pre nich niečo urobiť, hoci aj nezištne. Myslím si, že pokiaľ v ľuďoch prežijú ideály a stále budú ochotní za nich niečo obetovať – či už peniaze, niekto čas, možno ideu - tak je nádej, že sa niečo pohnúť môže. My šiesti sme založili občianske združenie, ani jeden z nás pritom neočakával, že z tej školy bude mať profit. Tú prácu, ktorú do toho musíme vložiť, vkladáme len preto, aby sme realizovali to, čo považujeme za zmysluplné.

  2. Aká by mala byť základná vlastnosť dobrého učiteľa?

    V prvom rade potrebuje odhodlanie a chcenie robiť svoju prácu. Nemôže byť rukojemníkom. Kopa učiteľov učí preto, že inú možnosť nemá. Radi by robili niečo iné, no nikde by ich nezamestnali. To je definícia učiteľa, rukojemníka. Okrem toho, že musí chcieť byť učiteľom, musí mať tiež žiakov rád. A to úplne stačí. Pretože ak má človek vzťah k práci, ktorú robí a k tomu, pre koho ju robí, už to ho núti hľadať tú najlepšiu cestu, vďaka ktorej bude prácu robiť dobre. Dobre znamená orientovať prácu na žiaka. Pretože neexistujú dve rovnaké deti. Učiteľ nemôže jednu metódu používať rovnako na dve deti. A teraz si predstavte, že ich v triede máte dvadsať, či tridsať. Ak by mi na mojej práci nezáležalo a deti by som nemala rada, tak by som učila formálne. Podľa knihy. Cvičenie 5. Vyrátané. Dobre, odchádzam. Ale ak mi na tých deťoch záleží, tak neustále hľadám, čo by pre tie decká bolo dobré vymyslieť. To isté robí rodič, ktorý chce vychovávať svoje deti dobre. A tu nastáva problém – učiteľskú prácu môže robiť iba človek, ktorý naozaj nie je preťažený, nie je unavený, nie je zdeformovaný, nie je rukojemníkom systému. A ja si myslím, že v našich školách učí mnoho rukojemníkov.

  3. Ako to bolo s vami?

    S učením som skončila náhle. V stredu som bola v škole, vo štvrtok u lekára, v piatok som zistila, že mám rakovinu v konečnom štádiu. Prišlo to rýchlo. A tak som rozmýšľala. Celé hodiny som bola sama a celé noci som nespala. Povedala som si jedno – bol to úžasný dar, štyridsať rokov robiť prácu, ktorú som mala rada. Ak by som sa venovala niečomu inému a náhle ostala doma, ľutovala by som, že som štyridsať rokov predávala svoj čas za peniaze. Teraz už peniaze vôbec nepotrebujem. Čo by som si za ne kúpila? Nie je nič, čo by som za ne kúpila. Načo by mi tie prachy boli? A ako som ležala v posteli, tak som vedela, že najväčší dar, ktorý som v živote dostala - samozrejme okrem rodiny, detí, vnúčat - bolo to, že som mohla mať prácu, ktorú som mala rada, do ktorej som do poslednej chvíle chodila rada.

    A to si myslím, že je najväčšie šťastie pre učiteľa, ak to raz po 40 rokoch bude môcť povedať.

  4. Ďakujem.



Nie je to beznádejné, ako sa tak pozerám na našu školu Félix. Napriek všetkým ťažkostiam, vy ste povedali, že sú to len také ostrovčeky, ale všetko sa začína ostrovčekom, to je ako ten muž, čo sadil stromy, proste to treba zasadiť. Nedá sa to zasadiť prvoplánovo, s tým že chcem mať zisk, že chcem mať úspech. Myslím si že cieľom má byť spraviť niečo dobré.

Jakub Kratochvíl

S redigovaním a korektúrami pomohli Alžbeta Hranková a Tímea Becková.

Tento rozhovor ste mohli čítať, lebo sa venujeme témam, ktoré považujeme za dôležité, témam, ktoré máme radi.
Pomôžte nám pokračovať v tom.

Podporte nás


Späť na tému Školstvo