jablko

Teraz sa niekto na mňa podobá

Krátko po tridsiatke si myslíte, že máte základné hodnoty a názory ako tak sformulované. Potom sa však porozprávate s devätnásťročnou Máriou Michalovou a zistíte, že máte čo doháňať. Skúsenosť je nenahraditeľná.

Rozhovor a fotografie: Jakub Kratochvíl. Korektúra: Tímea Becková.

  1. Čo si pamätáš ako prvé?

    Nikdy neviem, či moja prvá spomienka je taká, kde sme boli na výlete s rodičmi a sestrami. Pamätám si iba moment, že sedím na aute - ešte vtedy sme mali takú srandovnú červenú škodovku - a moje sestry sedeli okolo mňa. Alebo je to potom spomienka na dovolenku v Caorle, keď hladkám kokeršpaniela na nejakom móle. Neviem teda ktorá z týchto dvoch je moja prvá spomienka. To som mala asi rok a pol.

  2. Sú to príjemné spomienky?

    Áno. Ale na toho psa si pamätám lepšie, hladkala som mu uši, tam mal inú srsť ako inde. To je celkom milá spomienka, aj keď si iba to ucho pamätám.

  3. My sme sa prvýkrát stretli v meste. Ja som mal asi sedemnásť rokov, ty si mala asi tri. A bola si ako z gumy, dávala si nohu za hlavu alebo také čosi. A tvoja mama nám povedala, že to je naša Maruška. A my sme nerozumeli, že ako môže byť naša. Kedy si sa dozvedela, že si adoptovaná?

    Odkedy si pamätám, že existujem, tak si myslím, že som to vedela. Vždy som sa o tom s rodičmi rozprávala, možno už vtedy, keď som tomu ešte vôbec nerozumela, ale vždy som vedela, že oni nie sú moji biologickí rodičia. Minimálne si nepamätám na nejaký trápny moment, že by som sa to dozvedela, keď som mala desať rokov a bola som z toho vo vytržení. Vždy to bola pre mňa úplne normálna informácia. Ale nepamätám si ten presný deň, keď mi to oznámili.

  4. Ako si to brala vtedy?

    Teraz nad tým napríklad rozmýšľam úplne inak ako pred pol rokom. Tým, že ja budem mať svoje dieťa, sa na to nepozerám ako predtým. Vtedy mi bolo iba jasné, že to je asi dosť veľká láskavosť zo strany mojich rodičov, ale nikdy som si to neuvedomovala, že možno aká ťažká láskavosť. Alebo, že koľko práce je za tým, aby všetko v tej rodine prebehlo v poriadku. Teraz si to už inak uvedomujem, keď čakám svoje dieťa. Že koľko veľa vecí je za tým a že aké to je vzácne. Že je dobré si to pripomínať. S tými rodičmi asi najviac.

  5. Ty si to videla ako láskavosť?

    Nerozmýšľala som o svojich rodičoch ako o ľuďoch, ktorí urobili dobrú vec. Alebo o ľuďoch, ktorí ešte ani nevedia, akú dobrú. Alebo že možno ešte nikto nevie, akú dobrú. Ale prišlo mi to také super. Teraz to je iné.

    Veľa som nad tým začala rozmýšľať, keď som začala chodiť do decáku a tráviť tam čas s jedným chlapcom. Veľmi intenzívny čas a odvtedy som sa nad tým zamýšľala viac. Ale aj tak to skončilo pri tom, že moji rodičia sú super a že to bola veľká láskavosť z ich strany.

  6. Prečo si začala chodiť do decáku?

    Preto, že mi to najprv prišlo ako zaujímavý projekt, niečo z čoho sa môžem naučiť veľa a aj preto, že to bol ten istý decák, v ktorom som ja strávila prvý rok a pol svojho života. Tak aj kvôli tomu bolo pre mňa zaujímavé sa tam vracať a stretávať sa s tými deťmi, ktoré už síce nemali rok a pol, ale mali trinásť. Sledovala som rozdiely, alebo to, ako tam oni vyrástli. Napríklad ako vyrastal ten chlapec, s ktorým som ja zvykla tráviť čas.

  7. Čo to bolo za projekt?

    Organizácia Voices, ktorú založili bývalí študenti z našej školy spravila projekt. Doučovali deti z detského domova. Teda to bol plán toho projektu, doučovanie detí, no ja som veľmi rýchlo zistila, že to má úplne minimálny zmysel. Takže som ho asi po dvoch mesiacoch prestala doučovať a radšej sme šli spolu do divadla, na festival, alebo na Dobrý trh. Pripadalo mi, že to bude mať asi väčší zmysel, keď je úplne jasné, že aj tak asi násobilku nikdy v živote vedieť nebude. Ja ho ju nenaučím, lebo on ju vedieť nechce. Takže radšej sa spolu rozprávajme o tom, ako sa dnes má, alebo sa skamaráťme. Bude to mať pre neho väčší význam ako moja malá násobilka.

  8. Ty si vravela aj to, že si pozorovala, aký je iný. V čom sú deti, ktoré žijú v domove iné ako tie, ktoré žijú v rodine?

    Iné sú v tom, že ich nikto na Dobrý trh nezoberie, že sa ich nikto nespýta, ako sa máš. Inak vôbec nie sú iné, len v týchto veciach. Že pôsobia, akoby mali o 5 rokov menej, ako v skutočnosti majú a myslím si, že problém je len ten nezáujem. Konkrétne ten môj chlapec bol však veľmi iný, mal nejakú poruchu osobnosti, čo je taká zvláštna diagnóza na to, že mal iba trinásť rokov. O to bolo ťažie s ním „pracovať“, budovať nejaké vzťahy, lebo toto tam zohrávalo dôležitú úlohu.

  9. Vtedy si začala rozmýšľať o tom, že si adoptovaná, inak?

    Uvedomila som si tú „prácu“ mojich rodičov. Lebo v domove boli aj dievčatá, ktoré mali toľko isto rokov ako ja, teda šestnásť. A keď som sa s nimi rozprávala, mala som pocit, že sa rozprávam so svojou mladšou sestrou Alžbetou, ktorá je odo mňa o štyri roky mladšia. Mohla som si to porovnať, že keby sa nestalo to a to, keď som mala rok a pol, tak teraz vyzerám takto. A možno je to iba veľmi dobré intelektuálne prostredie u Michalovcov, hahaha. Ale určite veľa urobí, keď sa o dieťa zaujímajú, teda keď to nie je iba o tom, že idem do školy a naspäť do domova a tam neviem čo potom robím. Počúvam Rytmusa napríklad, to tam bolo veľmi obľúbené na chodbe. Čo nie je veľmi podnetné, alebo inšpirujúce. Skôr naopak, také celkom ubíjajúce.

  10. Ako sú na tom tvoji kamaráti, ktorí sú tiež adoptovaní?

    V skutočnosti poznám iba jedného v mojom veku, s ktorým mám aj nejaký kontakt. Ostatní sú mladší, tak to neviem posúdiť. Ale určite je to veľmi iné. Tak napríklad ten chlapec, ktorý má rovnako rokov ako ja, by bol podľa mňa tiež asi iný, keby nebol v tej rodine, ako je. A možno tá rodina nie sú intelektuálni Michalovci, hahaha, ale hlavne sú to dobrí ľudia. A myslím, že on je tiež dobrý človek, má strašne veľa nápadov a vízií do života. Rozmýšľa, o živote a o ľuďoch okolo seba. To je asi ten kľúč k úspechu, že vie vidieť do budúcna, vidí zmysel v tom, čo robí, napríklad vo vzdelaní. A to je to, čo urobia rodičia pre to, aby deti boli iné, aby videli zmysel v tom, že poďme niečo so sebou robiť, alebo niečo robiť vo všeobecnosti, nie iba si sťahovať a počúvať Rytmusa.

    To si myslím, že veľa z tých rodičov, ktorí si adoptovali deti, aj robí, ak nie všetci vlastne.

  11. Povedali tvoj tatko s mamkou, prečo si ťa zobrali?

    Neviem, či mi povedali, že prečo. Pýtala som sa ich, že prečo práve ja. Ako je možné, že z tých dvadsiatich detí, ktoré tam plakali v postieľkach, si vybrali práve mňa. Povedali, že si ma vybrali moje sestry. Tak neviem, či to je úplne pravda, lebo v skutočnosti vždy, keď sa o tom bavíme, je ten príbeh trošku iný, hahaha. Predsa len, už to bolo celkom dávno. Ale asi to nebola náhoda. Že by niekto prišiel s tým, že tu máte dieťa a choďte domov, akože tipos-bingo.

  12. Ale to, že prečo sa vôbec rozhodli vziať si dieťa z domova, ti nepovedali?

    Asi proste preto, že chceli, hahaha.
    A preto, že chceli nejakého chlapčeka, hahaha.

  13. No to im nevyšlo, hahaha.

    Myslím si, že im to až tak nevadilo, aspoň dúfam, že im to až tak hrozne nevadí, že nie som chlapec. Ja som rada že nie som chlapec, hahaha.

    Ja si napríklad tiež niekedy v živote chcem adoptovať dieťa a neviem povedať, že prečo. Asi preto, že mi to príde ako dobrá vec, že je dobré posúvať nejaký mesidž ďalej. Že robiť dobré veci a dávať niekomu zmysel je dobré. Možno nie vždy sa to podarí, ale keď sa to podarí, tak je to super.

  14. Čo sa môže nepodariť?

    Všeličo. Teraz zrovna mi napadla jedna moja kamarátka s jej bratom, z ktorých teda ani jeden ten zmysel nepochopil. Alebo k nim neprišiel ten mesidž. A nemyslím si, že majú zlých rodičov, ale proste to nepochopili.

  15. Čo?

    Možno aj to, že aké majú šťastie?

  16. Že majú šťastie, že sú v rodine? Majú pocit, že tam nepatria?

    Ja som tiež mala taký pocit, že som odtrhnutá. Ale to sa potom zmenilo, u nich sa to ešte nezmenilo.

  17. Kedy si mala ten pocit?

    Keď som mala asi trinásť rokov. Bol to dobrý pocit, lebo moji benevolentní rodičia ma všade púšťali. Chodila som na žúrky, do krčmy, nechodila som domov a nič som nerobila. Keď som mala trinásť rokov, tak som sa prvýkrát opila, prvýkrát som všeličo ďalšie vyskúšala a bola to, že hahaha, aká sranda. No a niekomu tento pocit zostane.

    A práve vtedy som mala výrazne silnejší pocit, že tam nepatrím. Mala som pocit, že mi to je jedno, lebo aj tak ty nie si moja mama. Ale nebolo to veľmi dlhé obdobie.

    Zvykla som veľa rozmýšľať o svojej biologickej matke, vtedy som si myslela, že ona je určite strašne úžasná a super. Potom postupne to opadávalo, že ona vlastne nie je až tak super a potom že ona vlastne vôbec nie je super a ani sa s ňou nechcem už stretnúť, alebo nemám na to chuť.

    Ale vtedy v trinástich som sa s ňou veľmi chcela stretnúť. Keď som sa o tom bavila s mojou mamou, tak mala pocit, že ešte nie je na to najlepší čas, lebo ešte nie som dosť veľká na to, aby som vedela uniesť ten zážitok zo stretnutia s ňou. Tak ona to oddaľovala za mňa. Vtedy som bola veľmi nastavená na to, že: „Teraz to chcem vedieť, teraz sa s ňou chcem stretnúť a teraz je to pre mňa životne dôležité.“


„Keď sa ma niekto spýta, či sa hnevám na svoju biologickú matku, tak hovorím, že nie. Nemám sa za čo na ňu hnevať. Však som sa nemusela vôbec ani narodiť, nie? Veď to je dosť veľká vec, keď ti niekto zariadi, že sa narodíš. “

  1. Vieš o nej vôbec niečo?

    Je veľmi málo vecí, ktoré sa dozvieš o svojich biologických rodičoch, keď si ich v živote nevidel. A to, čo sa dozvieš, sú väčšinou práve také veci, že tvoji rodičia, respektíve tvoja matka - ak sa vôbec vie, že kto, tak aj nejaký otec - je alkoholička a to je tak všetko. To povedia každému tretiemu dieťaťu, ktoré sa na to opýta. A tie ďalšie veci, ktorých je podľa mňa strašne veľa a sú dôležitejšie ako to, že je niekto alkoholik, tak tie ti už nikto nepovie. Takže to môže byť hocičo. Rôzne veci si viem predstaviť, nie sú to príjemné predstavy, ale určite to nie je niekto, kto vedie super život so svojím super manželom a so svojimi super tromi deťmi a bývajú, ja neviem, niekde na Dlhých dieloch v novostavbe, hahaha.

    No, neviem sa vcítiť do jej situácie, lebo si neviem prestaviť, že by som čakala dieťa, o ktorom viem, že ho nebudem vychovávať. Mne to vôbec neprichádza do úvahy, ani si to neviem predstaviť, že teraz porodím svoje dieťa, ktoré dám niekomu. Že na, zoberte si ho. Proste, lebo ja ho nedám. Alebo, nejaká sociálka alebo niekto iný mi ho zoberie. Takže, neviem aká to musela byť situácia. Asi jej to nebolo úplne príjemné ako matke. Ale asi nemala na výber. Tak neviem.

    Avšak keď sa ma niekto spýta, či sa hnevám na svoju biologickú matku, tak hovorím, že nie. Nemám sa za čo na ňu hnevať. Však som sa nemusela vôbec ani narodiť, nie? Veď to je dosť veľká vec, keď ti niekto zariadi, že sa narodíš, hahaha. V tej chvíli aj ty pre to niečo musíš urobiť, ale minimálne si to nepamätáš. Takže to je veľká vec, dať niekomu život a niekedy to možno aj stačí. Možno si myslela niečo ako: jej bude niekedy lepšie, keď sa narodí. A bolo. Je mi lepšie. Ona urobila v tej chvíli asi úplne najviac, čo dokázala. A za to sa nemôžem na ňu hnevať. Myslím si, že k nej budem cítiť ešte čosi iné po pôrode svojho dieťaťa, keď budem vedieť, čo to obnáša, hahaha. Tak potom ju asi budem úplne milovať, hahaha. Možno ju aj vyhľadám a poďakujem sa jej, už iba za to, že som sa narodila.

    Veľa ľudí sa hnevá na svojich biologických rodičov a ja v tom vlastne nevidím nijaký zmysel. Keby som sa hnevala, asi ma to zbytočne obťažuje. A ešte k tomu sa mám hnevať na niekoho, koho som v živote nevidela a asi ani v živote neuvidím. To je také akosi hlúpe.



  1. Aká je tvoja rodina?

    Moja mama je super. Ja si myslím, že som bola vždy mamin chránenec. Aj keď som robila zle, tak väčšinou si to odniesol niekto iný a nie ja. Ja som bola, myslím si, taká vzácna pre ňu, alebo čo. Neviem, či to bolo úplne najlepšie riešenie, ale možno je to tak v poriadku. Moja mama je prísna a očakáva výsledky. A to sa mi vlastne páči, možno ani tak nie kvôli nej, ale kvôli sebe, lebo potom si veci aj uvedomím. Lebo keď vidím, že moja mama nie je so mnou spokojná, tak mám potrebu niečo urobiť. Aby mňa nežralo, že moja matka má nejaký problém so mnou. Myslím si, že očakáva všetko, ale aj dá všetko. Chce, alebo očakáva, že budem taká aj taká a že urobím toto aj toto, ale ona urobí všetko pre to, aby som to mohla urobiť. Napríklad chcela, aby jej deti vedeli po anglicky, tak im 5 rokov alebo 10 platila súkromné školy. Alebo chce, aby som vedela hrať na husle, tak mi kúpili tie husle.

  2. Tatko?

    Tatko je úplne špeciálny. Mne sa hrozne páči, ako nás vychovával. On toho nepovie veľa, ale keď už čosi povie, tak to úplne stačí. Napríklad, keď som bola prvý trimester tehotenstva taká, že mi už bolo na nič a niečo som riešila v Artfore, tak som prišla za ním. Nemusel toho hovoriť veľa, povedal možno dve vety, ale tie vety boli vtedy úplne najlepšie. Vlastne som ani nechcela, aby niečo viac hovoril, alebo povedal preto, že by som to ja potrebovala počuť. Proste to stačilo, aby návšteva u neho bola plnohodnotná.

    Teda okrem toho, že si myslím, že robí dobré veci a za to obdivujem, tak je určite aj dobrý otec.

  3. Sestry?

    Moje sestry sú všetky tri úplne iné. Za posledné tri mesiace som sa veľmi zblížila so všetkými. Najviac asi s Veronou.

  4. Si veriaca?

    Myslím že hej.

  5. Ako to?

    Moji rodičia s nami od začiatku riešili tieto témy, že my sme kresťania a veríme v Boha, ale nikdy to nebolo nejako strašne dôležité pre mňa. Potom neskôr to začalo byť celkom dôležité, ale vždy to bolo iba o tom, že si myslím, že nejaký Boh existuje, ale nepotrebujem na to nejako veľmi chodiť do kostola, alebo čítať si Bibliu, alebo riešiť, že či som ja nejaká katolíčka, protestantka, alebo neviem čo. Vždy to bolo iba o tom, že Boh existuje, tam sa to akoby končilo.

  6. Ak niekto číta ten rozhovor pekne poporiadku, tak sa ešte nedozvedel, že si Rómka. Pamätám si jednu z tvojich viet, keď si mala asi šesť rokov. Vyliezli sme spolu na múrik a mne z neho spadla teniska. Keď som sa chystal dole, predbehla si ma so slovami: „My Cigáni vieme dobre zachraňovať.“ Kedy si to začala vnímať?

    To išlo ruka v ruke s tým, že som adoptovaná. Tak isto to moji rodičia vždy riešili so mnou. Bolo by to také dosť trápne, keby neriešili, lebo je to dosť očividné, asi by som si to všimla čoskoro sama. Myslím, že moji rodičia nikdy z toho nerobili nejaké drámy. Proste to bola úplne normálna informácia ako to, že dnes na raňajky bude chleba s maslom. Že som adoptovaná a že som Cigánka.

    Keď som bola mladšia, tak mi to vadilo. To bolo vtedy, keď som mala trinásť, keď bola moja biologická matka najlepšia na svete a všetci ostatní boli idioti a len ja som bola majster sveta. Ale, možno aj keby som bola Maďarka a bývam v Bratislave, tak mi to vadí rovnako.

    A bolo to tak zvnútra. Nebolo to kvôli nejakým hrozným zážitkom, že by mi niekto strašne ublížil za to, že som Cigánka. Povedali mi všeličo, ale to väčšinou neboli veci, ktoré sa ma dotýkali. Mne vtedy vadilo všetko, čo sa týkalo mojej osoby. Vadilo mi že mám kučeravé vlasy, vadilo mi, že mám veľký nos a krivé zuby, proste mi vadilo všetko, aj to, že som Cigánka.

    Navonok som s tým nemala veľký problém, lebo väčšinou si to ľudia ani nemysleli. Aj teraz, keď sa prejdem po Bratislave, v centre na mňa drvivá väčšina ľudí hovorí po anglicky. Bol taký čas, keď mi to vyhovovalo, že si myslia, že nie som Slovenka. A s tými ľuďmi som sa rozprávala aj pol hodinu po anglicky a pritom im vôbec nedošlo, že ja viem po slovensky. Čo bolo celkom zábavné, ale teraz to už proste nerobím. Keď sa so mnou niekto začne rozprávať po anglicky, tak im oznámim, že sa so mnou môžu rozprávať aj po slovensky, lebo som Slovenka. Už sa mi to stalo asi miliónkrát, ale vždy ma to prekvapí. Raz sa mi stalo, na festivale, že som sa prechádzala a nejaký týpek na mňa zakričal „kaj džas?“ po cigánsky. Ja som skoro odpadla, lebo to bolo asi prvýkrát v živote, čo to niekto prekukol, sám od seba, že som Cigánka. Vlastne mi to bolo veľmi príjemné, že to povedal. Potom som sa ho prekvapene spýtala: „Že to si ako vedel, že som Cigánka?“ a on, že to videl, nie? Asi niektorí ľudia na to majú cit, alebo neviem, možno jeho žena je Cigánka, alebo má adoptované dieťa (hahahhahahaa). Ten moment prekvapenia bol super.

  7. Ako vnímaš, keď sa píše o Rómoch v novinách?

    Ja som si to od istej chvíle prestala čítať. Mám pocit, že tam furt napíšu to isté. Keď to napíše niekto, koho poznám, tak si to prečítam. Mám pocit, že je to taký zamotaný kruh. Ale veľa sa o tom píše a každý chce o tom napísať čosi nové, alebo to napísať inak, ale v konečnom dôsledku píšu aj tak o tom istom, lebo tá problematika je stále taká istá, lebo čo tam nové napíšeš. Pamätám si nejaký článok, ktorý som si čítala a vytočil ma a povedala som si, že už si nebudem čítať veci o Cigánoch, lebo ma to iba nasiera.

  8. Ty vieš po rómsky?

    Neviem, a hrozne sa za to hanbím. Už som sa to stokrát chcela naučiť, ale zdá sa mi to akési ťažké. (hahahahah)

    Mám aj slovníky, ale ja sa tak neviem učiť jazyky. Musím sa učiť tak, že idem na to miesto a tam sa to naučím. Tak niekedy pôjdem do cigánskej osady na dva mesiace a naučím sa po cigánsky.

  9. Tebe to učenie moc nešlo v škole, čo?

    Nešlo, lebo sa mi nechcelo. Vždy som to flákala. Nemala som pocit, že sa musím učiť, radšej som chodila na koncerty, ale napríklad teraz, tie posledné dva roky na strednej, mi na tom začalo záležať. Na tom, že mám chodiť do školy a učiť sa, lebo je to vlastne dobré, vedieť niečo. Že je fajn nebyť úplne sprostý. Ale viac sa teším na vysokú školu. Budem sa učiť tie veci, ktoré ma naozaj budú zaujímať.

  10. A ako je to s vysokou školou?

    No chcela som ísť na vysokú školu do Škótska, ale pôjdem na vysokú školu v Bratislave, čo asi nebude také super.

  11. Do Škótska si chcela ísť na akú školu?

    Chcela som tam študovať sociálnu prácu. Keby som to študovala v Škótsku, mala by som z toho asi iný zážitok, ako keby som to mala študovať tu, v Bratislave. Ale keďže je takáto situácia, tak som si tu vybrala odbor predprimárne vzdelávanie. Hlavne preto, že som robila v takej škôlke s malými deťmi. Pravdepodobne to nie je vec, ktorú chcem robiť celý svoj život, ale chcem to študovať iba preto, že ma to zaujíma.

  12. Čo ťa na tom zaujíma?

    Deti. Zaujíma ma, ako sa vyvíja mozog, napríklad. Od toho, ako sa niekto narodí, až po to, keď je veľký. Zaujímajú ma ľudia, tak som si povedala, že začnem od detí. A možno raz sa dopracujem k tomu, že budem pracovať s ľuďmi.

  13. Mala si ísť na školu do Škótska, no čakáš dieťa. Aký to bol pocit?

    Pocit, že ma zobrali na tri školy do Škótska, alebo že som tehotná, hahaha?

  14. To, že si tehotná.

    Vedela som, že to nie je dobré, no ešte som nevedela, ako veľmi to nie je dobré, hahaha. Bola som veľmi prekvapená, ale naraz som ani nebola prekvapená, lebo veď to sa len tak nestane, niečo sa pred tým muselo udiať. Mala som to niekde vzadu, že taká možnosť existuje, ale tá možnosť mi pripadala absurdná. Lebo to sa mne určite nestane. Vôbec som s ňou nepočítala. Bol to veľký kindersurprise. A musela som sa rozhodnúť, čo teraz spravím. To mi na tom celom prišlo úplne najťažšie. Teraz sa rozhodni za niekoho, kto sa ešte nenarodil, či sa narodí, alebo nie. To bola celkom blbá situácia. Tak som vlastne hneď začala rozmýšľať nad tým, čo spraviť. Možnosti boli iba dve, buď sa narodí, alebo nie. Ale vybrať si z tých dvoch, to bolo to ťažké.

  15. Hm, a ako to dopadlo?

    Jediný, s kým som sa o tom rozprávala, bol otec toho dieťaťa a až potom, keď som bola rozhodnutá aj s nejakými inými ľuďmi. Oni hovorili všeličo, ale ja som už vedela, že to dieťa sa narodí. Ani neviem, čo zavážilo. Asi som mala pocit, že tá druhá možnosť nie je správna, že by to nebolo dobré rozhodnutie. Možno by mi bolo ešte horšie, keby som bola v Škótsku, na nejakej super škole so super ľuďmi a super učiteľmi na super odbore. A potom by som išla do nejakej cigánskej osady k niekomu, kto má 15 detí a by som sa cítila ako úplný debil, lebo ja som neviem prečo pred tromi rokmi svoje dieťa zabila, lebo sa mi to zrovna nehodilo, lebo som potrebovala ísť do Škótska, aby som teraz mohla byť tu.

    Ešte som si predstavila situáciu mojej sestry Verony a tú jej Žofiu. Že to je vlastne super. Že tá Žofia je proste super. A že bude asi oveľa lepšie sa budiť s tým, že prvé čo uvidím, bude moje decko, ako s tým, že sa budem s niečím vyrovnávať najbližších 5 rokov, alebo koľko.

  1. Aby sme to nenaťahovali, tak sa ešte stretneme inokedy. A budeme pokračovať. Možno mi z toho, keď si túto šupu, čo si mi teraz porozprávala, prečítam, vyvstanú nejaké otázky, ktoré mi teraz nenapadajú, lebo som blbý. A možno sa čosi zmení, tak to dokončíme inokedy. Môže byť?

    Fajn.

  2. Ešte mi povedz, ako sa máš?

    Teraz sa mám dobre. Počasie vždy ovplyvní to, akú mám náladu. A to je trochu blbé. Ale dnes je pekne, tak je to fajn. Dúfam, že túto vlastnosť po mne nezdedí moje dieťa. To by mala potom ťažké v živote. Hrozné by to bolo, keby sme potom boli doma dve, keď prší a obidvom by nám bolo blbo, hahaha.

  3. Si šťastná?

    Nemám byť prečo nešťastná, takže asi som. Teším sa na Miu. Teším sa, keď už bude vonku. Že s ňou bude sranda ako so Žofiou, ale to ešte bude trvať „nejaký ten pátek“, najprv to s ňou nebude veľká sranda. Ale možno s ňou bude sranda, no ona o tom ani nebude vedieť, hahaha.

  4. Už má meno?

    Hahaha, už mala toľko mien, ale teraz už snáď má posledné. Chcela by som, aby sa volala Mia. Teda chcela by som, aby sa volala aj inak - Gertrúda a ja by som ju volala Gerda hahahaha.

    Už som na ňu zvedavá. Teším sa na ňu.





V rozhovore sme pokračovali 20. januára, keď mala malá Mia niekoľko mesiacov.
  1. Keď sme sa stretli v lete, vravela si, že sa tešíš na to, keď ju budeš môcť chytiť a vidieť.

    To čakanie na ňu prišlo strašne dlhé a nekonečné. Keď som ju konečne držala na rukách a mohla som ju pohladkať, to bolo neuveriteľné ako úplný zázrak, zázrak života.

  2. Si unavená?

    Dnes som hrozne unavená. Ale som unavená aj tak celkovo. Predtým som bola unavená, lebo som žúrovala a teraz som unavená, lebo mám dieťa. To je taká lepšia únava. Mám z toho lepší pocit, ako keď som unavená zo žúrky, hahaha.

  3. Aké je to byť mama?

    Je to úplne super. Všetko. To dieťa je super, to aké je, to ako vyzerá, ako sa chová, to, ako vonia, čo robí. Ale je to aj vyčerpávajúce, stresujúce. Je to zatiaľ najťažšia úloha, akú som dostala, hahaha. Najťažšia úloha, akú si viem predstaviť a pritom asi aj najlepšia. Je to taká zvláštna kombinácia.

    Ťažké na tom je asi to, že mám pocit, že musím byť pre to dieťa najlepšia a sú situácie, keď si myslím, že to tak nie je. Tie situácie sú najťažšie, keď mám pocit, že to nezvládam, alebo že nie som dosť dobrá matka, alebo že nie som dosť schopná. Ale to mi len tak občas napadne, nie je to tak stále. A vtedy mám taký pocit, že ooooojejdeee, do čoho som sa to namočila, veď mám takéto dieťa - „Čau Mia, si dojedla? Poď si odgrgnúť. Si šťastná?“

  4. Čím je pre Teba rodina?

    Teraz je pre mňa moja rodina všetko, teda Mia, Martin a Lukáš. Tým teraz žijeme najviac. Kým je ona taká maličká, tak vlastne úplne všetko, čo robím a nad čím rozmýšľam a čo plánujem sú veci, ktoré sa týkajú rodiny. Nie je to tak, že idem teraz napísať projekt, alebo spraviť niečo pre svoj osobnostný rozvoj, lebo sa mi chce. Ale idem spraviť čosi pre svoju rodinu, aby sa moje dieťa a moje druhé nevlastné dieťa a môj muž mali dobre, a tým pádom aj ja som sa mala dobre.

  5. Keď sme sa rozprávali v lete, tak si vravela, že keď si čakala Miu, začala si inak rozmýšľať o svojej biologickej mame. Ako je to teraz?

    Aj pri pôrode som nad tým rozmýšľala. Keďže som rodila dlho, tak som mala dosť času rozmýšľať nad rôznymi vecami a toto bola jedna z nich. Že aký to musel byť človek tá moja mama, alebo že ako to vôbec dokázala, dať do toho toľko energie, len aby to dieťa bolo na svete, všetko absolvovať a potom sa na to vykašľať, dokázať sa na to vykašľať. Že po tom všetkom - a nie je to málo podľa mňa - priviesť niekoho na svet, sa ho vzdať. Odísť. Neviem si predstaviť, že by som sa po Miinom 23 hodinovom pôrode zdvihla a odišla, že dovi, už ma to prestalo baviť, hahaha. Potom som o nej rozmýšľala z tej druhej stránky, že áno, vykašlala si sa na to, ale toto si zažila pre to, aby som sa ja narodila a to je super.

  1. Chcela by si mať ešte deti?

    Určite. Je to taký zázrak a to je krásne. Je super sa pozerať, ako sa učí nové veci, že sa smeje, že sa teší, že nás rozoznáva. Občas mám aj pocit, že vyzerá trochu ako ja, nie len ako tatino. Ja som sa nikdy na nikoho z mojej rodiny nepodobala a teraz sa niekto podobá na mňa, to je úžasné. A keď budem mať niekedy ďalšie deti, tak sa tiež budú na mňa podobať a viacej ľudí sa bude na mňa podobať.

  2. A chcela by si mať aj také, ktoré sa na teba nebude podobať?

    Áno, chcela a to bude tiež super. Mám pocit, že by som chcela posúvať ten mesidž ďalej. Chcela by som mať ešte nejaké svoje dieťa a potom by som si chcela adoptovať.

  3. A ako sa vlastne máš?

    Zvláštne, ako často sa ma to ľudia pýtajú. Myslím že sa mám dobre. Mám sa dobre, lebo mám dieťa, o ktorom každý hovorí, že je krásne. Lebo mám zdravé dieťa a teším sa z toho. Ale pri tom som z toho aj unavená a niekedy mám chuť vykašlať sa na všetko, kúpiť fľašu vína a ísť s kamošmi niekam k Dunaju, tam sa hrozne ožrať a ísť domov a na druhý deň spať do dvanástej. Pritom to nemôžem urobiť. Keď Mia nevie zaspať a mne sa už krížia oči a som z toho uspávania unavená a Mia vrieska, tak vtedy mi to tiež napadne, že by som šla niekam s kamarátmi. Sú také a také dni.

    Niekedy mám chuť urobiť čosi také, čo by bolo primerané môjmu veku, hahaha, a to by bolo asi toto.

  4. Mať dieťa nie je primerané tvojmu veku?

    To je individuálne. Každý by povedal niečo iné. Je to primerané, lebo aj keby nebolo, tak už to nezmeníme. Mia je tu a ja som jej mama. Niekto by povedal, áno je to super, som pripravená na to byť mama v dvadsiatich rokoch, a niekto by povedal, nie nie je to super a ešte by som chcela mať dva roky na to, aby som sa mohla ožierať s mojimi kamarátmi. Asi to má každý inak. Ale ja by som si kľudne ešte dala také dva roky s kamošmi, mať ešte nejaký priestor. Lebo som bola niekoho dcéra a potom som hneď bola niekoho matka. Asi by bolo super, keby medzi tým bol nejaký čas viesť samu seba. Mňa niekto viedol 18 rokov a teraz mám ja viesť Miu. Možno keby som mala priestor viesť chvíľu samu seba, bolo by jednoduchšie viesť potom Miu, alebo by som v tom možno bola istejšia. Možno by som bola viac dospelá, hahaha, keby som tam mala ten čas vyriešiť samu seba.

Mária Michalová

Mária Michalová má 20 rokov. Jej adoptívnymi rodičmi sú Vladimír a Jana Michalovci. Má tri sestry. Po štúdiu na bilingválnom gymnáziu sa jej narodila dcéra Mia. Diaľkovo študuje na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Ako dobrovoľníčka sa venovala deťom v detských domovoch.

Tento rozhovor ste mohli čítať preto, lebo sa venujeme témam, ktoré považujeme za dôležité, témam ktoré máme radi.
Pomôžte nám pokračovať v tom.

Podporte nás


Späť na tému Rodina