Riaditeľka detského domova: „Domovy sme chceli zrušiť. V tejto krajine sa to však nedá“
Renáta Matejová po trojročnej práci detskej sestričky vyštudovala špeciálnu pedagogiku. Po sedemročnej rodičovskej dovolenke, nastúpila do Návratu, ktorý v tom čase tvorili traja nadšenci. Po štrnástich rokoch zmysluplnej práce v mimovládnom sektore prešla do štátneho detského domova, kde pracuje päť rokov na pozícii riaditeľky.
Rozhovor a fotografia: Anna Kratochvílová. Korektúra: Luďka Kratochvílová.
-
Čo robíte ako riaditeľka detského domova? Aká je vaša náplň práce?
Ja ako riaditeľka musím zabezpečiť, aby celý detský domov fungoval. Aby o všetky deti, ktoré detský domov má, bolo dobre postarané. To je jasná a základná vec. Ale popritom mám ešte ďalšie zvláštne povinnosti, ako napríklad zodpovednosť za ekonomiku, spravovanie budovy, zodpovednosť za zamestnancov, z čoho vyplývajú rôzne ďalšie povinnosti, o ktorých som ani netušila, keď som do toho išla.
-
Máte zodpovednosť aj za výber adoptívnych rodičov?
Časť detí, ktoré prídu do nášho domova v ňom ostáva a časť odchádza do rodín. Máme tu okolo sto detí. 24 nám minulý rok prišlo a 24 išlo ďalej, čiže do adopcie alebo do pestúnstva. Adoptívne rodiny prichádzajú pripravené a skontaktované s dieťaťom cez papiere. Takýto kontakt zabezpečuje vybraný úrad, ale napríklad aj Návrat. Tam si dieťa vyberú podľa „papierov“. My už len zabezpečíme ďalšie informácie a takzvanú interakciu, osobný kontakt. To znamená napríklad, aby spôsob spoznávania prebehol čo najpríjemnejšie.
-
Ako je to s profesionálnym rodičovstvom?
Profesionálni rodičia sú zamestnanci nášho detského domova. Je to niečo medzi rodičovstvom a zamestnaním. Z môjho pohľadu, sú to naši zamestnanci. Vyše tretina zamestnancov detského domova sú profesionálni rodičia , ktorí sa starajú o naše deti doma. Dve tretiny sú ostatní zamestnanci. Napríklad ekonomickí, prevádzkoví, sociálni pracovníci, vychovávatelia, psychológovia.
-
Čo je profesionálne rodičovstvo?
Z hľadiska zákona je to zamestnanecký pomer, keď je človek prijatý na zmluvu. Urobí si konkrétnu prípravu a musí mať maturitu. Príde na pohovor a keď ho prijmeme, tak podpíšeme zmluvu, že je náš zamestnanec.
Z hľadiska vývoja, ktorý sme s nimi za tie roky zažili, sú dva typy profesionálneho rodičovstva. Prvý typ sú ľudia, ktorí si zoberú dieťa, ktoré je nejakým spôsobom znevýhodnené a tam je predpoklad, že to dieťa už nepôjde ďalej do adopcie ale ostane v tejto rodine. Nebol to zámer, ani to tak nebolo myslené, ale ono to tak jednoducho je. Tie deti tam jednoducho zostanú. Druhý typ sú ľudia, ktorí sa starajú väčšinou o malé bábätká. Tieto deti sú v rodine iba niekoľko mesiacov a potom idú ďalej do adoptívnej rodiny. V takýchto rodinách sa za rok vystrieda aj niekoľko detí.
-
Aký majú plat profesionálni rodičia?
Je to výška minimálnej mzdy vynásobená koeficientom 1,4. Ich plat sa nezdvojnásobuje, ak majú ďalšie dieťa v starostlivosti. Rodina ale však dostáva príplatok za druhé dieťa a každé ďalšie. Štyri by už nemali byť, iba ak sú to súrodenci. Potom existujú ešte príplatky za to či je v škôlke, alebo nie, alebo keď je to dieťa postihnuté.
-
Podľa vás je to plat adekvátny práci, ktorú robia profesionálni rodičia?
(smiech) No nie, jasné že nie. Je to vlastne 24hodinová práca. Ten plat je postavený na osem hodín. V podstate sa všetci tvárime, že robia osem hodín. Ale nerobia osem hodín, veď to je jasné.
-
Ako sa dostane dieťa do detského domova?
Dostanú sa sem deti v rôznom veku. Od novorodencov, až napríklad po trinásťročné dieťa, ktoré ideme teraz prijať. Novorodenci sa zväčša dostanú do domova tak, že mama odíde z pôrodnice a nechá tam dieťa. Niekedy podpíše súhlas na adopciu a niekedy nepodpíše. Dieťa z pôrodnice príde sem. Toto je veľmi častá situácia pri bábätkách. Ďalší dôvod umiestnenia malého dieťaťa do domova je, že sa vyhodnotí, že dieťa žije v rodine v podmienkach, ktoré sú pre neho rizikové. Takže sa dieťa odoberie rodine. Nemalo by to byť z bytových dôvodov. Ale samozrejme, že to je veľmi často v podtóne toho rozhodnutia, aj keď v rozsudku to nie je napísané. Jednoducho, keď nemajú kde bývať... Ale pravdepodobne v takých situáciách to nebýva jediný dôvod a väčšinou sa v rodine nazbierajú aj ďalšie problémy. Často je to dôvod, že rodičia sami vyrastali v domove, alebo vyrastali v podmienkach, že to bolo na „spadnutie“, že sa dostanú do detského domova. Jednoducho nemajú podmienky na to, aby sa starali o deti. Niekedy to býva tak, že o dieťa sa staral niekto z rodiny, napríklad starí rodičia a potom to už nezvládajú kvôli veku a tomu, že sa starajú aj o ďalších súrodencov. Nedá sa to však povedať všeobecne, každé dieťa má iný príbeh za sebou.
-
Marek Roháček v rozhovore hovoril, že to je ďalšia činnosť Návratu, keď sa snažia pracovať s biologickou rodinou, aby sa podmienky v nej zlepšili a dieťa v rodine mohlo ostať. Vy ako detský domov tiež viete pracovať, alebo pracujete s biologickou rodinou?
Áno. Máme sociálne pracovníčky a psychologičky. Snažíme sa vnímať, v akej situácii sú tie rodiny a snažíme sa to zohľadňovať. Ponúkame im, aby sa čo najčastejšie s dieťaťom videli a aby s ním neprerušili kontakt. Keď je tam aspoň nejaký záujem o dieťa, aby sme to nepokazili. Niekedy, keď sa podmienky, v ktorých rodina žije, upravia, tak hľadáme spôsob, ako dieťa dať späť domov v spolupráci s kuratelou a sme radi, keď sa to podarí. Sú situácie, keď sme aj my nahnevaní, že dieťa prišlo do detského domova, lebo vidíme, že to nebola taká situácia, aby bolo odobrané z rodiny. Stačila by veľmi malá pomoc rodine, aby splnila podmienky na to, aby dieťa ostalo doma. Tiež sú situácie, keď vidíme, že je to nevyhnutné, aby bolo dieťa odobrané, ale je jasné, že sa veľa zanedbalo v rodine a mohlo sa im pomôcť skôr a dieťa tam mohlo ostať.
-
Mám pocit, ako keby na Slovensku chýbala presne táto forma pomoci. Napríklad úrad alebo organizácia, ktorá by sa venovala pomoci sociálne slabším rodinám. Aby rodiny ostali rodinami.
Často sa to tak prezentuje v médiách, keď sa stane nejaká tragédia, že kde boli tí z tej sociálky. Ale keďže som, už teraz aj ja štátna úradníčka, začala som byť na to citlivá. Ono to je totiž veľmi ťažká práca. Napríklad neviem, či by som ju dokázala robiť. Sociálne pracovníčky majú veľmi veľa klientov a veľmi málo podpory zo strany štátu. Často nemajú auto a ani ochranu a vybavenie na to, aby mohli robiť túto prácu jednoduchšie. Pri tom množstve, koľko majú rodín, sa to podľa mňa ani nedá robiť dostatočne kvalitne. Na druhej strane je pravda, že keď sa ich opýtate, či by neprivítali nejakú pomoc, tak vám povedia, že to je v poriadku tak, ako to je. Nevedia povedať, čo iné by sa dalo robiť pre rodiny, ako to, čo ony robia. Je to ťažká téma. Sociálne pracovníčky majú pocit, že keď im do toho niekto iný vstupuje, napríklad mimovládky, tak ich kritizuje. Ani medzi sociálnymi pracovníčkami nie je to povedomie, že pomoc takýmto rodinám môže mať rôzne formy a rôzne podoby. Že pomoc môže byť od tej podpornej, až po tú kontrolnú. Že aj tá kontrolná činnosť je potrebná napríklad na to, aby sa neubližovalo deťom. Že to jednoducho musí byť. Ja to tiež nemám rada, ale aj my musíme kontrolovať, ako sa ľudia starajú o deti. Chýba tu pomoc rodinám a špeciálne programy na ich podporu, aby dokázali ostať rodinou a nemuseli ich deti ísť do detského domova. Vždy je to na ľuďoch. U nás je zmes nejakej tradície toho, že niektoré veci tu neboli zavedené, ako napríklad sociálne bývanie s konkrétnym typom ochrany a podporou alebo povinné programy, kde by sa iné rodiny zúčastňovali pred tým, než sa im odoberie dieťa z rodiny.
-
Dajú sa pomenovať najčastejšie problémy rodín, z ktorých deti idú do detského domova?
Jeden problém je, keď sa do rodiny narodí dieťa s ťažkým ochorením alebo postihnutím. Toho sa mnohí rodičia zľaknú ale máme aj takých rodičov, ktorí sa pokúsili o takéto dieťa starať doma, ale jednoducho to bolo strašne namáhavé. To je jedna skupina detí. Potom sú tu deti, ktorých rodičia tiež vyrastali v detskom domove. To je veľmi veľká skupina detí. To sú vlastne mamy a otcovia, ktorí žijú takým spôsobom života, že sú napríklad závislí od alkoholu alebo drog, menia často partnerov, striedajú bývanie a páchajú drobnú trestnú činnosť. Aj medzi nimi sú však rodičia, ktorí majú radi svoje deti, ale sú to jednoducho nešťastníci. Niektorí chodia navštevovať svoje deti pravidelne a niektorí tu nikdy neboli. Máme pár takých detí, o ktorých rodičoch vôbec netušíme, kde sú.
-
Prečo je to tak, že rodičia detí, čo sú u vás v domove sú ľudia, ktorí tiež vyrastali v detskom domove? Prečo je to akoby začarovaný kruh?
(dlhé ticho) Často takíto rodičia nevedia vytvárať trvalé vzťahy. Napríklad partnerské, ale ani vzťah so svojím dieťaťom. Sú to často veľmi dôverčiví ľudia, ktorí ľahko „naletia“ aj takým ľudom, ktorí im potom ubližujú. Často sú to práve ženy, ktorým sa takáto vzťahová situácia opakuje. Vyberú si zlých partnerov. Súčasťou toho je, že nevedia vydržať pri ničom ani pri práci, ani pri partnerovi, alebo nevedia hradiť platby za bývanie. Nemajú v sebe stálosť, nevedia byť zodpovední, a to sa vtedy veľmi ťažko buduje, alebo udržuje rodina. Mnohí svoje deti majú radi, ale možno práve tým, že zažili sami detský domov, nepovažujú to za až také strašné ublíženie dieťaťu. Ale máme tu napríklad jedno dieťa, ktoré povedalo, že v živote nedopustí, aby nejaké dieťa z jeho rodiny išlo do domova. To je veľmi zrelý názor, to poznanie, že domov nie je dobrý. Ale mnohí to nemajú takto. Majú skúsenosť, že ich dieťaťu sa tu darí, dajú mu najesť, má tu zdravotnú starostlivosť, má oblečenie a školu. Niekedy je to pre mňa až príliš dojímavé, keď tí rodičia sem prídu na návštevu a niekedy mi to aj tak povedia, že sa nám poďakujú za starostlivosť o ich deti. Je to smutno milé, keď to vnímajú, že sa im o deti dobre staráme. Ale nie je to tak vždy, sú tu napríklad aj také mamy, ktorým to trhá srdce, že musia mať dieťa v domove, a to si tu teda s nimi aj poplačeme.
-
A tie deti, čo sú teraz u vás domove, budú mať v dospelosti tiež ďalšie deti, ktoré pôjdu do detského domova?
Ja dúfam, že už nie.
-
Čo sa dá proti tomu robiť?
Odpoveďou sú vzťahy. Budem teraz patetická, ale naozaj verím v to, že to je v niečom iná generácia domováckych detí. Bezvzťahovosť toho najzraniteľnejšieho obdobia, keď deti ležali v postieľkach a staral sa o ne striedajúci sa personál, tak to už teraz nemáme. V našom domove to teda určite nemáme. Som si istá, že keď my sme tu mali dieťa, pokiaľ len sa trochu dalo, tak išlo čo najskôr do rodín. A na to som hrdá. Máme veľa detí s rôznymi diagnózami umiestnené v rodinách, lebo vzťah je taký dôležitý, že keď prešvihneme ten najdôležitejší vek dieťaťa a nebude v profesionálnej rodine, tak to už nedobehneme. Často máme takéto deti umiestnené v rodinách, že je to až na hranici zvládnutia tou rodinou a my sa ich snažíme všelijako podporovať napríklad poradenstvom alebo materiálnou či finančnou podporou.
-
Je teda zrejmé, že by bolo najlepšie, keby žiadne dieťa nevyrastalo v detskom domove. Je to utopistická predstava?
Ja som pracovala v Návrate 14 rokov. Chceli sme zrušiť detské domovy, ale to sa nepodarilo. Tak som teda teraz tu. V detskom domove. Jednoducho je to tak, že systém, keď dieťa z nefungujúcej rodiny je umiestnené do detského domova je v tejto krajine natoľko zabehnutý, že si myslím, že zrušenia detských domovov sa už ja nedožijem. Môžem, ale aspoň ovplyvniť to, aká bude podoba tohto konkrétneho detského domova. Dala som si realistický cieľ. Lebo mať cieľ, že nebudú detské domovy, je síce pekné, ale v tejto krajine je to teraz neuskutočniteľné. Celý systém je totiž tak nastavený. Napríklad až po sudcov, ktorí sa na konci návrhu opýtajú sociálnej pracovníčky, že do ktorého detského domova dieťa zveríme.
-
Dá sa povedať, že je dobré pre spoločnosť, aby deti nevyrastali v detskom domove?
Určite. Ako by som to povedala? Keď človek nevyrastá v detskom domove, je použiteľnejší pre spoločnosť. Nie sú napríklad poberatelia ďalších sociálnych dávok a služieb. Je oveľa lepšie, keď sa vedia ľudia o seba postarať, čo sa často ľudia z domova nevedia. Tiež je lacnejšie pre štát, keď nie sú detské domovy, ale keď sú deti v rodinách.
-
Aké sú problémy, ktoré majú deti z vášho detského domova v školách, do ktorých chodia?
V školách, do ktorých naše deti chodia, to popisujú tak, že sú to deti, ktoré robia problémy. Neposlúchajú, sú výbušné, nevedia sa ovládať, hneď sa pobijú, vyskočia aj na učiteľa. Chcú byť stredobodom pozornosti. Keď to rozoberáme vždy nájdeme príčinu, prečo sa tak stalo. Iba k nim treba inak pristupovať. Netreba ich vyprovokovať (ja budem vždy brániť to dieťa), netreba mu robiť veci, čo to dieťa nemá rado. Niektoré deti napríklad nemajú rady dotyky. Akonáhle mu učiteľ niečo prikáže a dotkne sa ho, alebo ho chytí, dieťa ide do afektu, a to treba vedieť. Ono to všetko vychádza z toho, odkiaľ tie deti pochádzajú a čo si odžili.
-
Hovorili ste, že minulý rok 24 detí prišlo do domova a 24 detí išlo z domova do rodín. Aké sú tie deti, ktoré u vás ostávajú?
Tie, čo tu ostávajú, sú ťažko postihnuté deti. Máme tu skupinu detí, o ktoré sa starajú zdravotné sestry. Sú to deti, ktoré ani nemôžu žiť v inom prostredí ako v domove. Sú kŕmené cez sondu, sú pod kyslíkom, musia byť denne ošetrované a kúpané tak, že ich dvaja ľudia dvíhajú. O niektoré tieto deti sa určitý čas starali aj rodičia, ale napríklad sa im natoľko zhoršil zdravotný stav, že si už na to netrúfajú, niekoľkokrát mali doma záchranku. Je to veľká záťaž pre rodiča. Ďalšia skupina sú veľké deti, ktoré v domove vyrástli a nedostali sa odtiaľto do náhradnej rodiny. Čím sú staršie, tým je náročnejšie nájsť im vhodnú rodinu. A napokon sú tu deti, ktoré prišli staršie a ostali v pravidelnom kontakte s rodičmi a svojou rodinou a už si ani nevedia predstaviť, že by ešte išli do nejakej náhradnej rodiny. Tie nám rovno povedia „nie že ma dáte do rodiny“ a my ich želanie rešpektujeme. Niekedy sa staršie deti jednoduchšie prispôsobujú životu v domove ako v novej rodine. Ja rozumiem, že nechcú.
-
Prečo je dôležité, aby sa novorodenci čo najskôr naviazali na jednu osobu? Prečo v tejto veci ide tak veľmi o čas?
Väčšinou sa nám podarí, že bábätká v ten deň, keď prídu z pôrodnice, idú rovno do adoptívnej rodiny. Niekedy sa stane, že nemáme hneď pripravenú rodinu. Vtedy ostanú krátky čas na oddelení, ale nemáme to veľmi radi. A prečo je to najdôležitejšie? Ide o to, že to je najjednoduchší a najprirodzenejší spôsob, ako dieťa ľúbiť. Ako sa na neho naviazať. A to je vzájomné. Dospelý človek musí byť prvý, ktorý sa naviaže na dieťa. Dieťa sa potom naviaže na ľúbiaceho dospelého. Pripútavacie správanie je veľmi prirodzené u každého dospelého. Materské pudy sú v nás všetkých, aj v otcoch, a toto nám nedovolí, aby dieťa plakalo a aby sme ho nechali opustené v postieľke, hladné či pocikané. Dá sa povedať, že v tomto veku je životne dôležité, aby sa dieťa naviazalo. V tomto skorom veku má dieťa na priviazanie sa najväčšiu chuť a to treba využiť. Je dôležité, aby človek, čo si dieťatko berie, to robil srdcom. Pri starších deťoch je to už ťažšie. Väčšie dieťa nemusí vždy sadnúť do rodiny a nemusí sa proces pripútavania spustiť sám. Väčšie deti už môžu byť naozaj zranené z dovtedajšieho života. S takýmito zraneniami už treba pracovať odborne. Jednoducho nič lepšie nie je, ako láskavá opatera bábätka.
-
Ďalšia téma je obdobie puberty adoptovaných detí. Tieto deti majú problém aj s adoptívnou aj s biologickou rodinou. Stáva sa to aj v prípade, keď sú tieto deti adoptované od malinkého bábätka. Prečo to tak je?
Možno to bude znieť zle, ale mne sa tak zdá, ako keby to ani inak nemohlo byť. Tie deti majú naozaj o problém viac. Tým, že dostali tú lásku, tak sa mohli rozvinúť, byť citlivé a vnímavé, ale práve pre to, že sú citlivé a vnímavé, tak budú vnímať aj to, že majú ešte dáku osobu, ktorá je mamou a je nejaký dôvod, prečo ich nechcela. Takže ak sú tie deti múdre a vybavené emocionalitou, tak musia prísť k tejto otázke a nejako si to vyriešiť. Tomu sa podľa mňa nedá zabrániť. Podľa mňa to je aj znak toho, že je dieťa citlivé. Ak je dieťa citovo nerozvinuté, tak možno ani nad tým nerozmýšľa. Ale takých deti je veľmi málo. Máme jedného chlapčeka, ktorý je veľmi mentálne postihnutý. Nikdy svoju mamu nepoznal a len raz bol chvíľu v rodine, ale vrátili ho. A on z času na čas má otázku, že ako to, že nie je u mamy a či mu ešte nejakú mamu nájdeme?
-
Ak by som si išla adoptovať dieťa, myslím, že práve toto by bola moja najväčšia obava. Nie ani z ťažšieho pripútavania, možných vrodených problémov alebo z faktu, že je dieťa rómske, ale z toho, že po tom, čo som ho od narodenia ľúbila, sa po tých šestnástich rokoch odo mňa odpúta.
Ono je to naozaj ťažké. Je to fakt, stáva sa to. Ale vklad lásky do dieťaťa, to tam ostane už navždy. Aj keď s vami už nebude žiť. K tomu sa nedá viac povedať. Nemôžeme to vyčítať dieťaťu, iba životu samotnému.