Najčastejšou pohnútkou ísť pracovať do zahraničia sa javí zvýšenie finančného príjmu rodiny.

Ekonomické dôvody boli kľúčové aj u mladších žien aj u starších žien. Pri nietkorých ženách sa vyskytovala situácia, že bol partner nezamestnaný, tak museli situáciu v domácnosti riešiť ženy. Veľmi často boli ženy hýbateľky, proste nečakali, bolo treba riešiť situáciu, tak sa rozhodli a išli.

Pri starších ženách bola dôvodom odchodu do Rakúska diskriminácia, stratili prácu a už si nevedeli nijakú nájsť, boli dlhodobo nezamestnané, zároveň to pre ne bola možnosť posunúť sa osobnostne niekam ďalej.

Zaujímavosť je taká, že pri rozhodnutí ísť pracovať ako opatrovateľa do zahraničia, bolo vždy prepojenie na rodinu, kamarátky alebo susedky. Neboli inšpirované inzerátom, alebo to nebolo niečo, čo by si ony samy vysnívali, ale vnímali v tom kontexte a priestore, kde sa pohybovali, že niektoré ženy to robia. Tak sa vlastne popýtali, videli v tom príležitosť, alebo sa im to až zapáčilo, a šli za tým. Pre mnohé to bolo núdzové riešenie.

Ako sa vyrovnávali ženy, ktoré mali doma neplnoleté deti s tým, že od nich na dva týždne v mesiaci odchádzajú?

Naša spoločnosť je stále vo vzťahu k rodovým rolám skôr tradičná, teda že ženy sú považované za strážkyne „domáceho krbu“, že by to mali byť hlavne ony, ktoré by sa mali mať zodpovednosť za domácnosť a byť primárne zodpovedné aj za starostlivosť o deti. S týmto vnímaním sa museli mnohé z nich konfrontovať. Nehľadiac na to, že samé často vnímali odchod rodiny za prácou ako svoje zlyhanie, že odchádzajú od detí. Možno aj z tohto pocitu a zo skúsenosti, že muž neprevezme všetky „tradične ženské“ práce, pranie, varenie, istú starostlivosť o deti, zostávajú opatrovateľky primárne zodpovedné za domácnosť na Slovensku. Iba dočasne ju dajú do nekompletnej zodpovednosti niekomu. Predtým než odídu, tak sa snažia všetko pripraviť a nachystať, navariť a jedlo zamraziť, postarať sa proste o čo najviac domácich prác. A keď sa vrátia, tak sa snažia všetko zanedbané jednoducho dobehnúť. Naše opatrovateľky sú v kontexte pracovníčok v domácnosti vo svete špecifické, lebo majú možnosť dochádzať na relatívne krátky čas, dva týždne tam a dva týždne doma. Preto ich oveľa menej chodí pracovať do vzdialenejších krajín ako je Rakúsko, lebo by tam museli byť dlhšie, ale to by nevyhovovalo rodine a spôsobu riadenia domácnosti. Sú to vhodné podmienky na takúto migráciu.

Ako sú vnímané v Rakúsku?

Slovenka, ktorá si založila v Rakúsku agentúru, sprostredkúvajúcu prácu opatrovateľkám, mi v rozhovore zdôraznila, že Slovenky majú spomedzi opatrovateliek v Rakúsku najlepšie renomé. Sú vnímané ako najčistotnejšie, najpracovitejšie, najzodpovednejšie v porovnaní so ženami z iných krajín, ktoré robia túto prácu, napríklad z Ukrajiny, Rumunska a Bulharska, a teda sú najžiadanejšie. V súčasnosti tvoria Slovenky 70 % percent všetkých opatrovateliek v Rakúsku.

Kto ich nahrádza doma, keď sú preč a muži ich často nedokážu plnohodnotne zastúpiť?

Čo sa týka regionalizácie, tak to je ako?

Dominuje samozrejme Košický kraj 18% a Prešovský kraj 20 %. Z Bratislavy 8 %. To sú údaje za rok 2011.

Existujú oficiálne štatistiky?

Sú dva tipy údajov. Jeden je výskum Miloslava Bahnu. On mal vzorku 150 žien a to bola jedna z otázok, že odkiaľ pochádzajú. Druhým zdrojom je prieskum realizovaný Štatistickým úradom Slovenskej republiky Výberové zisťovanie pracovných síl.

Priamo z Bratislavy som mala respondentku, ktorá bol VŠ vzdelaná a bola novinárka, stratila prácu krátko pred päťdesiatkou a ďalšiu si nenašla, tak šla robiť do Rakúska. To potvrdzuje teóriu, že zrelšie ženy, sú, čo sa práce týka, diskriminované aj na západnom Slovensku. Je to pre ne riešenie núdzovej situácie. Aj moja kaderníčka chce ísť robiť opatrovateľku a chce si spraviť opatrovateľský kurz.

Aké si mala pocity pri rozprávaní sa s týmito ženami?

Niektoré z tých žien, ktoré sa mi ozvali, sa potrebovali hlavne vyrozprávať. Mali potrebu povedať, že to nie je také „ružové“. Keď sa na to človek pozrie zvrchu, tak je to vlastne celkom fajn, rieši sa problém s nezamestnanosťou, príjem je pomerne slušný, dva týždne sú tam a dva doma s rodinou. Ale nie je to také neproblematické. Stráviť čas a pracovať v podstate 24 hodín so starými ľudmi na sklonku života v rôznych stavoch samostatnosti a zdravotnej situácie je dosť psychicky aj fyzicky náročné. Aj samotná potreba emocionálneho zaangažovania sa, teda „mať opatrovanú osobu rád“, je za okolnosti starostlivosti o túto osobu na sklonku jej života, keď následne umiera, niečo nesmierne psychicky náročné. Opatrovateľka je aj často izolovaná od ľudí len s touto opatrovanou osobou. Nie je to práca pre každého. Druhou vecou je nutnosť vysporiadať sa aj s už spomínaným odlúčením od rodiny a blízkych. Nie každý sa s tým dokáže vyrovnať. A práve toto mi mnohé z tých žien potrebovali vyrozprávať. Chceli povedať svoj príbeh, často to, čo sa im udialo na pracovisku v Rakúsku, krivdy a neprávosti.

Vychádzalo mi z toho, že zrelšie ženy, na ktoré nebol taký tlak ̵ rodina a povinnosti doma ̵ sa s tým vyrovnávali trochu lepšie. Že to bol pre ne nový životný rozmer. Cítili sa posilnené skúsenosťou, že sa naučili jazyk a obstáli v zahraničí. Niektoré mi hovorili s hrdosťou, že ich v dedine volajú Rakúšanka. Spokojnosť bolo vidno aj na tom, ako sa o seba starajú. Keď som sa ich pýtala, akým spôsobom míňajú nadobudnuté prostriedky, spomínali, že konečne majú čas na seba, doprajú si wellness pobyty s kamarátkami, dovolenky s manželom. Hoci som partnerské vzťahy mala podávané iba jednostranne, zrelšie ženy to vnímali odlúčenie pozitívne, že to osviežilo vzťah, sú si s manželom či partnerom vzácnejší, tešia sa na seba a nezažívajú stereotyp, ktorý dovtedy bol. Majú pocit, že je život plnší.

To sú však ženy, ktoré už majú dospelé deti a žijú buď v páre alebo samy. Mladšie s deťmi to nesú ako?

Niektoré z nich to znášali veľmi ťažko, nielen odlúčenie o detí, ale aj odlúčenie od partnera. Existujú internetové fóra, na ktorých si ženy píšu o práci v zahraničí. Niečo ako Modrý koník pre ženy na materskej, len je to o a pre opatrovateľky. Tam sa dočítajú rôzne príbehy o tom, ako sa komu rozpadol vzťah, aké to je ťažké pre deti, ako to nie každá domácnosť zvládne. Takže mnohé ženy sa boja o partnerské vzťahy.

Prekvapivé pre mňa bolo, že často aj muži chodili do zahraničia a že sa s partnerkou striedali, deti boli so starými rodičmi. Keďže sa takmer nestretávali, vraveli, že strácali zmyslel života. Jedna z mojich respondentiek sa práve z týchto dôvodov vzdala tejto práce, jej manžel totiž získal stabilný príjem v zahraničí a vnímala to tak, že ju deti potrebujú.

Nevraveli sme ešte o tom, ako to vplýva na deti. Z rozhovorov, ktoré som viedol s učiteľom a dvoma opatrovateľkami, sa javí, že to na deti vplýva negatívne. Aká je tvoja skúsenosť?

Z rôznych výskumov v zahraničí je dokázané, že existujú reálne negatívne dopady na deti, ktorých matky odchádzajú za prácou na dlhší čas z domu, na Slovensku to nebude výnimkou. Z rozhovorov mi vyplýva, že sa v škole zhoršuje prospech detí, učitelia sa sťažujú na ťažkosti so správaním detí. Deti sa inak správajú, keď je matka doma a keď doma nie je. Je to jednoducho veľmi cítiť. Aby to však bolo exaktne potvrdené a aby sa zistilo, ako to presne vplýva, to by musel byť urobený samostatný výskum.

Sú aj pozitívne dopady takejto práce?

Určite sú. Najmä v tom, že domácnosti táto práca pomáha riešiť nejakú ťažkú finančnú situáciu, ktorá v regióne, kde žijú, by bola často bez vycestovania za prácou neriešiteľná. Pozitívnym dopadom môže byť aj to, že ženám stúpne sebavedomie, najmä tým starším. Za hranicami to určite pociťujú tiež. Pozitívny dopad je aj to, že sa takto rieši deficit starostlivosti o seniorov v Rakúsku. Pre nich to je veľmi výhodné. Je otázne, čo bude z tohto hľadiska u nás za dvadsať rokov. Pre seniora, ktorý vyžaduje starostlivosť, je veľkým pozitívom byť v domácom prostredí a mať 24 hodinovú starostlivosť. Dobré je to aj pre jeho rodinu. Ale to je pozitívny dopad v zahraničí. Pre domácnosť na Slovensku je to okrem finančnej pomoci asi už len výzva na posilnenie rodiny, jej vzťahov, ako sa k tomu postavia partneri a všetci členovia rodiny, že dá sa fungovať aj v takomto modeli.

Pre mnohých je Slovensko tradične krajina emigrácie. Posledných 200 rokov odchádzali za prácou hlavne muži, máme už akosi ten vzorec v sebe. Teraz odchádzajú ženy. Modely rodiny môžu byť rôzne, a hoci to nie je ideálne, myslím, že to je výzva s ktorou treba pracovať.

Koľko žien ̵ opatrovateliek ̵ pracuje v zahraničí?

V roku 2006 to bolo približne trinásťtisíc opatrovateliek zo Slovenska, teraz ich je cez tridsaťtisíc. Najviac to narástlo, keď prišla ekonomická kríza, to bolo veľmi cítiť.

Prvé opatrovateľky, ktoré odchádzali, mali veľmi často zdravotnú školu, boli to zdravotné sestry, ich podiel v čase sa zmenšoval. Potvrdzuje to aj výskum a analýzy Miloslava Bahnu. V súčasnosti ubúda medzi opatrovateľkami zdravotnícky vzdelaných žien, naopak narastá zastúpenie rekvalifikovaných žien.

Kde sú začiatky tohto fenoménu, ak to tak hrubo môžem nazvať?

Začalo to koncom 90. rokov a súviselo to aj so zmenou zákonov v Rakúsku, kde vláda uzákonila takzvaný príspevok na opatrovanú osobu v domácnosti. V Rakúsku začala spoločnosť totiž starnúť oveľa skôr ako u nás a majú lepšie prepracované modely sociálnej starostlivosti o seniorov. Vďaka týmto príspevkom sa dalo opatrovanie starých ľudí riešiť aj priamo v domácnostiach. Zároveň je tu už od začiatku 90. rokov akási tradícia, skúsenosť pracovať v Rakúsku, mnoho žien ovládalo nemčinu na základnom stupni. Najprv to fungovalo tak pololegálne, nebolo to úplne na čierno. Sprostredkovaniu práce sa venovali charity, ktoré pod rúškom vreckového sprostredkovali čosi ako AuPair-kultúrnu výmenu, kedy príde nejaká migrantka, ktorá bude ostávať s rodinou, pomáhať, bude sa učiť a bude to za vreckové. Bolo to riešenie-neriešenie, no nebolo to definované ako príjem alebo ako zamestnanie. Postupne rozsah tejto migrácie aj vďaka rozdielnym príjmom v Rakúsku a na Slovensku rástol. V roku 2006 to prasklo. V rámci jednej predvolebnej kampane, médiá zverejnili, že jeden z popredných politikov, že zamestnáva na čierno slovenskú opatrovateľku k svojej mame. Začalo sa to riešiť nielen ako konkrétna kauza, ale komplexne. Hovorilo sa nielen o neplatení daní, ale ľudsko-právni aktivisti vraveli aj právach zamestnancov a zamestnankýň, ich ochrane a pracovných časoch a podmienkach práce, keď boli mimo legislatívy. Aj toto malo vplyv na to, aby sa táto práca legalizovala.

Aký je vývoj počtu opatrovateliek v čase? Čo na to vplýva?

Od roku 2006 to vieme sledovať lepšie. Do roku 2000 sú odhady, že to bolo 3 - 4 tisíc žien. Kulminácia bola práve v roku 2006 a vyššie. Keď prišla kríza, tak to bolo výrazne cítiť. V roku 2006 to bolo asi 6600 osôb, v roku 2009 už skoro 14000 a teraz v roku 2015 a podľa minuloročných údajov to bolo až 30 000, čo sú údaje spracované na základe počtu živností. Tu treba spomenúť, že v Rakúsku ako opatrovatelia pracujú aj muži. Tvoria asi 8 % pracujúcich v tejto oblasti, situácia si to vyžaduje.

To je oficiálne číslo. Rátate aj s čímsi neoficiálnym?

Je predpoklad, že stále túto prácu robia nejaké ženy načierno, ale keďže sú za to veľké postihy, bude to pravdepodobne zanedbateľné číslo. Okrem oficiálnych postihov zavážia aj špecifické pravidlá, ktoré v opatrovaní platia. Totiž ak opatrovateľka mení pracovisko, rodiny dávajú referencie, posudok, ktorý je súčasťou životopisov, ktoré opatrovateľka dokladá pri prijímaní do ďalšieho zamestnania. Ak pracujú načierno, tak je to ohrozenie aj pre ňu aj pre rodinu, v ktorej pracovala aj pre ňu. Nehovoriac o tom, že keď ktosi zamestná opatrovateľku načierno, nemá nárok na príspevok zo štátu a ani opatrovateľka nemá nárok napríklad na príspevok na deti a keďže si neplatí sociálne odvody, nemá nárok ani na dôchodok.

Ešte je zaujímavé, že aj napriek príspevku, mnohé z rakúskych domácností si to nemôže dovoliť opatrovateľku zamestnať. Príspevok je rozdelený do siedmich stupňov a hoci ten najvyšší vychádza okolo 2000 eur a stále nepokrýva náklady, ktoré s opatrovateľkou domácnosť má. Takže to je mylná naša slovenská predstava, že si opatrovateľku môžu dovoliť všetci, ktorých blízky to potrebujú. Často sa na plácu opatrovateľky skladajú viaceré deti opatrovaného.

Aké sú platy opatrovateliek?

50 až 70 € za deň. Je totiž viacero možností ako sa táto odmena počíta. V zásade je to hrubý príjem za 24-hodinovú starostlivosť. Teda ak pracuje 2 týždne, tak je to krát 14. Často k tomu rodina poskytuje ubytovanie a stravu a niektoré rodiny ešte preplácajú cestu zo Slovenska a naspäť a niektoré prispievajú aj na odvody, čo však nie je niečo nárokovateľné. To je podľa dohody, skôr výnimka, bonus. Mnohé si zo základného platu musia platiť aj zdravotné a sociálne poistenie, ako aj cestu.

Keď si platia odvody, majú nárok na niektoré plošné dávky. napríklad na prídavok na deti. Po odpracovaní rokov podľa legislatívy budú mať nárok na dôchodok. Aj ten príspevok na dieťa je okolo 200 €, čo je fajn, ak majú viac detí. Ale aj denná mzda je rôznorodá, stretla som sa s opatrovateľkou, ktorá mala aj 40 € na deň, ale aj 100 € na deň. V zásade to je tak, že keď pracovali cez agentúru, tak mali nižšie príjmy a keď bez sporstredkovateľa, tak vyššie. Tie kanály hľadania zamestnania sú totiž rôznorodé.

Ako si ženy vyjednávajú pracovné podmienky?

Ono to záviselo od dĺžky praxe a jazykových zručností konkrétnej opatrovateľky. Tam je zaujímavé sledovať ako ženy, ktoré boli v pracovnom procese krátko, alebo s prácou začínali, chceli dokazovať svoje kvality tým, že robili veľa práce nad rámec pracovných povinností. Pokiaľ pracuje opatrovateľka cez agentúru, tak má podpísanú zmluvu s agentúrou, kde sú jasne definované činnosti a náplň práce, ktorú má robiť. A k tomu má podpísanú aj zmluvu s rodinou, kde sú tiež zadefinované povinnosti, čo má robiť. K tomu je ešte aj legislatíva, zákon o domácej opatere, ktorý tiež presne definuje, čo by sa malo robiť a tá práca je chápaná ako poskytovanie sociálnej starostlivosti. Zdravotnú staroslivosť, ktorá pozostáva z toho, že môžu pomáhať s hygienou a môžu dávať lieky, ktoré nadávkoval lekár, môžu poskytovať veľmi obmedzene. Niektoré úkony vôbec nemôžu robiť, ako cievkovanie a katéter, ale v praxi to aj tak robia. Ani pichať inzulín alebo iné injekcie by nemali, ale aj tak to robia. K pracovným povinnostiam patria ešte aj nákupy pre opatrovanú osobu, starostlivosť o domáce zvieratá. V prípade domácnosti so širšou rodinou sa opatrovateľka niekedy stará aj o ostatných príslušníkov. Tam sa ťažko odsleduje odkiaľ pokiaľ sú kompetencie a tam často dochádza k prekračovaniu toho, čo by mala opatrovateľka robiť. K vyjednávaniu podmienok ale patrí aj to, aké pracovné prostredie rodiny opatrovateľkám vytvárajú, napríklad či im umožňujú čerpanie denného osobného dvojhodinového voľna, či majú zabezpečené primerané ubytovanie a stravu, či ich nezneužívajú aj na prácu, ktorú by robiť nemali. Nie každá opatrovateľka si tieto otázky vie vydiskutovať a vyjednať.

Nejasnosť pracovných povinností môže byť frustrujúca. V tejto oblasti možno ešte výraznejšie ako v iných zamestnaniach.

Samy ženy sú voči sebe na fórach, ktoré som spomínala, veľmi kritické a hnevajú sa na seba za nadpráce, lebo to zdanlivo posúva štandard ich práce.

V roku 2011 vznikla neformálna iniciatíva, opatrovateľky samy chceli napísať akýsi manuál pre opatrovateľky. Mali pocit, že stále nie sú dostatočne zaškolené na to, čo majú robiť a čo už nie. Pociťovali, že nemajú rovnocennú pozíciu so zamestnávateľmi, že sú vnímané ako „tie z ostbloku“, že sú v pozícii „migrantky ako slúžky“. Mali pocit, že mnoho z rakúskych rodín im dáva najavo, že si ich vôbec nevážia, dávali im prácu nad rámec. Mali snahu vybudovať si štandard svojej práce a stanoviť hranice a vďaka tomu nadobudnúť sebavedomie. Hrubo povedané, môžem navariť, ale okopávať záhradu pre rodinu už nebudem. No nepodarilo sa to. V roku 2013 bola založené občianske združenie opatrovateliek v Rakúsku, práve s podobným úmyslom, ale to sa tiež začiatkom tohto roka rozpadlo. Opatrovateľky, ktoré sa tejto práci venujú dlho a chceli by sa profesionalizovať, to pociťujú tak, že je potrebné venovať sa tomu viac a je potrebné o tom hovoriť a nastaviť štandardy a ochranu práv opatrovateliek, keďže sú často porušované.

Ako to znášajú muži, ktorí zostali či už sami, alebo s deťmi doma?

Len v jednej domácnosti som mala možnosť rozprávať sa s mužom. Bol to špecifický prípad, mali telesne postihnutého syna a ekonomické problémy. Čiže ten muž to chápal a bral pragmaticky. Došlo to však do štádia, keď jeho manželka ochorela a nemohla ísť pracovať, že šiel namiesto nej. Nakoniec sa to vyvinulo tak, že chodil opatrovať do Rakúska aj on aj ona pracovať a striedali sa pri synovi, teda sa ale málo stretávali.

K iným mužom viem iba tú sprostredkovanú reakciu od žien, teda ten pohľad môže byť skreslený. Reflektovali to najrôznejšie. Niektoré vraveli, že majú obrovskú podporu, že sa ich muž snaží doma zastať ich miesto, kým sú preč a že to ovplyvnilo vzťah aj v pozitívnom zmysle. Iné vnímali sklamanie z mužov, z toho, že vôbec nepomáhali. Boli rady, ak si muž vedel uvariť, alebo zalamovali rukami, že keď sa po dvoch týždňoch vrátia, tak je domácnosť v hroznom stave. Že partner sa situácii nijak neprispôsobil, nesnažil sa pomôcť.

Zaujímavé je ̵ a dokazuje to aj odborná literatúra ̵ ako sa matky snažili vyvážiť svoju neprítomnosť rôznymi darčekmi a aktivitami s deťmi.

Ešte jedna vec je zaujímavá - vzťahy v odlúčení výrazne ovplyvnila dostupnosť internetu. Keď boli možné len drahé roamingové hovory a kontakt s rodinou bol obmedzený, vraj tým ženy v odlúčení viac trpeli. Teraz je to, vďaka možnosti skypovania príjemnejšie, vynahrádzajú si svoju neprítomnosť virtuálnym kontaktom. Vždy sa tie ženy snažili byť v kontakte s rodinou doma, keď mali menšie tie deti.

Ako fungujú opatrovateľské živnosti?

To je zaujímavé. Živnosť si opatrovateľky otvárajú na základe opatrovateľského kurzu a základov nemčiny. Nemajú v rámci nej pokryté poistenie v nezamestnanosti, nemajú nárok na PN, nemajú nárok na dovolenku. Teda ako živnosť u nás.

V Rakúsku je možné túto prácu vykonávať aj v zamestnaneckom pomere, na základe klasickej pracovnej zmluvy. Ale je to pre zamestnávateľskú domácnosť a pre opatrovanú osobu neporovnateľne drahšie, napríklad sa to týka výšky mzdy a odvodov. Možnosť legálne pracovať ako opatrovateľka nazývajú regulácia legalizácie tejto práce a existuje legálne od roku 2008. Na to, aby sa zamestnali, musia mať oveľa viac kvalifikačných predpokladov splnených, napríklad mať dosiahnuté adekvátne vzdelanie, uznané alebo dosiahnuté v Rakúsku a absolvovať stanovený počet praktických hodín, čo je v podstate pre väčšinu žien úplne nedosiahnuteľné. Tak im ostáva iba možnosť živnosti, ktorá je finančne nevýhodnejšia a zároveň im živnosť neumožňuje prístup k nárokom a ochrane, akú majú zamestnanci a zamestnankyne, ktorí vykonávajú rovnakú prácu (neplatí tu žiadne pravidlo priemernej či najnižšej mzdy, ktorú pre zamestnancov dohodnú odbory v rámci kolektívnych vyjednávaní v danej oblasti, keďže v Rakúsku neexistuje inštitút minimálnej mzdy, jej výšku si musia vyjednávať).

A tu je vidieť asymetriu. Keď to prirovnáme k živnostníkom na Slovensku, tak ony si zdanlivo prácu hľadajú ľahšie. Lebo je po nich veľký dopyt. Nemôže sa im stať, že prácu nenájdu. Len sa musia rozhodnúť, ako si tú prácu budú hľadať. Sú portály a inzertné portály aj noviny, lokálna tlač, alebo tie pracovné agentúry. Ale potiaľ by sa nepohodli s tou rodinou... Doplatia viacnásobne na nerovnocennú pozíciu, lebo nie sú zamestnávateľským rodinám partnermi a nie sú ani chránené pracovnoprávnou legislatívou. V tejto súvislosti sa ešte vrátim k vyjednávaniu pracovných podmienok. Lebo vždy tá konkrétna rodina vytvára konkrétne podmienky. Napríklad či poskytne opatrovateľke čas na oddych a regeneráciu samostatnú izbu, alebo musí spať v obývačke. Alebo aj to, nakoľko presne uvádza v akom skutočnom zdravotnom stave je opatrovaná osoba. Lebo to sa tiež líši. Často sa stáva samozrejme aj to, že si opatrovateľka a rodina ľudsky nesadnú a opatrovateľka dobrovoľne odchádza. Asymetria je v tom, že pokiaľ ona odchádza, keď je s niečím nespokojná, tak ona teda odchádza a nemusí si prácu tak skoro nájsť, ale odvody si platiť musí. Nakoniec si prácu nájde, ale môže to trvať aj mesiac či dva. A to je problém, ak je živiteľkou rodiny. A ešte môže dostať aj negatívne referencie. Nemá nárok ani na dávku v nezamestnanosti.

A na tých fórach je to tiež cítiť?

Je tam veľa kritiky až vzájomného osočovania medzi opatrovateľkami. A samy tie opatrovateľky to veľmi citlivo reflektujú, že chodia do Rakúska také a také ženy, ktoré znižujú štandard práce. Také nevzdelané ženy. A je tam vidieť aj vnímanie rozdielu v sociálnom statuse, že sa opatrovateľky vzájomne vnímajú ako mestské ženy a dedinské ženy.

Šla by si robiť opatrovateľku?

Nechcela by som takto žiť. Obdivujem tie ženy a majú môj rešpekt. Myslím, že je to veľmi ťažké a myslím, že je to oveľa komplikovanejšie než to verejná mienka vníma, že je to zľahčované. A myslím, že je za tým obrovská obeta a táto práca si berie veľkú daň, absenciou tých žien doma si potom vezme na životoch všetkých, koho sa týka. Preto si tieto ženy veľmi vážim.