jablko

Ukrajina očami fotografa

Len pár dní po príchode z Ukrajiny sme sa stretli s fotografom Michalom Burzom. Prečo tam išiel? Čo si myslí o úlohe fotografov a novinárov pri takýchto udalostiach? Bál sa, keď fotil priamo na Majdane? A čo bude ďalej s Ukrajinou? Tieto a ďalšie otázky nám zodpovedal v rozhovore.

  1. Prečo si tam išiel?

    „To sa ma každý pýta. Podľa mňa tá otázka nemá právo na existenciu.“

  2. Prečo?

    „Prečo lekári operujú? To, že u nás nie je tradícia pokrývať významné akcie medzinárodného charakteru, neznamená, že si nemyslím, že by sme tam nemali chodiť. Ľudia si zmenili ikony na Facebooku. Posielali peniaze NGO. Nie je v tom rozdiel. Každý robí, čo vie.“

  3. Fotografi tam chodia v mene nejakých agentúr, alebo redakcií...

    „Zo Slovenska tam bolo len pár ľudí. Prvýkrát som tam bol s Jurajom Mravcom a druhý s Tomášom Rafom. Pravidelne tam chodil z denníka SME Mirek Tóda a raz s ním bol aj fotograf Vladimír Šimíček, ktorý spravil úžasné fotografie. Svoj tím tam na krátke obdobie vyslala aj TV Markíza a týždenník Plus7 Dní. Andrej Bán navštívil Lvov.“

  4. Prečo tam redakcie neposielajú vlastných redaktorov a fotografov?

    „Lebo si myslia, že si vystačia s agentúrami. Ja si myslím, že to autentické spravodajstvo, ktoré je robené očami niekoho uchopiteľného, je prijateľnejšie pre ľudí a je im bližšie. Nerozumiem, ako si takto dokážu spraviť vlastný názor.“

  5. Keď už si tam bol a tu sa to dozvedeli média, ozval sa ti niekto, že má o tvoju prácu záujem?

    „Komunikoval som s Rádiom FM a so SME. To bolo jediné. A teraz oslovujem vybrané média s tým materiálom, ktorý mám. Pred odchodom na Ukrajinu som neriešil mediálnu stránku veci. Keď som bol na Ukrajine prvýkrát, tak som písal rôznym ľuďom, či nechcú moje fotografie. Teraz skôr čakám na to, že sa mi niekto ozve.“

  6. Bol si v Iraku, Afganistane a teraz aj na Ukrajine. Ten pocit nebezpečenstva ťa tak láka?

    „Ja sa cítim nebezpečnejšie, keď idem v noci po Poštovej v Bratislave. To nie je o pocite nebezpečenstva. Tam cítim, že idem robiť niečo, čo má zmysel. A cítim, že tam musím ísť. Som reportér a dokumentarista a chcem ľuďom sprostredkovávať tieto veci a upozorňovať a poukazovať na ne.“

    Fotografie Michala Burzu z námestia v Kyjeve počas noci z 20. na 21. februára.

  7. Aká je úloha fotografa pri takýchto udalostiach?

    „Zreálniť tú udalosť. Všimni si napríklad situáciu okolo Stredoafrickej republiky. Už pol roka vychádzajú nenápadné tlačové správy, ktoré sa občas objavia na SME o tom, čo sa tam deje. Ale keď tam vycestovali fotografi a nafotili, čo sa tam deje, ľudia to začali zdieľať na sociálnych sieťach a rozprávať sa o tom, že je to strašné.“

  8. Keď si teraz vycestoval na Ukrajinu, vedel si dopredu, čo tam chceš zachytiť?

    „Chcel som zachytiť revolúciu a krivdu. Chcel som zachytiť neprávosť, ktorá sa stala. Prvýkrát som sa tam rozhodol ísť po tom, čo Berkut rozohnal pokojnú demonštráciu. Vtedy sa ukázalo, ako ten režim zasahuje voči bežným ľuďom. Bol som na Ukrajine vlastne v čase, kedy, ak by tie zákony nezrušili, som trestne stíhaný - vtedy bol zákaz zhromažďovania.“

  9. Ako ľudia priamo na mieste, na Majdane ,brali fotografov?

    „Veľmi dobre. Ľudia nás vítali, dávali nám jedlo, dávali nám piť čaj či mlieko. Videli, že sme tam celý deň s nimi. Boli radi, že ukazujeme veci, ktoré sa tam dejú. Viem, že diskutéri na internete si myslia, že tam boli len západné média , ktoré si vyberali len kľúčové okamihy, ktoré zobrazovali, ale nebolo to tak, tie demonštrácie boli pokrývané nonstop. Ľudia si to vážili, tí novinári a fotografi stáli s nimi.“

  10. Ako to vnímaš, keď sa tam priamo namieste niečo deje? Snažíš sa fotiť iba tú udalosť ako senzáciu alebo sa snažíš urobiť niečo,čo sa volá „dobrá fotka“?

    „Nechcel som robiť spravodajskú pornografiu, pokúsil som sa dokumentovať zmenu a revolúciu. Teraz som si prezeral fotky a našiel som neuveriteľný záber. Dva dni po tom, čo skončilo strieľanie, umreli desiatky ľudí, tak na tom mieste mamička drží svoju dcéru na barikádach. Udiala sa tam behom strašne krátkeho času neuveriteľná zmena. Mal som pocit aj z tých ľudí, že oni sami tomu nedokážu uveriť. Prvú noc ešte horeli barikády a pripravovali sa molotovkoktejly.“

  11. Bolo tam veľa fotografov?

    „Na Timošenkovej hej. Ale bežne cez deň alebo na barikádach ich bolo minimum.“

  12. Prečo?

    „Keď som dorazil druhýkrát na Majdan, vystúpil som pred hostelom, ktorý bol zatvorený a zistil som, že nemám kam ísť. Našiel som skupinku fotografov, postávali tam a pili kávičku. Spýtal som sa, či náhodou nepoznajú nejaký hostel alebo niečo, či mi nepomôžu. Ale nevedeli mi pomôcť, lebo nefungoval internet. Jeden z nich rozprával o novinárovi, ktorého vytiahli z taxíka a zastrelili. „Hm, on bol môj kolega,“ povedal. Zrazu je to, čo my tu čítame v správach, strašne reálne. Väčšinu času sme ale boli s Tomášom na barikádach sami.“

  13. Myslíš si, že to pomohlo v tom ich boji za slobodu, že si tam bol ty a ďalší novinári?

    „Myslím si, že média ako také pomohli. Prinútili ľudí byť účastnými. Neriešiť to len povrchne od večere, že - aha na Ukrajine už zase majú revolúciu.“

  14. Čo sa tam bude diať teraz?

    To je ten problém. Doteraz mali jedného nepriateľa, ale teraz prichádzajú na to, že každý chce niečo iné. Nie je tam polícia, nahradila ju domobrana. Pred parlamentom sa ľudia hádajú, občas príde k malým roztržkám. Zmenili sa pravidlá hry. Ľudia išli so zbraňou v ruke proti policajtom a proti sebe. To otvára veľa možností, nad ktorými sa dá rozmýšľať. Ukrajina má teraz šancu začať s čistým štítom a ja im držím palce. Ak im pocit zodpovednosti vydrží, tak to môže dopadnúť dobre, ale keď si zoberieme, aká je tá krajina rozsiahla a aká je v súčasnosti chudobná, navyše je tam Krym...“

  15. Ktorá tvoja fotka vystihuje najviac situáciu,ktorá tam bola?

    „To záleží od toho, ktorú situáciu.“

  16. Tak ktorá vystihuje ten bod toho zlomu, tej zmeny?

    „Bod zlomu, to je fotka, kde starý pán v prvej línii na barikáde na Inštituckého ulici číta noviny. 24 hodín po tom, čo armáda pár metrov odtiaľ postrieľala ľudí.“

Michal Burza

V súčasnosti je fotograf na voľnej nohe. V rokoch 2005 až 2006 fotografoval pre Ministerstvo obrany SR. V rokoch 2006 až 2010 pre SITA a od roku pre Ringier Axel Springer 2010 až 2013. Dvakrát dostal Novinársku cenu Nadácie otvorenej spoločnosti, v rokoch 2006 a 2012 a dvakrát Czech Press Photo 2012 a 2013. Viac fotografií.

Tento rozhovor ste mohli čítať, lebo sa venujeme témam, ktoré považujeme za dôležité, témam, ktoré máme radi.
Pomôžte nám pokračovať v tom.

Podporte nás


Späť na tému Ukrajina