jablko

Chceli by sme s Jablkom pokračovať. Podporte nás vašimi 2% z dane.

Ak už deti neviem nadchnúť, aspoň by som ich nemal znechutiť

S učiteľom Petrom Farárikom sme sa rozprávali na jar. Vtedy pôsobil ako učiteľ v Skalici. Odvtedy sa v jeho živote mnohé zmenilo. Stal sa otcom a presťahoval sa na stredné Slovensko kde chcel pokračovať v učení. Hľadal si prácu v piatich okresoch, no nikde nebolo miesto učiteľa voľné. Teraz je nezamestnaný.

  1. Ľudia ťa poznajú vďaka tvojim blogom. Pamätáš si na svoj prvý?

    Hoci to bolo veľmi dávno, aj tak si to pamätám celkom presne. Najprv som na výške písal básne a haiku, neskôr cestovateľské blogy. Až kým ma raz nenaštvali faktúry ministerstva. Sadol som si k nim, sledoval ich a našiel som veľmi zvláštne veci. Nahnevalo ma to a prinútilo napísať blog. Nemal som žiadne skúsenosti s investigatívou, tak som iba jednoducho naklepal svoje zistenia do nejakého celku. Stala sa z toho celkom veľká vec s dobrou čítanosťou aj mediálnym pokrytím, čo ma nakoplo. Povedal som si, že to asi má zmysel robiť, keď ako bežný učiteľ môžem niečo zmeniť, alebo aspoň na niečo poukázať. Bola to inšpirácia, začal som sa písaniu venovať. Zrazu som pochopil, že témou školstva sa môžem zaoberať aj v článkoch a že je málo o tom hovoriť len s kamarátmi pri pive. Preto som začal písať. Po čase sa z toho stala droga, ktorá človeka vlastne aj baví. Je to svojím spôsobom absurdná forma oddychu. Človek je unavený, ale keď niečo napíše, tak to nie je bežná forma práce.

  2. No veď to, ale stále je to práca. Kedy máš na ňu čas?

    Poobede a po večeroch. Ale toho času mám dosť. Nemám rodinu, nemám dieťa, a tak mám čas. Často počúvam zo strany starších učiteľov, že mi je hej, že mám času, keď sa môžem venovať aj takýmto veciam a robiť aj veľmi podrobné prípravy. Ja som to zo začiatku vnímal tak, že každý môže byť aktívny, ak chce. Teraz to už vidím reálnejšie a uvedomujem si, že toho času nie je tak veľa a že si ho nájdem len na úkor iných vecí. Môže sa to vlastne kedykoľvek zmeniť a času už nebude tak veľa. Ale zase napísať jeden článok raz za týždeň zaberie tri hodiny zo dňa, to sa dá vždy nájsť.

  3. Tvoje články však práve nie sú len takým tliachaním, vymysleným rozprávaním, ale majú aj svoje pozadie. Máš čosi prečítané.

    Na tieto články je treba sa vopred pripraviť, preštudovať nejaké dáta a potom ich dať do zrozumiteľnej podoby, aby tie surové fakty boli čitateľné. A to ma baví, pracovať s číslami, grafmi, tabuľkami. Toto sa potom snažím prenášať aj na študentov, ktorí z toho nie sú vždy nadšení. A hlavne, odozva je kladná, preto ma baví písať ďalej.

2% venujtre ich deťom

  1. Aká je tá odozva?

    Predpokladám, že väčšina čitateľov sú učitelia, alebo možno verejnosť, ktorú zaujíma téma školstva. Ohlasy sú často kladné, lebo učitelia väčšinou súhlasia s tým, čo tvrdím, dokonca ma niektorí považujú za ich hovorcu. Keď sa objaví nejaká aktuálna téma, pociťujem potrebu ju spracovať. Učiteľov, ktorých tieto témy trápia, je veľmi veľa, ale tých, čo píšeme, je zopár - Jano Macek, Vlado Crmoman a ja sme možno známejší. Je škoda, že nás nie je viac. Bolo by fajn pozrieť sa na školstvo z rôznych uhlov, každému je bližšie niečo iné. Myslím, že je potrebné, aby každá skupina mala niekoho, kto bude medializovať otázky, ktoré sú pre ňu dôležité.

  2. Mám pocit, že sa témy rôznorodo, a najmä neorganizovane vyťahujú. Napíšu sa o nich dva články a tým to končí.

    Môže to tak vyzerať, ale niekedy sa čosi podarí aj uceliť. Občas aj my autori upadáme do naivného presvedčenia, že sme zasiahli veľkú skupinu čitateľov. Ale článok, ktorý prečíta na Slovensku desať tisíc ľudí, je vlastne nič. To je veľmi úzky okruh. Z tých ľudí je mnoho už presvedčených, takže väčšinou sa niečo pohne až vtedy, keď tému prevezmú celoslovenské médiá. Keď je už ministerstvo pod paľbou médií, tak ten tlak berie vážnejšie než v prípade textu učiteľa na blogu. Niektoré z tém sa podarilo dostať aj do polohy, v ktorej sa o nich hovorilo aj na celoslovenskej úrovni a to môžeme považovať za úspech.

  3. Aké napríklad?

    Napríklad kauzy podivného čerpania financií alebo utrácania. Keď sa to prevalilo, začalo sa to riešiť. Ale až tak veľa sa toho nezmenilo. Teda by som mohol pokojne upadať do frustrácie - veľké zmeny sa neudiali. Myslím si však, že je dôležité najmä to, že sa o problémoch dozvedá verejnosť. Mám totiž pocit, že pred pár rokmi sa ľudia o školstvo až tak nezaujímali. Bolo to, akoby si žilo nejakým svojím životom, nemalo charakter celospoločenskej témy. Myslím, že aj vďaka SME a iným médiám, kde sa stále viac článkov venuje školstvu, sa verejnosť začína viac zaujímať, ako to vlastne funguje v pozadí, prečo tie naše deti nedostávajú to, čo by mali dostať, alebo kam miznú peniaze. Aj to, prečo sa eurofondy čerpajú takto divne. A to je pozitívne. Lebo keď porovnám školstvo s inými témami na Slovensku, tak má celkom dobré pokrytie.

  4. Tém v školstve je veľa. Nielen peniaze, ale aj administratíva, vzdelanie učiteľov, správanie detí, školské inštitúcie, súkromné školy vs. štátne školy. Čo je teda najväčší problém v školstve, ktorému rozriešeniu by sa malo venovať najviac energie?

    To je ťažká otázka. Neviem povedať, čo je najväčší problém, celé je to chaos, nekoncepčnosť, neorganizovanosť. Napríklad peniaze sú ľahko viditeľná otázka, ktorá sa spomína často, pretože v jej prípade sa všetci zhodneme. Tam sa nie je veľmi o čom baviť. Učiteľstvo je finančne poddimenzované, učiteľom by sa mal zvýšiť plat, nie je jasné z čoho a o koľko, ale všetci sa zhodneme aspoň v základe. Ale čo sa týka nejakých vízií školstva, tak už je problém v tom, že ani samotní učitelia sa na ničom nezhodnú. Niektorí sú za slobodu, iní sú zas za to, aby mal štát školstvo viac pod palcom. A najväčší kameň úrazu je, že nám chýba konkrétna vízia. Málokto vie povedať, ako by malo školstvo vyzerať. Ak by sme sa spýtali rodičov, učiteľov, alebo verejnosti, ako by mala vyzerať ideálna škola, odpoveď by vedeli len ťažko sformulovať. Všetko funguje akosi zo zotrvačnosti. Ak by sa aj vyjadrili, ich názory by sa vzájomne odlišovali. Vyzerá to tak, že neexistuje možnosť, s ktorou by bol každý spokojný. Vždy bude niekto frflať.

    Dôležitá je aj základná otázka - čo máme vlastne deti učiť. Existuje tvrdenie, podľa ktorého máme vzdelávať deti na povolania, ktoré dnes ešte neexistujú. A toto nie je problém, ktorý by sa týkal iba Slovenska. Na celom svete sa trápia teóriami o tom, čo a ako by sa malo v školách vyučovať. Teraz sme v štádiu zastaraných modelov, ktoré už nie sú aktuálne. Problém je, že nevieme, čím a ako ich nahradiť.

  5. Touto témou sme začínali aj rozhovor s pani Annou Gottweissovu. Nekoncepčnosťou, neexistujúcou víziou a tým, že nikto nevie. Ale nie je to v okolitých krajinách, ktoré mali pred 25 rokmi rovnaký štart ako my, v súčasnosti predsa len lepšie?

    Je ťažké povedať, či je to u nás až také zlé. Výsledky z PISA hovoria jasne - naši žiaci prepadajú stále nižšie. Ale niekedy, a to vidím rovnako medzi učiteľmi a aj na verejnosti, sme k sebe prehnane kritickí, pričom nevidíme až tak do hĺbky problémov školstva v iných krajinách. Keď napríklad čítam blogy britských učiteľov, často sa zdá, že ich trápia rovnaké problémy ako nás. Tiež hovoria o nedostatku financií, nízkych platoch, nedisciplinovanosti žiakov, nevydarených reformách, nekoncepčnosti. Nevedia, ako majú učiť, nemajú potrebné učebnice. My máme problémy so vzdelávaním menšín, oni majú prisťahovalcov, ktorí nevedia ani po anglicky. Problémy sú prekvapivo podobné. Často si však myslíme, že veci inde fungujú dobre a u nás zle. Ako sa vraví, tráva rastie v cudzine vždy o niečo zelenšia.

  6. Ako vyzerá podľa teba ideálny školský deň, pre učiteľa aj pre žiaka?

    Jednoduchá odpoveď na túto otázku asi neexistuje. Odhadnúť množstvo vedomostí a zručností, ktoré by mal žiak poznať, pochopiť a vedieť, je náročné. Ešte náročnejšie z pohľadu učiteľa je toto všetko žiakom aj reálne odovzdať. Sám neviem, za ktorý názor sa postaviť. Nesúhlasím s tým, že nemusíme učiť nič, pretože všetko je dostupné na internete, všetko sa dá vygúgliť. Je nonsens, aby sa na hodinách len diskutovalo a tvorilo. K diskusii je potrebná znalosť určitého balíku vedomostí, inak z nej bude len také tliachanie. Bolo by dobré vymyslieť strednú cestu. Potom nás však obmedzujú aj plány. Ak by aj učiteľ chcel robiť hodiny inak, ako je bežné, tak na to nemá čas. Mal by sa držať plánov. Je síce pravda, že sa to príliš nekontroluje a tým pádom sa hodiny dajú prispôsobiť, no času na takéto inovácie je málo. Väčšina predmetov sa totiž oklieštila na jednohodinovky. Z každej strany počujeme, že máme učiť inovatívne a hravo, pridať k výučbe niečo navyše, ale na jednej hodine sa to nedá stihnúť, to je proste málo. Veľmi ťažko sa zavádzajú moderné formy vyučovania, keď podľa osnov by žiaci mali vedieť nejaké penzum vedomostí, pričom je učiteľ pri ich vysvetľovaní obmedzený minimálnou hodinovou dotáciou. To je problém, s ktorým sa stretávam. Neviem, ako tú hranicu určiť, aby bolo na hodine prítomné aj to teoretické, aj to kreatívne v rovnakej miere. Ale ideálny školský deň by mal byť taký, aby deti chodili do školy rady. Moje krédo je, že keď už nemám šancu na nejakom predmete deti nadchnúť, určite by som ich nemal aspoň znechutiť. To je moja prvotná úloha. Sú také predmety, ktoré deti vyslovene odradia od daného odboru. To nie je správne.

  7. Chémia?

    Napríklad chémia je naozaj taký predmet, ale aj ona môže byť zaujímavá. Hoci mňa nikdy nefascinovala - možno práve preto, že som nemal šťastie na učiteľov. Aj fyzika môže byť fajn. Vieme, že deti sú vo fáze 6 - 7 - 8 rokov hladné po vedomostiach, sú ako špongia, všetko chcú vedieť, pýtajú sa. Potom sa to časom stráca, je to dané biologicky aj spoločensky. Záujem klesá, veľakrát je škola považovaná za nutné zlo. My sme si tým tiež prešli, neidealizujme, neboli sme lepší. Mohlo by to však vyzerať inak. Často sa stretávam s tým, že záležitosti späté so školou deti berú ako apriori nudu alebo zlo. A aj keď to môže byť zábava a zaujímavé, zákonite to budú považovať za hlúposť. Ideálne by bolo, ak by deti chodili do školy s radosťou. Samozrejme, jedno dieťa nikdy nebude baviť všetko. Ale ak by každé dieťa bavilo aspoň niečo a v tom sa našlo, ak by sa cítilo aspoň v niečom v škole úspešné, bolo by to skvelé.

  8. Raz si povedal, že geografické učebnice sú rovnaké na základnej aj strednej škole, preto učivo na základnej škole decká ešte baví, no na strednej ich tak už nezaujme.

    Istú rezignáciu v záujme tam cítiť. Prekvapuje ma, že napriek tomu, že sa učia viac-menej to isté dookola, často učivo neovládajú. Človek sa potom pýta, kde sa stala chyba. Keď chodia do školy trinásť rokov, a napriek tomu, že sa na prvom i na druhom stupni gymnázia učia veľakrát to isté, rovnaké učivá - len trošku rozkošatené – nevedia si ich osvojiť. V tom prípade je efektivita výučby dosť nízka. No a čo s tým?

  9. Možno monitor a jeho posunutie. Keďže po monitore je už deckám väčšinou všetko jedno. Ako to vnímaš?

    Nemám s tým osobnú skúsenosť, ale viem si to živo predstaviť. Bohužiaľ, motivácia žiakov veľakrát vychádza iba zo známok a vnútorná motivácia chýba. Sú žiaci, ktorí by sa učili aj keby sa neznámkovalo, minimálne by sa snažili byť aktívni. Ale dosť veľká skupina žiakov nerobí nič nad rámec toho, čo musí. Sú žiaci, ktorým keď dáš robiť projekt, tak ťa príjemne prekvapia a aj vo voľnom čase robia viac, ako musia. Mnohí sa však pýtajú „aké dlhé to má byť“ a keď im povieš 1200 znakov, tak spravia 1200 a nie 1201, to by už bolo priveľa. Práve tento typ žiakov je po monitore problematický. Určite by sa monitor mal posunúť na neskôr. Má to byť výstup zo základnej školy, tak je dosť hlúpe, že je viac-menej v období, keď majú chodiť do školy ešte niekoľko mesiacov.

  10. No poďme k papierovačke. Ako vnímaš administratívu?

    Nikdy som nebol triednym učiteľom, takže som sa tomu našťastie vyhol. Vlastne som dosť nepraktický, mám problém aj so zapisovaním klasických hodín. Ale v škole si už na mňa zvykli a sú schopní mi odpustiť, že to potom už nejak dorobím.

  11. Ale to nie si jediný, takých učiteľov poznám viac, ktorí to potom dopisujú.

    Ja by som bol veľmi nešťastný na škole, kde by boli papiere to najdôležitejšie. Tam by som pohorel, možno by ma aj vyhodili. Ale myslím si, že za byrokraciu si učitelia môžu z veľkej časti sami. Slepo robia všetko, čo sa od nich vyžaduje. Pokiaľ viem, školy už môžu mať iba elektronické triedne knihy, aj klasifikačný hárok, papierovať nemusia. Na súkromnej základnej škole, kde učím, nemáme žiadne papierové triedne knihy, my tam nič neškrtáme. A sú školy, kde majú obe. Ale nikto ich nenúti zapisovať papierovo, proste si to vedenie vybralo, tak to robia.

  12. A takúto štatistiku, alebo graf si ešte nerobil?

    Určite existujú nejaké dáta na to, kto používa elektronické triedne knihy a kto nie. Máme na to niekoľko organizácií, ktoré sa venujú zhromažďovaniu informácií, napríklad NÚCEM alebo UIPŠ, oni zhromažďujú úplne všetko.

  13. Si zástancom elektronických triednych kníh?

    Pre tých, ktorí sú digitálne gramotní, to určite uľahčenie je. Pre väčšinu učiteľov by malo byť jednoduchšie pri menách iba odklikať, kto chýba. Tam odpadá vyškrtávanie, je to rýchlejšie.

  14. Ako vidíš rozdiely v názoroch starých a mladých učiteľov?

    Niektoré z mojich článkov boli nešťastne pochopené, že ide o spor starí vs. mladí. Skôr mi išlo o poukázanie na fakt, že v spoločnosti je nejaká predstava, podľa ktorej mladí nemajú záujem o učiteľské povolanie. Učiteľstvo študuje čoraz menej ľudí a potom, aj keď skončia, nechcú nastúpiť do škôl kvôli nízkym platom a neatraktívnosti profesie. Nie je spoločensky uznaná a deti sú také a onaké. Ale ja poznám veľa mladých ľudí, ktorí by chceli učiť, ale často učia aj viac rokov iba na zástup. Ak vôbec nejakú šancu dostanú. Voľných miest je na školách málo. Stačí si pozrieť inzeráty na oficiálnych weboch, kde školy dávajú ponuky - je ich len zopár. Človek má veľmi malú šancu zamestnať sa a je to spôsobené sčasti aj tým - ale nie len, že na učiteľských miestach je dosť veľa dôchodcov. Nechcel by som im zakázať pracovať, ale myslím, že treba dať šancu aj mladým. Je pravda, že majú viac skúseností a mladí učitelia zákonite robia chyby, aj ja ich robím, učím tri roky a viem, že niektoré hodiny sú zlé, nie každá hodina sa podarí. Ale musíme sa to naučiť v praxi. Lebo nikto nevykročí z vysokej školy skúsený.

  15. Aká je kvalita vysokých škôl, ktoré vychovávajú nových učiteľov na Slovensku?

    No to je ďalší problém. Je to žalostné. Bohužiaľ, nikto neopustí školu ako hotový učiteľ. Musíme im dať v práci šancu ukázať, čo v nich je, keď už sa to nestalo počas školy. Aby si to vyskúšali a zistili, či na tú profesiu majú alebo nie. Z tých, čo ostanú, môže vyrásť ďalšia generácia výborných učiteľov. Jednoducho, ak si čerstvo vyštudovaní učitelia nenájdu prácu do roka po skončení školy, možno sa už nikdy do školstva nevrátia. Tiež nie je v poriadku, ak tisíce dôchodcov robia v školstve a berú naraz dôchodky aj plat, preto je záťaž na štátny rozpočet ešte vyššia. Platíme tri veci, plat učiteľa, zároveň jeho dôchodok a mladým, nezamestnaným učiteľom dávky v hmotnej núdzi. Vieme, že nezamestnanosť mladých je problém, ktorý chceme riešiť, tak s tým treba začať. Napríklad, učitelia dôchodcovia by mohli robiť na dohody. Alebo by mohli byť tútori pre mladých. Alebo, po dosiahnutí dôchodkového veku by sa im automaticky skrátil úväzok na dvanásť hodín týždenne, kým začínajúci učiteľ by učil tiež dvanásť až pätnásť hodín. A komunikovali by spolu o práci a učení. Platovo by sa to dalo vyriešiť, keďže dôchodcovia sú v tabuľkových platoch vyššie, majú odrobené roky, majú príplatky. Čo by sa ušetrilo na plate pre dôchodcu, mohlo by financovať plat mladého učiteľa. Lebo je nereálne, aby mladý človek šiel učiť na polovičný úväzok a mal polovicu tabuľkového platu. Nikto po vysokej škole nepôjde učiť za 250 eur, to by bol nezmysel. Takže prvé dva roky by mal polovičný úväzok a plný plat a popri tom by vytváral vzdelávacie materiály alebo pomôcky. Potom by sa to plynule presunulo a dôchodca by prenechal miesto tomu mladému.

  16. Aký je ďalší problém školstva?

    Ono sa to odvíja zase od peňazí. Nízke platy začínajúcich učiteľov spôsobujú to, že školstvo neláka tých najlepších. A hovoria to aj ľudia, ktorí učia na vysokých školách s budúcimi učiteľmi - vraj sa tam hlásia čoraz horší študenti. Nie je v poriadku, keď z gymnázií idú trojkári-štvorkári študovať učitelské smery, oni budú predsa učiť naše deti. O desať rokov to môže byť problém. Obávam sa, že tí, ktorí budú vychádzať z vysokých škôl, budú fakt slabí. A potom budeme potrebovať tých dôchodcov. Málokto dobrý bude študovať učiteľstvo, možno ak je to nejaký zanietenec, alebo je z učiteľskej rodiny a vidí to ako poslanie. Ale mnohí si tú profesiu vyberú ako z núdze cnosť, keď ich nikam nezoberú, idú aspoň tam.

  17. To vyzerá na veľký prúser.

    A potom je ešte jeden veľký problém, na ktorý som zabudol a som rád, že s tým nemám priamu skúsenosť - odborné školstvo je podľa mňa úplne v rozklade. To je podobné, ako som vravel o učiteľských vysokých školách. Priemerný základoškolák ide na gympel, podpriemerný na strednú odbornú školu. Učilištia už hádam ani nie sú. A preto je atmosféra na stredných odborných školách priam pekelná. Učiteľov a majstrov na týchto školách obdivujem. Lebo učiť v takomto prostredí je fakt veľká záťaž. To si neviem predstaviť. Keď vidím takýchto študentov, alebo učňov a vidím, aký je ich mentálny svet, nechcel by som ich učiť ani za tisíc eur mesačne. Človek by bol vyhorený po týždni. Asi je to taký začarovaný kruh.

  18. Z učenia v malej dedine na Záhorí mám takúto skúsenosť. Decká sa správajú podľa rodičov, sú im vzorom. Veľa tatkov týchto rodín robí vo fabrikách v Malackách alebo v bratislavskej automobilke, alebo robia v logistických centrách. A tie decká, chlapci teda, majú pocit, že tak je to správne a celkom to stačí, i tak máme doma všetko čo potrebujeme a fungujeme normálne. A preto chcú ísť mnohí z nich na strednú školu, ktorá je pri automobilke.

    Bolo by dokonalé, keby existovala spolupráca medzi odborným školstvom a súkromným sektorom. Sú také prípady aj na Slovensku, ale nie je ich veľa. Bolo by to dobré pre obe strany. Spoločnosť by tak nemusela školiť nových zamestnancov. Všetko by sa naučili v škole, bolo by to lacnejšie. Dávalo by zmysel, keby fabrika podporovala svoju školu, aby si vychovala zamestnancov. Škola by mala výhodu v tom, že by mala nové technológie.

  19. Nebolo by riešením, ak by si fabriky školy adoptovali?

    Mnoho veľkých firiem sa teraz zaoberá „spoločenskou zodpovednosťou“ - okrem toho, že už len ich prítomnosť prináša nejaké pracovné miesta, mohli by pomôcť regiónu i tak, že by užšie spolupracovali s odborným školstvom a pripravili by si tak aj zamestnancov.

    Ale za najväčší problém považujem aj tak to vysoké školstvo. Vraj sa za posledné roky veľmi nezmenilo. A to som vonku zo školy už sedem rokov. Už my sme sa učili v podstate to isté, čo študenti pred pätnástimi rokmi. To asi nie je úplne normálne. Od známych, ktorí teraz študujú, počúvam, že to tam prebieha neustále rovnako. Človek príde na prednášku a pani docentka mu dve hodiny diktuje poznámky. To nie je správne, keď dnes môže poznámky zdieľať cez rôzne virtuálne úložiská. Všetkým je jasné, že je to strata času a učiteľom to, zdá sa, ani nevadí. Chýba im sebareflexia. Takýto prístup už nie je akceptovateľný ani na strednej škole. S mojimi žiakmi poznámky ani nepíšem. Všetko im dávam na web.

  20. Forma je teda jasne zlá, a čo sa týka obsahu prednášok?

    To je tiež zúfalstvo. Napríklad pedagogické základy – a v tom mi dá každý, kto to absolvoval, za pravdu - že máme síce štátnicu z pedagogiky, ale naše vedomosti z nej sú dosť biedne. Väčšinu vedomostí o pedagogike učitelia nadobudli až v práci, systémom pokus-omyl počas vyučovania, nie na vysokej škole a to hovorím s plnou vážnosťou - škola nám nedala v tomto smere absolútne nič.

  21. Aké sú najdôležitejšie osobné predpoklady na to, aby sa človek mohol stať učiteľom? Aké vlastnosti by mal mať dobrý učiteľ?

    Určite by mal mať rád deti, bez toho to nejde. Inak si k deťom nemôže vytvoriť vzťah a keď deti nemajú vzťah k učiteľovi, tak ho nebudú ani rešpektovať a nebudú motivované sa učiť. Ochota učiť sa vychádza zo vzťahu s učiteľom. Veď predsa, ak niekto niekoho nemá rád, tak je málo ochotný ho počúvať.

    Učiteľ by mal byť nadšený pre svoj predmet, aby nadšenie prenášal aj na svojich žiakov. Nehovorím, že na všetkých, ale minimálne na nejakú skupinu, ktorá má záujem. Keď žiaci vidia, že učiteľa predmet nebaví, tak nerozumejú, prečo by mali prednášky baviť ich. Učiteľ by mal byť zvedavý a stále sa vzdelávať. Ale nie spôsobom lovu kreditov, ako sa kedysi chodilo na lov jeleňov, ale s motiváciou vzdelávať sa aj vo voľnom čase. Mal by hľadať nové informácie, aby držal krok s dobou. A potrebuje trpezlivosť.

  22. Keď porovnáš školu, do ktorej si chodil ty a dnešnú, v ktorej učíš, čo sa zmenilo?

    Vnímali sme učiteľov ako väčšie autority, teraz to už tak nie je. A dnes ešte aj deti doma počúvajú, že učitelia sú len takí trapkovia a že ich počúvať netreba. Vyrastajú v tom, že v živote to zvládnu aj bez školy. Potom samozrejme dieťa nemá rešpekt. Deti si aj preto viac dovoľujú. Kladie sa priveľký dôraz na práva a akoby sa zabúdalo na povinnosti.

  23. Ak by si mal zázrakom zmeniť jednu vec v školstve lusknutím prstov, čo by to bolo?

    Veľa učiteľov by asi povedalo, že zmeniť ministra, ale ja si osobne myslím, že ani potom by sa veľa nezmenilo, je to predsa iba taká postavička.

Tento rozhovor ste mohli čítať, lebo sa venujeme témam, ktoré považujeme za dôležité, témam, ktoré máme radi.
Pomôžte nám pokračovať v tom.

Podporte nás


Späť na tému Školstvo