Prijať prichádzajúcich

Myslíme si, že na neznámych prichádzajúcich, hoc aj nepozvaných, sa nemáme pozerať ako na nebezpečných a nepríjemných. Sú to predovšetkým ľudia v núdzi. Ženy, muži a deti po dlhej ceste. Ak sme sa o tom, akými spôsobmi je možné zachovať sa k týmto ľuďom, nerozprávali s chladnou hlavou a otvorenou mysľou spoločne doposiaľ, pokúsme sa o to teraz. Nepochybujeme o tom, že ich máme prijať a pomôcť im. Nie preto, že oni môžu raz pomôcť nám, ale preto, lebo je to slušné a nevyhnutné. Keď ich príjmeme, môže začať diskusia o tom, ako im pomôcť ďalej, ako pomôcť nám. Mnohí z nich už budú my.
Otázkou pre nás teda nie je či, ale ako ich prijať.

Zdieľaj odkaz cez facebook! Anna Kratochvílová, Tímea Becková, Mária Miklušičáková, Pavol Sopko, Jakub Kratochvíl, Táňa Sedláková

Obdivujem a podporujem tých z nás, ktorí sa neboja zastať sa utečencov a zapojiť sa do pomoci. Naozaj hlavným posolstvom našej kultúry by mala byť ľudskosť. — Iveta Hochmuthová

●

Nikdy by sme nemali zabúdať na to, že sme ľudia a mali by sme sa podľa toho správať. Pomôcť mladým či starým, deťom, rodinám... lebo možno raz, niekedy, sa aj my môžeme ocitnúť v podobnej situácii a niekto tam ďaleko si spomenie, ako raz pomohli jemu. Pomôcť preto, lebo je to správne. Ja stále verím, že dobro sa dobrým opláca. — Monika Podolinská

●

V nedeľu ráno (6. septembra) sme sa s manželom zobudili a spontánne rozhodli, že ideme pomáhať prevážať ľudí na úteku z nehostinného Maďarska do otvoreného Rakúska (do Viedne a do Nickelsdorfu). Pred Leberfingerom sa nás okolo 13. hodiny stretlo 5 osobných áut = 5 posádiek, ktorí zareagovali na status "neznámej" fb priateľky. V Gyori sme natrafili na oveľa silnejšiu skupinu - asi 140 osobných áut z Rakúska. Stáli tam hipisáci, hipsteri, muži v sakách, ženy v zrelom veku, rodičia s deťmi... na veľkých LandRoveroch, ale aj Minicooproch, ako aj v Škodovkách :) Vytvorili sme konvoj a okolo 17. hodiny sme prišli na Keleti Pu. Z Budapešti sme viezli mladých 30-ročných mužov, rodiny s deťmi... zo Sýrie, z Iraku... Väčšina z nich okamžite pospala. Z áut vyšli až za hranicami Maďarska. Šťastní.
Bol to deň, kedy pápež František povedal, že každá farnosť by mala prijať jednu utečeneckú rodinu. Vtedy sme o tom nevedeli a večernú omšu sme nestihli.

Stačí sa len rozhodnúť. V utorok 15. septembra sa zákony voči utečencom zmenia k horšiemu. — Lucija Gvozdjáková

●

Ivan Kamenec – historik

●

Laco Oravec – Nadácia Milana Šimečku

●

Nora Beňáková - Človek v ohrození

●

Sergej Kára - pracuje s ľuďmi bez domova

●

Včera pred piatou ráno, sme boli na Rakúsko-Maďarskej hranici s prvými autobusmi, ktoré viezli prichádzajúcich do Rakúska. Mali obavy kam ich doviezli, v každom z autobusov to bolo treba znovu trpezlivo vysvetlovať. Popri tom dobrovoľníci z Maďarska, Rakúska a Slovenska rozdávali, jedlo, vodu a suché oblečenie. Policajti na oboch stranách boli pokojní a ústretoví. Pár metrov za hranicami prestúpili do rakúskych autobusov. Pokračovali sme do Budapešti na železničnú stanicu.

●

Je hrozné čítať/počúvať z rôznych strán, ako sa ľudia stavajú k tejto situácii. Asi každému, kto trochu situáciu sleduje a trochu ju chápe, je jasné, že problém migrantov z Afriky či Blízkeho východu je hlbší. No ľudia, ktorí sa rozhodli absolvovať a prežili tú životunebezpečnú cestu sem do Európy, si zaslúžia našu pomoc. V prvom rade sú to ľudia v núdzi. Osobne, keď si na niečo neviem urobiť názor, zvyknem si otočiť situáciu. V tomto prípade, ako by som sa cítila ako žena s ročným dieťaťom, ktorá riskuje život aby ušla a pokúsila sa prežiť a zabezpečiť tomu dieťaťu lepší život. A po dorazení k brehom ´najvyspelejšej existujúcej kultúry´ by ma čakalo to, čo sme my pripravili pre tých chudákov? Absolútne nerozumiem ľuďom, ktorí v takejto situácií nie sú ochotní podať pomocnú ruku človeku, ktorí stratil všetko... — Katarína Selecká

●

Pavel Sibyla, riaditeľ nadácie Zastavme korupciu

●

Lucia Čemová

●

Slová sú dôležité. V tomto smere si vážim každú jednu vetu, ktorá nie je nasiaknutá pre mňa nepochopiteľnou nenávisťou. A ešte viac si vážim slová tých, ktorí si išli tento problém prežiť na vlastnej koži, ktorí hovoria o tom, čo videli a napokon sa tiež stanú ľahkými terčami pre idiotov. Dobrovoľne. Lebo vedia, že sú aj veci "vyššie". Psychický stav tejto krajiny je mizerný, pár zdravých buniek robí, čo môže. A vie. Chlieb a soľ sú zabudnuté symboly zo strateného sveta. Je to smutné. Predsa každý deň krájame chlieb. Na Vianoce kladieme na stôl prázdny tanier pre príchodzieho. Ale pre istotu na dvakrát zamkneme. Nechápeme, že symbol má aj svoje reálne pozadie... — Ján Púček

●

Peter Zajac

●

Martin Poliačik

●

Žijem v demokratickej krajine, bezprostredne ma neohrozujú prírodné živly, choroby ani násilie. Narodila som sa tu, nikdy som nepociťovala núdzu, som zdravá a mám veľkú milujúcu rodinu. Je mojou ľudskou povinnosťou byť dobrým a súcitným človekom. Je mojou občianskou povinnosťou byť solidárnym globálnym občanom. Cítim zodpovednosť za konflikt v Sýrii a cítim zodpovednosť za európske neľudské zaobchádzanie s ľuďmi, ktorí utekajú pred vojnou.

Mojou povinnosťou je svojimi každodennými aktivitami vytvárať lepší svet – nie len pre seba a svoju rodinu, ale aj pre ľudí, ktorí nemali moje šťastie. Som pripravená pomôcť aj na úkor svojej pohodlnosti a komfortu pomôcť ľuďom, ktorí utiekli pred vojnou zo svojich domovov. Pretože sú to ľudia a toto je náš svet.
— Sandra Štasselová

●

Katarína Koščová

●

Ludmila Kolesárová, Dobrý Anjel

●

Ako môžem pomôcť? Nemám čas ísť do Rakúska ale hádam poslať oblečenie alebo peniaze? Už so sa prihlásila do projektu "Kto pomôže?" ale prvé rodiny majú prísť až koncom roka.
Priznávam že mám obavy z islamizácie ale pomáhať treba...:) — Beata Luiza Ujová

●

Všetko, čo sa nám v živote deje, závisí od toho, kde sa narodíme. Počas života sa niektorým darí menej, iným viac, niektorí sa o niečo snažia, iní celý život len tak vegetujú. Ale to prvé a najviac určujúce rozhodnutie nerobíme my, ale spraví ho za nás náhoda. Utečenci si svoj život nevybrali, ale snažia sa ho zmeniť. A my sedíme v slonovinovej veži a karháme ich za to, že sa nevedeli narodiť. Veľmi mylná logika.
ALEBO
Prečítajte si poviedku od Ursuly K. Le Guin - Ti kteří odcházejí z Omelas. Viac sa k tomu nedá povedať. — Teodor Kuhn

●

Ferdinand Bařina objasňuje prácu Charity pred táborom v Traiskirchene. Ferdinand Bařina

●

Niekto múdry povedal: "Kto zachráni jeden život zachráni celý svet." Dnes som sa k téme utečencov prichádzajúcich a hľadajúcich dotkol aj v svätej omši. O to viac že to ľudia vnímaju, prežívaju, pýtajú sa a to dokonca sa aj spovedajú v "búdkach" vo svätej spovedi. Hovoril som, že je to naša šanca, ako prejaviť ľudkosť, lásku, prijatie a nádej. "Kto prijme jedneho z mojich najmenších mňa prijíma, seba prijíma." A že, ako by sa zachoval Ježiš ako človek, alebo ako pokrytec? V prvom rade sme ľudia, až potom kresťania, až potom v tej či onej strane. Otrávené srdce otrávi všetko, že aké je jeho srdce taký je človek, taký jeho život. Vystatujeme sa svojími tradíciami a pritom nam ľudia odchádzajú a tých ktorí prichádzajú nepríjmame a odmietame, zavrhujeme, hádžeme do "plynovych komôr," do "dobytčích vagónov." "Lebo som bol hladný a dali ste mi najesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne.“ Toto je láska a toto je ľudskosť. A mám aj pozitívnu reakciu, ľudia chcú pomáhať, hovorili poďme niečo urobiť. Dobré veci nikdy nepôjdu ľahko. — Augustín Hlavina, františkán

●

Áno, som za pomoc ľuďom v núdzi, som aktívne zapojená v tejto pomoci, ale nie každý, kto klope na vaše dvere, prichádza skutočne ako prenasledovaný človek, ktorý stratil svoj domov. Buďme pozorní a riaďme sa srdcom, ani dvere vlastného bytu neotvorím každému, kto povie, že nemá kde spať. Preverujme prichádzajúcich a neotvárajme hranice pred tými, čo nemajú záujem rešpektovať naše domovy a tradície - pomáhajme v núdzi, ale myslime aj na svoje vlastné deti, budú žiť v tejto krajine s ľuďmi, ktorých dnes prijímame. — Marína Terenová

●

Strach ľudí z nepoznaného a obavy z toho, čo všetko môže nastať, sú prirodzené. Nemali by sme ich prehliadať. Nemôžeme ale nevidieť ani to, že prichádzajúci potrebujú pomoc. Namiesto podnecovania úzkosti by sme sa mali o našom nepokoji vecne rozprávať. Myslím, že tak si vytvoríme väčší priestor na rozmýšľanie nad problémami druhých a na reálnu konkrétnu pomoc. Na nej teraz najviac záleží. — Ivan Ježík

●

Počúvam často, že aj na Slovensku sa majú ľudia zle a malo by sa pomáhať predovšetkým im. Je pravda, že mnoho chorých, sociálne vylúčených a slabých zažíva denne bezmocnosť a strach, čo bude zajtra a je to hanba. Nielen vlády, ale aj naša. V tomto prípade ale neplatí, že klin sa klinom vybíja. To, že sa cítime ponižovaní, nevyrieši, že budeme ponižovať iných. To, že nám je upierané, nenapravíme tak, že budeme upierať kúsok ľudskosti tým, čo ležia v prachu. Ak je nám to ťažko, tak aspoň mlčme a buďme vďační za tých, čo robia niečo preto, aby sa tie masívne dvere, čo sme zabuchli pred utečencami aspoň trochu poodchýlili. — Jana Shemesh

●

Myslím si že je úplne normálne pomôcť ľuďom v núdzi.....ja som niekedy strašne smutný že u nás má väčšiu hodnotu zatúlaný psík, ako ľudský život......a toto treba ľuďom vysvetlovať, v prvom rade sú to ľudské bytosti v núdzi...... — Daniel Kunic

●

Dakujem za kazdy prejav sucitu a snahu o pomoc! Nemusim si tak pripadat hlupo v dave tych,ktori su radikalne proti akejkolvek odchylke,ci inakosti a nemusim sa hanbit za to,ze pomahat mi pride ludske a tak samozrejme. Vdaka ludom,ako vy,mozem ostat hrda na to,ze som slovenka. — Erika Palenikova

●

Mária Michalová