18.7.

Najťažšia časť mojej práce je tisíckrát lepšia, ako najlepšie dni v iných zamestnaniach

Jesse Hughes je spevák a gitarista Eagles of Death Metal, ktorá sa stala známou najmä vďaka zopár členom, ktorí hrávajú aj v najuznávanejšej rokenrolovej kapele súčastnosti Queens Of The Stone Age. S Jessiem sme sa rozprávali neskoro v noci po ich preloženom koncerte. Mali hrať o šiestej hrali o jednej v noci. Na primitívny rokenroll sme sa obrnili primitívnymi otázkami. A tak aj celý rozhovor vyzeral. Zverejňujeme len jeho uverejniteľnú časť, ostatné bolo priehrštie južanských vtipov a osobných historiek so známymi osobnosťami. Tie si necháme pre seba a na rozprávanie v do krčiem.

• Ako sa vám hralo na Pohode?

  Bolo to šialene dobré, stál som tam a povedal som si kurva! Nikdy nevieš, čo môžeš čakať od cesty na festival, ale toto bolo úžasné, všetci tu mali drive.

• Prišli ste neskoro. Mali ste problémy na hranici?

  Áno. Zopár. Toto turné sa vlastne prezýva hraničné. Zatkli ma v Chorvátsku, dostal som pokutu 500 eur od chorvátskej polície. Skvelé.

• Prečo vás zatkli?

  Priamo na taške naplnenej trávou som mal položené bongo. To je najretardovanejšia vec, akú som kedy v živote urobil. Ani sa mi nechcelo veriť. Nemalo to chybu hahaha.

• No nič. Rozmýšľam nad tým, ako ste našli prapodstatu rokenrolu. Zjavne je rokenrol zábava a vy ho ako zábavu aj hráte.

  Pochádzam z juhu, kde sa všetky rodiny stretávali po večeroch, niekto chytil do ruky gitaru, iný spieval pesničky a vymýšľali sme, ako z toho urobiť čo najväčšiu srandu. A keďže moja rodina je naozaj veľká a je pre môj život dôležitá, hrali sme každý víkend. Moja mama hrávala a spievala Dancing Queen od ABBY. To som mal štyri alebo päť rokov. Keď bola smutná, položila si ma na palce na nohách a tak sme spolu tancovali po celej izbe. Takže hudba je presne tá pičovina, ktorú si nevyberáš, ale určite ťa ovplyvní. Keď som sa presťahoval do púšťe a stretol som sa s Joshom Hommom, on bol mojím jediným priateľom. Ďalším bola len hudba. Chápeš?

• Hej.

  Uchýlil som sa k hudbe namiesto rozmýšľania o tom, že by som najradšej niekoho zabil. Aj keď, ja mám ľudí rád. Nikdy by som v skutočnosti nikomu neublížil.

• Prichádza cudzí človek: To bola skvelá show! Toto je naozaj prvýkrát, čo sa na Pohodu dostal ozajstný rokenrol!

  Ďakujem kámo, ďakujem veľmi pekne, hahaha.

• Ako sa vám hrá s Joshom Hommom, na rozdiel od vás hrá rokenrol odmalička. So Screaming Trees hral ako 24-ročný a to už hrával dlho.

  Mal 16 keď bol na turné so Son of Kyuss. Je to prirodzený talent, ako v hudbe, tak v biznise. A neznáša tyranov a hovedá, má krásny zmysel pre spravodlivosť, veľmi vzácny človek. Je to najúprimnejší človek akého poznám, neuveriteľne úprimný. Nikdy mi neklamal, nikdy, ono sa to pozná, pravdu neskryješ, najmä v šoubiznise. Ak vám dá svoje slovo, tak to určite splní. Práve preto dokáže robiť biznis tak, ako ho robí. Je obdivuhodný. A vďaka nemu som nikdy v šoubiznise nemusel uhnúť z priamej cesty, nikdy som nemusel robiť nejaké sračky, ktoré iní robia. V rokenrole sa mnoho deciek snaží od šestnástich a tvrdo makajú, aby sa niekam dostali. Ja som nerobil nič, len som ako tridsaťpäťročný otvoril dvere. Bolo to ako byť celý život vlkodlak a nevedieť o tom. Zbadať spln prvýkrát keď máte tridsaťtri. Joshovi vďačím za tento zvláštny spôsob, ako sa dostať do biznisu, celkom neobyčajnou cestou a som veľmi rád, že to tak bolo. Sme s Joshom zaujímavá dvojica. V skutku je to tak, že ak by sme obaja nemilovali ženy, tak by sme boli najkrajšia buzícky pár na svete.

• Queens Of The Stone Age, ktorí majú s vami veľa spoločného, sú tiež rokenrol, ale je to úplne iné ako vaša hudba.

  Je to iné. Nechcem povedať, že je to inteligentnejšie, ale je to určite sústredenejšie. Je to, akoby oni maturovali. Ja som skôr ten, ktorého zo školy práve vyhodili. Je veľa iných kapiel, ktoré o našej hudbe hovoria sračky, čo je nepríjemné a chcú, aby sme sa cítili zle aj za to, že dýchame. Ja chcem iba, aby sa mi na javisku natriasal vták a aby som sa cítil dobre. Nechcem nikoho vytlačiť ako niektorí, len preto, že baby so mnou nechceli mať sex na strednej. Nerobím hudbu kvôli tomu, nepotrebujem sa ňou zamestnávať. Nemám čas sa s tým zajebávať, ako to robia niektorí. Akože poďme sa nad tým zamyslieť…. ne ne ne ne ne… To nie som ja. Chceš to robiť? Rob to, je to cool. Nikdy som nechcel nič iné, ako byť v dobrej rokenrolovej kapele. Pretože je to sranda. Nesnažím sa byť najviac cool v miestnosti, stačí mi, že som cool. Tak to má byť.

• Zjavne rád tancujete.

  Milujem tanec.

• Mária, ktorá ich sprevádzala: A ten tanec vám fakt ide. Fakt. Ako vrtíte tým zadkom… a baby sa zmohli len na uuuuuuuu...

  Hahaha vidíte? No a toto bolo vážne dobré. Tak strašne zábavné. Toto je tá zábava. Pre mňa je rokenrol toto (ukazuje tanečky).

  Je to niečo, čo sa nedá veľmi dobre vysvetliť. Preto sa to dá vyjadriť hudbou. Rokenrol je ako postoj k životu, ale musí to byť naozaj dobrý postoj. Pretože úprimne - toto je tá najviac fasa robota na svete. Toto je tak skurvene dobrá práca, že lepšiu by si nikto nemohol želať. Najťažšia časť mojej práce je tisíckrát lepšia, ako najlepšie dni v iných zamestnaniach. To je fakt. A nikdy som nerozumel kokotom a hovedám, čo si ju nevážia. Ja mám pocit, že by som mal chodiť za každým jedným fanúšikom a povedať “Čau, som Jesse, dík za všetko. Už musím ísť, čau.” Pretože je to strašne cool.

  Veď kto som, do piče? Pozrite sa na mňa. Idem ďalej, o chvíľu nastupujem na pojebaný tour bus a idem. Kurva. Toto je najúžasnejšia vec, čo sa mi kedy stala a v ničom by som sa nemohol cítiť tak úprimne ako v tom, čo robím. Neexistuje žiadna činnosť, v ktorej by som dokázal lepšie vyjadriť šťastie.

• Ako vznikajú tie vaše veselé texty?

  Veľmi rád vyjadrujem, čo cítim. Keď sa necítim veľmi dobre, v texte vytvorím miesto, kam môžem odísť a vyriešiť to, povedať si, že toto a toto urobím. Ale keď sa cítim ok, lebo som urobil niečo fakt dobré, tak zaspievam niečo ako pozrite sa, čo som práve urobil. Chápeš, nie? Niekedy sa poézia hudby stáva trochu hlbšou, ako som pôvodne chcel. Niektoré moje pesničky tak trochu vyjadrujú smútok. Ale smútok je ok, najmä keď máte okolo seba priateľov. Človek má byť smutný, ale nemá sa za to cítiť ponížene. Vždy mám pocit, že keby som nemal priateľov a fanúšikov, nebol by som tu. Ani v tejto krajine. Doslova by som sem nemal možnosť prísť, ak by si títo ľudia nekúpili lístky. A toto sa nezdá ako veľká vec, ale ja mám pocit, že je to skurvene dôležitá súčasť všetkého. Je to obrovská vec. A je veľmi ťažké vyjadriť pocity spevom, aby ich ľudia pochopili, ale ja sa pokúšam. Skúšam sledovať všetkých, čo stoja pod pódiom, snažím sa všetkých si zapamätať a chcem ich vidieť všetkých, ako na tie kokotiny krepčia. Ja som taký. A dúfam, že to nikdy neprestane. Videl som veľa rokenrolerárov so vzácnym darom. Naozaj vzácnym. Ale tí chuji sa k ľuďom správajú ako k hovnám. Zvysoka serú na ľudí, ktorí sa o nich starajú. Bojujem proti tomu, aby som bol niekedy takýto. To by som vo vnútri zomrel.

• Ako sa vám páčili títo diváci?

  Mohli ste to vidieť v mojom ksichte. Neexistuje spôsob, akým by som zakryl úprimnosť v tvári. Neočakával som priveľa, pretože sme sem prišli neskoro. Nič proti, ale chápeš. No a videl som, ako ľudia stoja pod pódiom a hovoril som si, že je skurvená zima. Ale potom som si povedal, poďme, tie čajky pod pódiom sú šialene sexy. Strašne sexy. Veď tam vonku tancujú miciny. A spievajú s tebou. A povedal som si, kurva kámo, toto je ono! Toto je dokonalé. Sme na správnom mieste.

• Pracujem v kníhkupectve, preto ma zaujíam, ktorú knihu máte najradšej?

  Práve som si kúpil kolekciu próz Edgara Allana Poe-a. Milujem jeho príbehy a toto je úžasná edícia. Nie je veľmi drahá, ale je strašne cool a nevyrobilo sa veľa kusov. Veľmi si tie knihy vážim. A Biblia. Tá bude vždy mojou obľúbenou knihou.

• Prečo?

  Pretože Boh je Pánom všetkého. A je dobré vedieť, že sa k nám môže prihovoriť, keď otvárame Bibliu. Som katolík, či mi to uveríte alebo nie.

• Díky.

  Hahaha, a trik s Jack Daniels fungoval, hahaha, si museli vravieť, že "to sa nedá hentak veľa piť", ale piči, dá, lebo to je skurvený čaj. Ooo, práve prešlo okolo auto s jedným modrým majákom, to bol tajný policajt, hahaha, alebo to je len tak trochu dôležitý policajt, hahhahaaaha.

---

14.7.

Sme tam, kde sme boli včera

Rozmýšľam nad tým, čo nás všetkých Pohoďákov spája. Ako sme mohli s našimi rozličnými vkusmi a festivalovými cestami vyzerať v posledný deň tak rovnako. Či sa nám Björk páčila alebo nie, či sme skákali na Die Antwoord alebo na Repetitor, odchádzali sme unavení, aj plní dojmov. Je jedno, ktoré koncerty sa nás dotkli, podstatné je, že sa nás dotkli pod jednou strechou, pod jedným nebom. A preto sme boli na chvíľu rovnakí ľudia a žiadne rozdiely neboli podstatné.

Odísť z Pohody nie je ľahká disciplína. Napriek tomu, že ani štvrtkový začiatok nebol jednoduchý a pobaliť batohy čo najefektívnejšie za polhodinu by nedokázal ktokoľvek, nič podstatné mi nechýbalo. Iba v piatok ráno som si s prispatými vlasmi v polootvorenom stane zanadávala - prečo nemám so sebou aspoň jedno zrkadlo? No nič, všetko sa dá prekonať, s prižmúrenými očami trielim k sprche, osem hodín, ideálny čas, nikto tam nebude, rýchlo sa dám dokopy. Pred sprchami desať metrový rad. Dobre teda, zajtra vstanem o pol siedmej (vstávam o deviatej a som rada, že aspoň žijem a oceňujem, že nemám zrkadlo).

V nedeľu na obed som sa aj tak videla všade navôkol. Tak, ako sa spúšťali stany a na vysušenej tráve bolo čoraz viac voľného priestoru, som nachádzala samu seba v tvárach ľudí okolo. Za štyri dni rovnakého osudu sa človek s človekom prepojí. Po každom kolíku si ľahnúť, to sa dá, robíme to všetci. Prečo by sa karimatky rolovali hneď po tom, ako ich vytiahnete zo stanu? Dajú sa rozložiť a pospájať, ešte chvíľu si poležíte, ešte trochu si z tej Pohody vezmete. Ľudia okolo šuchocú, keď vám nad hlavou mizne aj posledný kúsok tieňa, zisťujete, že stany už nie sú tam kde bývali. Slečna dobrovoľníčka príde a úctivo vám pripomenie, že o polhodinu odchádza posledná kyvadlovka. Potom už len pešo a oči pre plač. Ešteže máme to auto. Stále ležmo počúvate echá ľudských mien, ktoré sa ozývajú ponad stanové mestečko. Myslela som si, že tento zvyk vykrikovať a hľadať sa patrí výhradne hodine, keď ráno splýva s nocou. Ale nie. Aj záver festivalu je na tom podobne, ľudia nemajú telefóny, vybili sa, niet sily nabíjať, reliéf stanov sa zmenil na nepoznanie, pretože trištvrtina z nich zmizla, kamaráti sa niekde flákajú, alebo vám niekto vlastný stan zbalil pod nosom a čaká niekde v tieni pod prázdnymi konštrukciami stage-ov.

To už je toľko hodín - netuším, že už je dávno poobedie, pretože som stratila mobil tak isto ako väčšina kričiacich ľudí. Zrazu kričím Maťa tak ako ostatní, opäť sme jeden celok a som rada, že ma v tom organickom dave zázrakom našli kamaráti. Slnko je na nevydržanie, karimatky nechávate na zemi a idete si dať hotdog s pivom.

A ste tam, kde ste boli včera. Dopijete pivo a kuknete sa do ľudského zrkadla. Aj vaši susedia trpia, to je dobré, nie ste sami, vhupnete späť do sauny a nahovárate si, ako skvelo a organizovane ukladáte veci do batohov a že keď prídete domov, nebude s nimi veľa roboty. Ale bude. U nás sa perie už druhá várka Pohody, všetko bude voňavé a nové, Pohoda zo šiat zmizne, z myslí nie.

Stanové mestečko sa vyprázňuje v jednom rytme, ľudia odchádzajú, ale nikto nie nárazovo, toho nie sme schopní. Medzipauzy musia byť, až k autám sa nedá prísť na jeden nádych, treba občas stáť. Rozlúčiť sa. Napiť sa vody. Povedať si, že o rok prídete len s jedným batohom. Rozložiť karimatku pri cisterne - v správnom uhle vás každých pár minút pokropí voda. Langoše ešte sú, dobre, dajme si. Cestu k autu rušia náhodné stretnutia. Auto je v poriadku.

Odľahne vám, že vás človek, ktorý sa rozhodol vlastný pokašľaný život pomstiť na udalosti, ktorej sa na Slovensku ako jednej z mála darí, obišiel. Najlepším dôkazom zúfalstva tohto činu sú pozitívne ohlasy, ktoré napriek záverečnej nepríjemnosti o festivale prevládajú. Čítate si ich už v aute. Prekvapivo, cestou von nie je žiadna zápcha. Oplatí sa flákať sa a odísť z festivalu neskôr.

O prepichnutých pneumatikách sa naozaj píše všade, ale vecne a chladne. Akonáhle sa problém vyrieši, bude o nich navždy ticho. Aj o Pohode sa píše, ale emotívne. Napríklad aj to, že to bola najlepšia Pohoda doteraz. Myslí si to Kaščák, myslíme si to my. Narozdiel od pneumatík sa však odkaz Pohody neutíši. Bude sa o nej hovoriť, až kým presne o rok nepríde ďalšia. Už aby tu bola.

V aute nesedíme dlho, zastavujeme na prvej benzínke a chceme si kúpiť olovrant. Nakoniec si kupujeme pivá a sme opäť tam, kde sme boli včera. Rozprávame sa o tom, ktorý koncert bol najrokenrolovejší a kde bolo najväčšie peklo. O Björk sa nebavíme. Bolo to pekné, ale ešte lepšie hrali počas jej ohňostroju Rómovia v klavírnom stánku blízko hlavného pódia.

Píše sa, že Björk je symbolom Pohody. Každý jeden Pohoďák má však svoju vlastnú cestu a my sme práve ju z tej našej vypustili. Chceli sme pre vás pozbierať dojmy z pohoďáckych pekiel v hľadisku a takých nebolo málo. Pohoda mala gule.

Symbolmi Pohody sú pre nás Jessie Hughes, s ktorým sme sa porozprávali o rocenrole. Jakub sa po koncerte rozprával so srbským Repetitorom aj o dvadsiatom výročí masakry v Srebrenici. Počas koncertu sme s nimi skákali v dave, lebo sa inak nedalo. Páčili sa nám Cocorosie, najbizarnejšia kombinácia speváčok, akú som videla. Keď spievala Sierra Rosie Cassady svoje vysoké tóny, napadlo mi, že by som ju veľmi rada videla vrieskať na jednom pódiu s Blixom Bargeldom. Jeho legendárny vreskot našiel ženskú parťáčku. Za úplný vrchol Pohody mimochodom považujem koncert Einstürzende Neubaten, ktorí predviedli jeden z mála open air koncertov vôbec. A bola to smršť.

Nick Cave o Blixovi raz povedal, že je to taká ľudská kreatúra, až si nevie vôbec predstaviť, že je človekom a že má nejakých rodičov, ktorí ho splodili. Aj my s tým s láskou súhlasíme a sme vďační, že sme mohli aspoň kúsok z neho a jeho zvláštnosti na Pohode vstrebať a odniesť si domov. Teraz si ho ako láskavú spomienku dookola púšťame.

Einstürzende Neubaten však nebolo rokenrolové peklo, neskákalo sa. Najradšej sme mali koncerty, na ktorých sa nedalo ustáť na jednom mieste. O Die Antwoord sme nepísali, pretože nerozumieme, prečo by sme mali. Za to sa nám veľmi páčili Islanďania Fufanu, ktorých sme v našom internom žargóne volali zlatíčka. Až kým sme nevideli ich koncert. Odchádzali sme so spotenými ofinami a širokými úsmevmi, dávno som nevidela toľko energie v jednom človeku, zdalo sa mi, že vidím oživeného Iana Curtisa, mladého, svojského, divného, pekného, ale niečo nesedelo, títo chlapci mali v sebe nielen punk, ale aj čistý rokenrol, ktorý sa na prvý pohľad zdá byť nezlúčiteľný s ich vekom. Ale bol tam. Som presvedčená, že aj Jessie Hughes by na ich koncerte skákal od začiatku do konca.

Rozmýšľam nad tým, čo nás všetkých Pohoďákov spája. Ako sme mohli s našimi rozličnými vkusmi a festivalovými cestami vyzerať v posledný deň tak rovnako. Či sa nám Björk páčila alebo nie, či sme skákali na Die Antwoord alebo na Repetitor, odchádzali sme unavení, aj plní dojmov. Je jedno, ktoré koncerty sa nás dotkli, podstatné je, že sa nás dotkli pod jednou strechou. A preto sme boli na chvíľu rovnakí ľudia a žiadne rozdiely neboli podstatné.

Páčilo sa mi toho veľa. Tiež si myslím, že to bola najlepšia Pohoda doteraz a preto sa mi tašky v príjemnom chládku domova po dlhej ceste len ťažko hádzali na zem. Ťažko sa mi sadalo za počítač, aby som tieto spomienkové riadky naťukala. Všetko sa mi zdá byť málo. Otváram chladničku a čaká ma tam pivo. Akoby doma vedeli, čo potrebujem po všetkých tých skvelých zážitkoch.

Otváram teda pivo a hovorím si, že som tam, kde som bola včera. Opäť na Pohode. Opäť s priateľmi na letisku, kde čas plynie vždy zvláštnym spôsobom a ženie vás od zážitku k zážitku samovoľne. Tak sa napríklad môžete v jeden večer ocitnúť priamo pod Blixom, rozplakať sa od dojatia, keď dá Sabrinu, môžete celú noc skákať na rokenrol, stretávať sa s ľuďmi, čítať knihu, sedieť chvíľu len tak a neskôr ležať pri východe slnka na voňavej kope sena s človekom, ktorého máte radi. Počúvajúc Sendreiovcov. To je tiež Pohoda.

---

13.7.

Repetitor - rokenrolis zo Srbska

Chcel som sa ísť na nich pozrieť už minulý rok, no pre zranenie jednej z dievčin nezahrali. Pohoda im na jar tohto roku pripravila turné po Československu, hrali v Brezne a Bystrici, kde na nich prišlo veľmi málo ľudí. Posledný koncert turné mali v Brne, kde bolo plno. Bol to skvelý koncert. Boris Vlastelica, Ana-Marija Cupin a Milena Milutinović hrajú spolu desať rokov, nie len na Balkáne ale po celej Európe, ba čo viac, boli po desiatich rokoch prvou Srbskou kapelou, ktorá hrala v Kosove. Tu je video z ich koncertu, neskôr pribudne i rozhovor.

---

11.7.

Rómsky odkaz pre Björk

V areáli Pohody je rozmiestnených niekoľko klavírov. Na jednom z nich hral počas koncertu Björk jazzman čávo zo Zvolena. Na konci megamixu poslali Björk odkaz. Nech sa páči.

---

11.7.

Dni ako noci

S jablkom sme na Pohode už druhý deň a tretiu noc. Hneď sme vedeli, že tu nebude možné rozoznávať čas. Teda to, kedy sa bdie a kedy sa spí. Práve z tých nocí máme pocit, že ani neexistujú. Ideme proti prírode, keď si každý môže vybrať z dvoch možností- v prvom prípade sa pridáte k tým, čo chcú spať ale nemôžu, pretože ich budí žúr, v druhom sú to ľudia čo by aj radi spali, ale žúr ich nepustí. Za prvé dve noci na Pohode sme skúsili obe varianty, ale viac sa nám páčila tá bezsenná. Keďže sme si povedali, že ani v jednom prípade si neoddýchneme, druhú noc sme ostali do konca. A stálo to za to.

Ak sa chcete vyspať, najväčší problém sú ľudia. Tí sú síce rovnako aj najväčšou výhodou pohodovej atmosféry, pretože nevieme, čo by sme bez priateľov a ľudí na letisku robili. Keď sa však chcete spať, asi sa môžete hnevať na kohokoľvek. Je lepšie nehnevať sa a ísť na koncert. Napríklad na Eagles of Death Metal, s ktorými rocknroll dostáva nový zmysel. Alebo skôr sa vracia k zmyslu, ktorý pôvodne mal. O tom, čo vlastne je ten záhadný pôvod, ktorý už toľko kapiel zo svojich vystúpení vytratilo, sa Jakub rozprával po koncerte so spevákom Jesse Hughesom. Spýtali sme sa ho na jeho obľúbenú knihu aj na to, čo je pre neho najdôležitejšie, keď stojí na pódiu. Keď sme stáli na jeho vystúpení v dave my, nezmohli sme sa na viac ako otázku: To čo je? Odpoveď nám dal po koncerte nadránom a budeme radi, ak si zajtra rozhovor s ním prečítate aj vy. Ja som si v piatok noci myslela, že už nič viac sexy a živelné ako EODM nezažijem. Vtedy som ešte nevedela, že dnes na rozhovore stretnem dvoch mladých Islanďanov z kapely Fufanu. Budú hrať o 23:00 a jablko pre vás pripravilo rozhovor. Na to, či balia dievčatá na krásne tváre, som sa bála opýtať. Ale pýtala som sa ich na to, čo je podľa nich rocknroll a či by odohrali na Pohode koncert, aj keby v hľadisku stál iba jeden človek. Neskôr som ich stretla na koncerte Bjork, na ktorom nestál iba jeden človek, ale celá Pohoda.

Keď sme sa nad ránom vracali do stanov, zmenili sme sa na ľudí, čo nás deň predtým hnevali. Budili sme spiacich pohoďákov. Rozprávali sme sa o rocknrolle, lebo sa inak nedalo. Aj o Einsturzende Neubaten, pretože čokoľvek sme od ich koncertu očakávali, nebola to tak čarovná predstava, ako to nakoniec dopadlo. Berlínski čávovia síce nezahrali The garden, ale Sabrinu áno a všetky ostatné kultovky tiež. Na začiatku koncertu sme sa stavili, či sa spevák Blixa Bargeld aspoň raz usmeje. Usmial sa.

---

10.7.

S Mitanom na pive

Keď sme prišli na Pohodu, opäť sme premýšľali o tom, čo nás tu okrem hudby najviac teší. Stáli sme na koncerte Monikino kino, nad nami na vyvýšenom javisku dvojica bláznivých umelcov, ktorých máme radi pre ich mimozemský zvuk. Skvelé. Ľudia tancovali, slnko po čase vysvietilo a vtedy sme na to prišli. Že Pohoda je výťažkom slobody, ktorú sme po dlhom čase získali. Dávno takýto festival nemohol byť a sú miesta, niektoré veľmi blízko nás, iné trochu ďalej, kde sa takto ľudia nebavia. Pod fotografiou z koncertu Bez ladu a skladu sa náš kamarát z Iraku pýtal, či sme na párty. On, zatiaľ bez azylu v cudzej krajine, ešte dlho nebude na koncertoch skákať.

Takže toto si najviac vážime. Možnosť prísť a stretávať sa tak, ako sa nám to páči.

A Pohoda nie je len o hudbe. Ukazuje sa, že to ľudia vedia, keď napríklad počúvajú čítania obľúbených spisovateľov. Knihy na Pohode zahájil Dušan Mitana, jedna z osobností, ktoré dobre vedia, aké je to tvoriť počas neslobody a zároveň poznajú najlepšie, ako hudba s literatúrou súvisí. Na čítačkách často spomína, že najviac dosiahol, keď spojil básnika Ivana Štrpku s Dežom Ursínym. Ich hudba dodnes hráva. Ani jeho poviedky však nie sú staré. Hľadisko bolo plné mladých ľudí, ktorí sa na kultovom texte Viki a Kiki smiali od začiatku až do konca. Tlieskalo sa dlhé minúty a rad na autogramiádu končil až za stanom. Išli sme sa s pánom Mitanom prejsť a dať si pivo. Je prvou osobou, s ktorou sme sa po areáli letiska prechádzali a chvíľu ho pohodovým životom sprevádzali. Hovorili sme o tom, prečo majú jeho texty schopnosť zaujať každú generáciu mladých ľudí. O tom, že ani naša sloboda nie je úplná a máme sa prečo búriť. Že svet nespeje správnym smerom, ale Pohoda a podobné radosti sú miesta v scenári, ktoré stále máme navyše a stoja a za to. Boli sme s jeho manželkou Evou, ktorá v polovici rozhovoru odbehla a kúpila si žltý klobúk. Pre vnúčatá, ktoré žijú v Londýne. Pohoda je podľa Mitanovcov výborná akcia, ale tentokrát na koncerte neostali. Minulý rok si pozreli koncert dobrého priateľa, Mariána Vargu. On sa vraj za dlhé roky tiež nezmenil. Stále Mitanovi voláva v noci, vtedy sa rozprávajú celé hodiny. Jedna túžba spája všetkých obdivovateľov ich tvorby - raz si prepis týchto rozhovorov prečítať. Dnes nám o nich Dušan Mitana veľa nepovedal. Predtým, ako z festivalu odišiel objímajúc svoju manželku, však popísal, čo spája našu generáciu s tou jeho napriek rozdielom. On je rebel a rovnako mladí ľudia dnes, keď prišli na to, ako im konzum a povrchnosť okolo nich nestačia.

Tomáš Prištiak, Tímea Beck

---

9.7.

Bez ladu a skladu či ľudovka

Prvý koncertom Pohody po zotmení bol narodeninový koncert Bez ladu a skladu.. Pri kapelách tohto veku niekedy nie je jasné, či sú pesničky fakt ich, alebo je to už ľudová tvorba. Je predsa všeobecne známe, že obľúbenými autormi Michala Kaščáka sú Ľudo Vátvorba a Otta Nembaubm. Diken, ústrižok jednej takej žúrovacej zľudovenej piesne:

---

---