jablko

Sú ženy, ktoré rátajú dni, keď pôjdu domov

Pár dní pred Štedným dňom zvoní Andrei Kačalovej (35) mobil. Rodina jej klientky ju prosí, aby prišla pomôcť, pretože záskok, ktorý mal vypomáhať v čase jej neprítomnosti, je preč. Pre Andreu je práca jednou z priorít. Vie totiž, že v rodnom regióne je jej pramálo. A tak sa nakoniec rozlúči s rodinou a zamieri do Nemecka, kde už niekoľko rokov pracuje ako opatrovateľka.

  1. Keď sa v Snine položí otázka “Odkiaľ ste?” je občas komplikované odpovedať. Odpovedá sa podľa toho, odkiaľ sú rodičia. Odkiaľ ste?

    Zo Sniny, ale otec bol z Hostovíc, mama z Parihuzoviec, kde sme v podstate vyrastali. Aj keď sme v Ubli neskôr kúpili dom, stále sme sa vracali. Poznáte to, bolo treba pokopať, posadiť.

  2. Kde sa lepšie žilo? Na dedine alebo v meste?

    Dedina… to bola pre nás neuveriteľná príroda. Už menej sa nám ako deťom páčilo, že musíme pomáhať rodičom v záhrade - sadiť zemiaky, trhať burinu. Vyplakávali sme, že sa nám nechce. Detská hlúposť. (Smiech.) Život v meste bol pohodlnejší.

  3. Zdôrazňovalo sa vtedy medzi ľuďmi povedzme, že nie je práca? Pretože dnes je to pomerne častá téma tunajších rozhovorov.

    Na to si nespomínam, ale pre mňa bolo šokom, keď som ako 18-ročná skončila technické a informatické služby na miestnej priemyslovke, hovorili mi: “Pôjdeš robiť sekretárku”, a nakoniec som išla na úrad práce. Ponuka práce bola nulová. Po pár mesiacoch od konca školy som teda odišla ako aupairka do Švajčiarska. Žila som tam zhruba tri a pol roka, no nakoniec som sa vrátila domov. A zaplakala som. Bolo mi ťažko. Vo Švajčiarsku som mala normálnu výplatu, doma mi zrazu sociálka priznala 1200 korún. Žite z toho. Nakoniec som sa zamestnala v Elmonte (montážna firma na káblové zväzky do áut) a odrobila si päť rokov. Potom podnik zatvorili. V Snine a okolí som si prácu nevedela nájsť. Nikto neponúkal ani len miesto upratovačky. Hovorím mužovi: "Zbláznim sa." A tak som sa začala - opäť raz - zamýšľať nad prácou v zahraničí, že budem dochádzať.

  4. Nezažili ste “kultúrny šok”, keď ste po škole prišli do Švajčiarska?

    Žila som u Srbov, boli pravoslávni, tak ako my, takže veľké rozdiely som necítila. Je ale pravda, že ma prekvapilo, do akej miery si držali náboženské rituály. Sesternica môjho domáceho mala na každej ikone akoby záclonku, a keď si zapálila cigaretu, prikryla ju. Každú jednu. Smiala som sa, akéže to ceremónie. Ale cítila som sa ako medzi svojimi.

  5. Ani jazyková bariéra zrejme nebola.

    Nebola. Po dvoch mesiacoch som už rozumela všetkému, čo mi hovoria.

  6. A čo nemčina?

    S nemčinou bol väčší problém. V škole sa človek učí “hochdeutsch”, vo Švajčiarsku a ešte k tomu v regióne, kde sa hovorí dialektom, som ju takmer nepoužívala.

  7. Prečo späť do Sniny, prečo nie Košice alebo Bratislava?

    Veľkomesto nie je nič pre mňa. Som dedinský typ - pokoj, málo ľudí. To je pre mňa. Vždy, keď ideme cez väčšie mestá, z každej strany autá, parkoviská, hovorím si: Ako tu ľudia môžu žiť? Nikdy som ani len nepremýšľala nad tým, že sa odsťahujem do Bratislavy.


Niektoré rátajú dni, keď pôjdu domov

  1. Ako ste sa dostali k práci opatrovateľky?

    Cez agentúru. Keď som už vedela, že zatvoria Elmont, nechcela som čakať. Začala som sa rozhliadať po robote, mamina známa mi poradila agentúru. Skúsila som to, hneď sa objavila ponuka v Nemecku. Pôvodne som chcela opatrovať starých ľudí, ale opäť som dostala dieťa. Bol to vtedy päťročný chlapček, o ktorého sa staral rozvedený otec. Samozrejme, môjmu mužovi sa to nepozdávalo, ale bola to milá rodina. Domáci k sebe neraz pozval aj môjho manžela. Keď sme išli na lyžovačku do Rakúska, môj muž išiel s nami. O chlapca som sa starala dva roky systémom mesiac tam, mesiac doma.

  2. Keď ste boli doma v Snine, kto sa oňho staral?

    Iná opatrovateľka, striedali sme sa. Nepoznali sme sa, len čo sme si vo dverách vymenili pár informácií.

  3. Aký vplyv to malo na dieťa? Rozvedení rodičia a “dve tety”, ktoré sa striedajú v domácnosti.

    Bolo vidieť, že to silne vplývalo na jeho psychiku. Chlapček mal už sedem rokov a cez noc musel mať plienku. Ale my sme to zmeniť nemohli. Vy ako opatrovateľka nie ste v pozícii “dohovárať” rodičom.

  4. Aké to je “starať sa o cudzie dieťa”?

    Každá žena vám povie zrejme niečo iné. Niektoré možno povedia, že sa to dá, že to za ten zárobok stojí, ale časť ráta dni, kedy pôjde domov.

  5. Vy ste rátali?

    Ani nie. Zo začiatku to bolo všelijaké, ale zvládli sme to. Chlapček ma rešpektoval, jeho otec mi dal pri výchove veľkú voľnosť. Keď som odchádzala, bol smutný. Stále sme v kontakte. Majú sa dobre, kúpili pozemok, budú stavať dom. Domáci si našiel priateľku, občas si s ňou aj zavoláme, teší sa, že pôjdu do nového.


„Opatrovateľský kurz je samozrejmosť. Lenže ja som mala skúsenosť priamo zo života. Žila s nami stará mama, mama mojej mamy, cukrovkárka v štádiu slepota, diabetická noha.“

  1. Bolo v regióne, kde ste pracovali bežné mať doma opatrovateľku detí?

    V dedine, kde som žila, nie. Väčšinou doma ostávali matky. Ale v Nemecku je výpomoc pomerne bežná. Opatrovateľky tam často robia Poľky.

  2. Keď ste sa išli starať o starých ľudí, vedeli ste do čoho idete?

    Opatrovateľský kurz je samozrejmosť. Lenže ja som mala skúsenosť priamo zo života. Žila s nami stará mama, mama mojej mamy, cukrovkárka v štádiu slepota, diabetická noha. Starala sa o ňu mama, ja som pomáhala. Samozrejme, čo to som sa naučila.

  3. Situácia: Na pozíciu opatrovateľky sa hlási žena, ktorá nikdy predtým nebola v kontakte so starostlivosťou o starších ľudí.

    Bude to mať ťažšie. Pokiaľ zistí, čo ide ľahko, čo ťažko, potrvá to čas. Susedka sa starala o mamu, nevedela, čo a ako. Moja mamka, vyštudovaná zdravotná sestra, prišla a hneď padali rady: “Posteľ, lôžko si dajte viac od steny do stredu, aby ste mali prístup k matke z viacerých strán…” A tak podobne.


„Aj na Slovensku otvárajú domovy pre seniorov a rodiny čoraz menej hovoria o možnosti nechať si babičku alebo dedka doma.“

  1. Aký je náš vzťah k starostlivosti o starých rodičov?

    Ja som vyrástla v rodine, kde sme sa starali o starú mamu, starého otca, chorého otca. Všetci traja zomreli v tomto dome. Mama, u nás sa povie, “dohodovala” všetkých. Keď som prišla do Nemecka, zvyčajne som sa stretávala s tým, že starí rodičia išli do domovov sociálnych služieb. Keď nie starobinec, tak opatrovateľka, len aby rodina mala čo najmenej starostí. Aj na Slovensku otvárajú domovy pre seniorov a rodiny čoraz menej hovoria o možnosti nechať si babičku alebo dedka doma.

  2. To je dobré alebo zlé?

    V mojich očiach zlé. Neviem si predstaviť, že by som sa nepostarala o mamu. Ale na druhej strane chápem aj ľudí, ktorí si vyberú domov sociálnych služieb.

  3. Ľudia sa niekedy boja starať o blízkeho. Majú pocit, že narobia viac škody ako úžitku, povedzme, keď je starý rodič pripútaný k lôžku a je nutné ho prenášať do kúpeľne, keď je potrebné starať sa o otvorené rany. Chcú to nechať na skúsenejších profesionálov.

    Všetko sa dá naučiť. Služba vám môže ukázať, čo a ako treba robiť. Ale je pravda, že občas je ťažké nájsť aj opatrovateľku, ktorá sa nebojí. Teraz som doma, a keď sa za mňa hľadala náhrada, nastal menší problém. Žena, ktorú sme našli, nakoniec odišla. Zaúčala som ju dva dni, ukazovala, čo a ako robiť, už som tušila, že to nebude v poriadku. Pani, mala už vyše šesťdesiatky, trošku stresovala, bála sa, triasla sa. Vravím si: Fúúha, pani sa zničí za tri dni. Vydržala dva týždne. To, že starý človek spadne, nuž, to sa stane. Keď sa to stane, pomôžete mu, dvihnete ho, keď sa zraní, ošetríte ho, keď je to vážnejšie, privoláte pomoc. Poviete, čo sa stalo, sú pri vás do piatich minút.


Trvá asi týždeň, kým sa zorientujete, kde ste

  1. Čo je na tejto práci najťažšie?

    Pre niekoho to môže byť potreba prispôsobiť sa režimu klienta, jeho zvykom, už len to, že váš klient, pre ktorého varíte, sa stravuje inak, ako vy, urobí svoje. Pre iného to môže byť jazyk, bez neho to nejde, musíte vedieť, čo vám klient hovorí. Kolegyňa, s ktorou som sa striedala, bola z Litvy, tvrdý ruský prízvuk v nemčine, babka mala problém porozumieť. Keď sa s opatrovateľkou nevie porozprávať, nepotrebuje ju. Plus, opatrovateľka a rodina si musia “sadnúť”.

  2. Zisťovali ste si podrobnosti, do akej rodiny idete?

    V agentúre sa ma pýtali: “A nechcete vedieť to a to?” Vravím im: “Nie, bude, ako bude.” Môj muž sa kvôli tomu vždy rozčuľuje. (Smiech.) Nie som ani typ, ktorý by prišiel na miesto, do rodiny a vyhlásil:” Odchádzam!” Trvá asi týždeň, kým sa zorientujete. Ste v novej domácnosti, slušne sa spýtate, pootvárate všetky skrinky, aby ste vedeli, kde čo je.

  3. Ako rodina vníma, že v domácnosti je “cudzí element”?

    Nikdy som nebola v rodine, kde by som bola prvá. Pôvodne som do rodiny išla k starému otcovi. Bol imobilný, vo vojne stratil ruku, prišiel o zrak. Jeho manželka, pani, o ktorú sa starám dnes, vtedy ešte videla, čítala, lúštila krížovky, chodili sme na výlety. Pán zomrel, bolo to krátko pred 90. narodeninami jeho manželky. Na Vianoce mu zožltli oči, hneď ho brali do nemocnice, rakovina.


„Dedko ležal na poschodí, babka dolu sledovala televízor, trávil čas sám. Nuž som sa s ním zhovárala ja. Babka, kedysi veľmi čulá, chodili sme na výlety, dnes už má 96 rokov a je teraz v podobnej situácii, ako jej manžel. Dnes by bola najradšej, keby pri nej tiež niekto neustále bol a zhováral sa s ňou. My ľudia si mnohé veci neuvedomujeme.“

  1. Ako je to s fyzickými silami žien? Dokáže sa žena sama starať o imobilného muža?

    Mama mi to všetko ukázala: plachta tak, plachta tak (ukazuje, ako sa dá klient otočiť pomocou posteľnej bielizne), pootáčala som si ho, poumývala. To bol taký muž… Od začiatku mi hovoril, že som anjel. Vravím si: "Panebože, cudzí človek mi hovorí, že som anjel." Pre mňa bolo normálne, že sa milo prihovorím, pohladím, vezmem človeka za ruku. Zrejme mu to chýbalo. Dedko ležal na poschodí, babka dolu sledovala televízor, trávil čas sám. Nuž som sa s ním zhovárala ja. Babka, kedysi veľmi čulá, chodili sme na výlety, dnes už má 96 rokov a je teraz v podobnej situácii, ako jej manžel. Dnes by bola najradšej, keby pri nej tiež niekto neustále bol a zhováral sa s ňou. My ľudia si mnohé veci neuvedomujeme.

  2. Ako starý človek nesie to, že sa v priebehu pár rokov od čulosti dostane napríklad na lôžko?

    Neviem, čím to je, ale táto dáma má v hlave: Mám 70 rokov. Myseľ by aj chcela, ale telo už vypína. Na druhej strane mladosť v hlave zrejme spôsobuje, že človek sa drží a skutočne sa môže dožiť vysokého veku.

  3. V čom je rodina na východe Slovenska iná od rodiny vo Švajčiarsku alebo v Nemecku?

    Na Západe panuje väčší individualizmus, u nás je to stále viac “rodinnejšie”. Aj samotní Nemci mi hovoria, že sa im páči, že východná Európa dokáže žiť viac pre rodinu.

  4. Individualizmus mohol ale spôsobiť, že má Západ lepšie sociálne služby. Keď raz jednotlivec vie, že sa nemôže spoliehať výlučne na príbuzných, viac si dá záležať na tom, aby fungovala “služba pre všetkých,” vrátane neho.

    To je rôzne. Taká paliatívna starostlivosť je na špičkovej úrovni. Otec bol chorý a zažila som si, čo to znamená, keď sme preňho chceli kyslíkový prístroj, aby sa mu lepšie dýchalo. V Nemecku vám všetko dovezú priamo domov. V Nemecku som videla, ktoré lieky a náplaste môj klient dobre znášal, na Slovensku ich ani nedostanete. U nás sa stále predpisujú lieky, z ktorých pacienti zvracajú. Na druhej strane, keď som raz bola s klientkou v nemocnici, vravela som si: Chvalabohu za slovenské nemocnice. Na Slovensku je síce staré zariadenie zo socializmu, v Nemecku sa cítite ako v hoteli, ale u nás máte pocit, že lekári aspoň niečo robia. Moja osobná skúsenosť.


„Kedysi som ostávala dlhšie, muž chodieval za mnou. U nás sa nič nezmenilo. Mám pocit, že sme stále čerstvo zaľúbení. Sme spolu deväť rokov. Nemáme čas sa hádať.“

  1. Ako do Nemecka vlastne cestujete? Vlakom?

    Existuje dopravná služba, šoféri z Michaloviec. Viacmiestne auto ma vyzdvihne doma v Snine a vyloží predo dverami klientky v Nemecku. Objednávam sa vopred. V aute sú väčšinou len opatrovateľky.

  2. To by som sa raz s nimi rada zviezla.

    Určite sa zvezte. Čo som sa ja napočúvala príbehov. Jedna žena hovorila, chúďa, o tom, ako hladovala. Z domu si vozila sáčkové polievky, konzervy, aby nejako prežila mesiac. Niektoré ženy plakali, iné nadávali. Vtedy si vždy poviem, aké šťastie mám na “tú svoju rodinu”.

  3. Čo pomáha udržať vzťah, keď sa s manželom vidíte každý druhý mesiac?

    Kedysi som ostávala dlhšie, muž chodieval za mnou. U nás sa nič nezmenilo. Mám pocit, že sme stále čerstvo zaľúbení. Sme spolu deväť rokov. Nemáme čas sa hádať. (Smiech.) Som šťastná, že toleruje moje rozhodnutie. Ale neviem si predstaviť, že by sme sa rozhodli ostať tam žiť.


Vyrastali sme s Bohom

  1. Je krátko pred pravoslávnymi Vianocami. Kde ich trávite? Doma alebo s klientkou?

    V posledné roky som väčšinou sviatky trávila v Nemecku. V prvé roky za mnou vždy na Vianoce pricestoval manžel. Ale tá atmosféra… Nebolo to ono. Nemci majú iné zvyklosti, jedia iné jedlá, nemodlia sa pred večerou. U nás sú Vianoce pôstnymi sviatkami, v rodinách v Nemecku sa pečie bravčové, kačice, varí sa guláš. Môj muž to vyriešil tým, že navarí pirohy, urobí hríbovú a fazuľovú polievku a nesie to všetko do Nemecka. Minulý rok mi zomrel otec a priznám, nechcela som na Vianoce ostávať doma, pretože som si nevedela predstaviť prvé Vianoce bez otca.

  2. Ako vyzerá pravoslávna Štedrá večera?

    To musím zaspomínať. (Smiech.) Rodina si sadne za spoločný stôl, na stole je tanier navyše - pre pocestného. Je to tak troch pohanský zvyk, a hoci je brat vladyka (pravoslávny arcibiskup), mama si tieto zvyky drží. Napríklad zvyk dávať sviečku do zrna alebo umývať sa pred večerou studenou vodou a peniazmi - aby sme boli zdraví a bohatí. Kedysi, keď sme mali zvieratá, sa z každého jedla odobralo do vedierka pre zvieratá. Začíname modlitbou. Prvý chod - pálenka. U nás sa povie, “aby sa jedlo nechytilo žalúdka.” Nasleduje chlieb, med a cesnak. Podáva sa hríbová polievka, pečené zemiaky, tie milujem, fazuľa, pirohy a zemiakový šalát. Namiesto majonézy je v ňom ale osmažená cibuľka.

  3. Ako vašu rodinu a celkovo sviatky ovplyvňuje to, že brat je metropolita pravoslávnych v Česku a na Slovensku?

    Nijako. My sme napríklad vždy slávili aj katolícke Vianoce. Tie naše - pravoslávne - sme slávili u starej mamy. Hoci sa pominula, stále sviatkujeme dvojmo. Prispôsobili sme sa katolíckym Sninčanom, rešpektujeme to, že majú sviatky a slávime spolu s nimi. My, v našej rodine, sme vždy vyrastali s Bohom. “Pán Boh ťa vidí,” toto mi neustále schádzalo na um, odtiaľ sa berie i prirodzená bohabojnosť, máte rešpekt pred vecami viery, sviatostí a podobne. Preto som si napríklad raz v Nemecku hovorila, “kam tento svet speje”, keď sa búrila mládež, pretože počas Veľkého piatku nemohla ísť na diskotéku. Neviem, či sú to tie kultúrne rozdiely, o ktorých sa dnes veľa hovorí.


„Raz prišiel sused a pýta sa: Čo sme to za kresťanov, keď im nechceme pomôcť? V dedinke, kde bývam, máme tiež utečencov. Prišli v júli. Fungujeme s nimi bez najmenších problémov.“

  1. Dnes sa o nich hovorí skôr v súvislosti s utečencami, z ktorých väčšina pochádza z moslimských krajín…

    Raz prišiel sused a pýta sa: Čo sme to za kresťanov, keď im nechceme pomôcť? V dedinke, kde bývam, máme tiež utečencov. Prišli v júli. Fungujeme s nimi bez najmenších problémov. Do jedného z domov umiestnili päť rodín, ďalšie majú ísť do budovy, ktorá sa práve prerába. Musím povedať, občas ich vidím na ulici a jeden z tých pánov má neuveriteľnú tvár. Ide z nej toľké utrpenie. Neviem to opísať. Vždy mi je veľmi smutno, keď ho vidím, cítim súcit. Sú to príjemní ľudia. Vždy slušne pozdravia.

  2. Ako ich prijali miestni?

    Na začiatku odmietavo. Keď utečenci mali prísť, organizovali sa stretnutia. Blízko je športová hala, kde sa stretlo asi 400 ľudí z okolia, a kládli otázky. Ľudia ich odmietali, báli sa ich, hovorili o tom, že ich domy a pozemky stratia hodnotu, keď sa im do susedstva prisťahujú cudzinci, utečenci, moslimovia. Pýtali sa, ako si to samospráva predstavuje, ako sa budú medzi dedinkami prepravovať, keď nemajú autá, kde budú nakupovať, keďže v dedine je len jedna pekáreň, kto ich bude liečiť, keď v dedine nie je lekár? Všetko sa nakoniec vyriešilo.

  3. Zrejme to chce osvietenejšiu samosprávu, ktorá spojí sily a vymyslí, čo s tým.

    To rozhodne. Plusom je aj to, že v Nemecku nájdete mnoho ľudí, ktorí sa angažujú a pomáhajú bez nároku na odmenu. Veľmi sa mi to páči. Kto ako môže, kto čo vie, tak pomôže.


Práca opatrovateľky doma? Brala by som

  1. Vrátim sa späť k opatrovateľkám. Do istej miery to slovo skloňujú aj zdravotné sestry, keď sa štátu pýtajú, kto sa bude o desať-pätnásť rokov starať o starších ľudí a pacientov. Ich sektor sa totiž “vyprázdňuje”, kolegyne a potenciálne kolegyne dnes mieria na Západ. Čo si o tom myslíte? Nebude sa mať o nás kto postarať?

    Keď raz budem ja donútená, určite neopustím rodinu a postarám sa o ňu. Ale poviem vám to takto. Nedávno boli prezidentské voľby, bola som práve na ceste do Mníchova, a všetci mi len hovorili, treba ísť voliť, voliť Kisku. Odpovedám: "Už neverím." Čo mi môj štát dal? Som nútená chodiť vonku do zahraničia. Zatvorili Vihorlat, JAS, Elmont, všetko naokolo zlikvidovali. Ja už v silu volieb a politických sľubov, že sa niečo zmení, neverím.

  2. A čo zmena zdola? Spomínali ste, že sa vám páči dobrovoľnícka činnosť. To môže byť tiež začiatok. Ale chápem, keď človek nemá z čoho žiť, na aktivizmus mu neostáva veľa energie a prostriedkov.

    Nikdy som nad tým nepremýšľala. A pochybujem, že by som našla niekoho, kto by so mnou začal niečo podnikať. Tu je naozaj problém “vstupný kapitál.” Obdivujem tunajších ľudí, z akých platov musia vedieť vyžiť.

  3. Nebojíte sa toho, že všetci tí, ktorí by tu mohli niečo zmeniť, odídu?

    Moja otázka je: Od čoho sa tu odpichnete? Do podnikania by som sa ja osobne nepúšťala, to nie je moja šálka kávy.

  4. A keby samospráva vrazila peniaze do opatrovateľskej služby? Koniec-koncov, v okolitých dedinách žije mnoho starých ľudí odkázaných na pomoc rodiny, susedov, cirkví. Robili by ste opatrovateľku doma?

    Robila.

  5. A teraz: Za tristo-štyristo eur mesačne, keď vám dnes Nemci dajú päťnásobok?

    Možno aj za tých tristo. Chceli sme si založiť rodinu, len aby som mala dôvod ostať doma na Slovensku. Robila by som to aj za tých tristo eur.

  6. Nie je nespravodlivé? Ja chápem, že tu niektorí ľudia dokážu žiť aj z tristoeurovej mzdy, ale dokedy?

    Nič iné im ani neostáva. Mám kamarátku, ktorá zarába 360 eur, roky pracuje v kuchyni. Má dieťa a ja chápem, že sa nemôže len tak zbaliť a opustiť rodinu, aby niekde na Západe zarobila viac.

  7. Ale sú aj také opatrovateľky. Ženy, ktoré išli za zárobkom a doma ostalo s mužom trojročné dieťa.

    To museli byť ženy, ktoré už nemali iné východisko. Nebola som v takej situácii, ale keď si predstavím, že by ma život prinútil, že treba platiť šeky, možno by som tiež išla.

  8. Akú by ste chceli mať starobu?

    Aktívnu. Keby som bola zdravá, chcela by som sa dožiť aj deväťdesiatky. Keby som mala mať ale život, že by som neustále len ležala, prišla by som o zrak, o sluch, asi by to nemalo význam.

Na to, aby sme mohli tému opatrovateliek spracovať tak, ako sme si zaumienili, budeme potrebovať čas a vašu pomoc.

Pomôžte nám!


Späť na tému Opatrovateľky