jablko

Počas písania tejto recenzie som odpovedal na niekoľko e-mailov a nespočetnekrát som sa pozrel, čo je nové na facebooku, niekoľko vecí lajkol a pár komentoval. Pozrel som si videá s Manfredom Spitzerom na YouTube a po celý čas písania som počúval Morphine. Preto mi prepáčte, ak z tohto článku bude cítiť nesústredenosť.

Manfred Spitzer vo svojej knihe Digitální demence píše, že keby World of Warcraft hrali len dedko s babkou, nebolo by to také zlé, pretože oni sa už dlhodobých zdravotných dôsledkov svojho správania aj tak nedožijú. Je to extrémna situácia, ktorá zrejme len tak nenastane, ale rámcuje to, o čom autor píše. S mozgom sa dá pracovať od kolísky až po hrob. Posledných pätnásť rokov sa nám tu vyrojilo množstvo nových nástrojov, ktoré nám "uľahčujú" život. Bystré telefóny a televízory, tablety, stále dokonalejšie počítače a navigácie. Ako to všetko vplýva na náš mozog a život ako taký?

Digitální médiá vedou k tomu, že mozek méně používáme, čímž jeho výkonnost časem klesá. U mladých lidí se tím opožďuje vývoj mozku, jejích duševní výkonnost tedy od počátku zůstává pod úrovní svých možností. To se netýká jen našeho myšlení nýbrž i vůle, emocí a především sociálního chování. Účinky byly mnohokrát prokázány a projevují se různými ustálenými způsoby, jež můžeme ve stále větší míře objasnit výzkumem, zejména výzkumem mozku.

Koľkí z nás sme ako bez ruky, keď si doma zabudneme svoj bystrý telefón? Alebo sa nevieme dočkať kedy sa konečne dostaneme na facebook? A to sme my, starší ľudia, ktorí sme mobily začali používať na začiatku dospelosti a facebook objavili na vysokých školách - prepáčte neviem písať inak ako tak, že to budem vzťahovať na seba. Tak som totiž čítal aj túto knihu - stále som ju konfrontoval s vlastnou skúsenosťou. A vysvitlo, že som závislý na internete. A aká je teda tá moja skúsenosť, o ktorej sa v tejto knihe píše? Na ostatnej porade, ktorú sme mali kvôli malému festivalu bola tri minúty situácia, kedy sa každý z nás pozeral do svojho telefónu alebo počítača. Hľadali sme dátumy, poznámky, alebo sme si s niekym písali. Facebook vypínam vždy aspoň pol hodinu po niekoľkých refrešoch a to si väčšinou nepamätám, čo som tam čítal a čo som lajkol. A potom, keď sa stretnem s kamošmi, tak sa rozprávame o tom, čo sme videli na facebooku. O tomto sú prvé kapitoly knihy. Škola Ctrl-C a Ctrl-V namísto čtení a psaní? Ukládat do mozku, nebo přesouvat do mraků? Sociální síte: Facebook namísto face to face. Ako to vplýva na nás starších, nie je až také podstatné. Presne ako je najmenej podstatné, či sa babka s dedkom strieľajú vo World of Warcraft. Môžme s tým ešte čosi robiť a sme zodpovední sami za seba. Ale čo decká?

Keď som učil, prišlo za mnou dievčatko, šiestačka. Po tom, ako sa na akejsi hodine rozprávali o právach dieťaťa mi povedala, že podľa nej by dieťa malo mať právo na mobil s dotykovým displejom. A práve tomuto sa venuje naväčšia časť knihy. Deti a digitálne médiá. Je jednoduchšie pustiť tíví, ako sa zaoberať kobercom zašpineným od hliny z presádzania byliniek. A tak dieťa nebude vedieť, že hlina môže byť suchá alebo vlhká, ale bude vedieť zažvatlať: "Vyberám si teba pinkwinky". Bude vedieť aké sú to nervy, keď chce zrušiť betónovú stenu v Angry birds belasým trojvtákom, ale nebude vedieť, aké je to zdrbať sa zo stromu, či oškrieť si kotník o pedál na bicykli. A aby toho nebolo dosť, tak im tieto digitálne "pomôcky" nanútime ešte aj do škôl a škôlok. Veď aká je to krása pustiť na interaktívnej tabuli video z YouTube. To učiteľ nemusí už vôbec nič robiť.

Napísal som to neobratne a zjednodušoval som, lebo som musel čosi lajkovať na facebooku, ale Manfred Spitzer v knihe píše ozaj fundovane a vtipne. Všetko dokladá desiatkami výskumov z celého sveta. Píše o detskej televíznej reklame a ako vplýva na deti. Píše o tom, ako nespokojní rodičia volali do televízie, keď mala večer výpadok, že deti bez ich programu nevedia zaspať. O tom, že písanie na klávesnici vplýva na mozog celkom inak ako písanie rukou. O tom, aký vplyv majú bojové hry na správanie sa v spoločnosti. O tom, ako nás digitálne médiá zbavujú nutnosti vykonávať duševnú prácu. To, čo sme donedávna robili pomocou rozumu, nám teraz zabezpečujú počítače, telefóny a navigácie.

Výsledky výskumov, ktoré v knihe prezentuje sú alarmujúce. Aj keby sme sa na všetky argumenty doktora Spitzera pozreli najcynickejšie a mysleli si o výskumoch svoje, mali by sme byť opatrní aspoň pre to, že je to celkom nový fenomén a na dokonalé prebádanie potrebuje čas. O pár rokov na spoločnosti uvidíme, kam to dospelo. Zatiaľ by sme mali byť, aspoň čo sa detí a digitálnych pomôcok týka, zdržanliví.

Ako povedal chlapík v pajzli na brehu Dunaja kamarátovi: “Výchova dieťaťa to nie je len tak, ako keď vykydneš horčicu, že to utreš. Tam, keď čosi dojebeš, tak sa to ťažko napráva.”

Pozrieť v Artfore

O tejto knižke ste čítali, lebo sa venujeme témam, ktoré považujeme za dôležité, témam, ktoré máme radi.
Pomôžte nám pokračovať v tom.

Podporte nás


Späť na tému Knižky