Dana Němcová v rozhovore s Petrom Placákom spomína na návštevu v Petrkove u Bohuslava Reynka a Suzanne Renaud. Rozhovor som čítal už niekoľkokrát, naposledy pred týždňom a krátko na to som na pulte nášho kníkupectva objavili knihu Lucie Tučkovej Suzanne Renaud / Petrkov 13. Len tak som ju otvoril a do dvoch dní bola prečítaná.
Suzanne bola poetka a pochádzala z dobrej rodiny z francúzkeho Grenoble. Na začiatku minulého storočia sa vydala za prekladateľa svojich básní, Bohuslava Reynka, z malinkej dedinky Petrkov neďaleko Havlíčkovho – vtedy Nemeckého – Brodu. Narodila sa v roku 1889 vo Francúzku, zomrela v 1964-tom v Československu. Z týchto pár informácií sa dá tušiť zaujímavý príbeh v niekoľkých rovinách. Ktokoľvek, kto žil v tomto období v Československu, zažil pád monarchií, dve vojny a nástup totality. A Suzanne Renaud zažila aj život v dvoch rozličných krajinách s celkom odlišnými zvykmi. Z liberálneho mestského prostredia vo Francúzku sa presťahovala na konzervatívnu vidiecku Vysočinu. Zvyknúť si nebolo ľahké, hoci doba prvej Československej republiky bola pre ňu, jej manžela a dvoch synov najpríjemnejším obdobím ich spoločného života. To nasledujúce bolo oveľa temnejšie.
Lucie Tučková vychádzala pri písaní najmä z listov, ktoré si písali Suzanne a Bohuslav, a ktoré písali svojim známym v Čechách či vo Francúzku. Dokázala z nich vykresať vskutku majstrovský text a citlivo ich používať. Z fragmentov rozhovorov je možné vcítiť sa do radostí i úzkosti života v exile. V liste, z roku 1963 vyznáva pocity z korešpondencie, ktorú dostáva od priateľov zo slobodného Francúzka:
Mám ráda Tvé dopisy, jsou srdečné, zajímavé a plné taktu. Ten ovšem postrádají někteří přátelé, a to i veľmi dobří přátelé, kterým jsem už téměř přestala psát. Nepochybuji o jejich přátelství ani o tom, že by mi dali vše, co mi schází, pokud by mohli. Ale jsou to děti Štěstěny, lidé, kteří neznají skoušky a nevědí, že se popálených musejí dotýkat lehce. Nedostatek citlivosti, psychologie, představivosti… Dlouze mi vykládají o úspiěších, cestách… a vůbec si neuvědomují, že jak by hladovému před nosem ukazovali dobré jídlo a mně potrvá tř dny, než to všechno strávím.
Suzanne dokázala v listoch blízkym živo opísať dobu rozvratu starého poriadku, päťdesiate roky v Československu i jej pocity z vykorenenia a absolútnej zmeny prostredia, v ktorom musela žiť. Lucie Tučková z nich zas dokázala jemným jazykom vystavať jej životopis.
Napriek všetkým trápeniam, ktoré Suzanne zažívala, sa dá vycítiť vnútorná sloboda, ktorú si Suzanne, Bohuslav, ich deti a zopár ich priateľov zachovali, keď ich komunisti o všetko pripravili. Bol to malý okruh ľudí, ktorí napriek stále hrubším a neslušnejším pomerom spoločnosti, neuhli od svojho presvedčenia: Anastáz Opasek, Bohumil Vít Tajovský, rodina Josefa Floriána a mladý ľudia, ktorí ich chodili navštevovať. Dana Němcová na návštěvu Petrkova na sklonku päťdesiatych rokov spomína takto:
Na okně byly odkvetající fuchsie, výhledy do lesoparku s divokými bramoříky, který zmařili jézedáci. Byl to nevšední svět, vyloučenost a výlučnost v tom nejlepším smyslu. V domě se komunikovalo jen s těmi, kdo přijeli, jen Daník v rodině trochu zprostředkovával praktické spojení s okolním světem. Všechno užívalo JZD, ale rodina přesto měla svůj úplně oddělený svět. Život v chudobě, a přitom s neuvěřitelným bohatstvím.
