jablko

Pri čítaní tejto knihy človeka premkýna pocit, že medzi hrubosťou a nehou je veľmi tenká hranica. V chudobe predmestia, v ktorom sa odohráva tento príbeh, tá hranica takmer neexistuje. A tiež pocit, že ľudia nie sú dobrí a zlí, ale šťastní a nešťastní.

Justin Torres sa narodil v roku 1980 v portorikánsko-írskej rodine. Absolvoval známy Iowa Writer's Workshop, kde vyštudovalo mnoho veľkých hviezd americkej literatúry.

V knihe My, zvířata opísal každodenný život troch bratov z chudobnej americkej rodiny pohľadom najmladšieho z nich. Vzťah rodičov - bielej matky a tmavého otca, ktorí mali deti príliš skoro. Všetko, čo sa v príbehu odohráva je surové. Detské hry, hádky medzi rodičmi, tak aj láska. Otec nemá prácu. Matka pracuje na nočných zmenách v pivovare a pletie si dni a noci. Chlapci vyrastajú sami, túlajú sa bezprizorne po okolí, robia si čo chcú, vychovávajú sa sami. Je to bravúrne vyrozprávaný jednoduchý príbeh detstva.

Približuje život akejkoľvek chudobnej rodiny, na akomkoľvek predmestí, v akejkoľvek metropole. Okrem surovosti, ktorá nie je umelá, ale vychádza z prežitého, je v Torresovom jazyku aj veľa vtipu.

Byli jsme nestvúry - Frankenstein, Frankensteinova nevěsta, Frankensteinovo dítě. Udělali jsme si praky z gumiček a nožů na máslo, schovávali jsem se pod auty a stříleli kamínky po běloškách - byli jsme tři medvídci, mstili jsme se Zlatovlásce za to, že jsme nestihli kaši.
Boží zázrak je založený na čísle tři.
Byli jsem Boží zázrak.
Manny byl Otec, Joel byl Syn a já byl Duch svatý. Otec přivázal Syna k basketbalovému stojanu, švihal ho proutky a Syn se pořád dokola ptal: “Co jsem, taťko, zas proved?”
A Duch svatý? Duch svatý u nich postával, musel přihlížet - byl tam s nimi, ale zároveň byl mimo - a čekat, až si začnou hrát na něco jiného.
Když jsem my tři drželi při sobě, mluvili jsme jednohlasně, jedním hlasom za všechny, naši pravěkou řečí.
“My hlad,” řekli jsme mámě, když se konečně objevila ve dveřích.
“My zloděj,” vysvětlovali jsme taťkovi, kdyš nás načapal na střeše, jak se chystáme lézt dolu - a pak, když nás nahnal do přízemí a pustil se do Mannyho, jsem Joelovi pošeptal: “My strach.” Joel ukázal bradou na taťku - ten zrovna odepínal pásek z kalhot - a zašeptal: “My v prdeli.”

Väčšia časť knihy zachytáva útle detstvo, no ku koncu skočí príbeh do puberty, kedy sa rozprávač začne vysporiadavať so svojou sexualitou. Táto časť je najsilnejšie autobiografická. Justin Torres sa narodil ako najmladší do rodiny na periférií spoločnosti a prežil si odsúdenie zo strany rodiny aj spoločnosti za svoju sexuálnu orientáciu. Možno horkokrvnosť a možno orientácie navodzujú počas príbehu obraz detstva a života Reinalda Arenasa. Bolo šťastím, že sa Justin Torres dostal k takému slobodnému povolaniu ako je písanie. Pre neho, aj pre nás, čitateľov.

Pozrieť v Artfore

O tejto knižke ste čítali, lebo sa venujeme témam, ktoré považujeme za dôležité, témam, ktoré máme radi.
Pomôžte nám pokračovať v tom.

Podporte nás


Späť na tému Knižky